Skialpový okruh okolo Gartnerkofelu, zakončený na rakúskom urgente

Na jarnú skialpovú túru okolo Gartnerkofelu budem dlho spomínať. Skončila sa na urgentnom príjme vo Villachu a niekoľkými mesiacmi rekonvalescencie. S ročným odstupom si priznávam, že hora za moju lyžiarsku chybu nemôže a odhodlávam sa opísať svoje zážitky. Reč bude o peknom lyžiarskom okruhu, napoly v drsnom prostredí Karnských Álp a napoly v lyžiarskom stredisku Nassfeld.

Poloha

Gartnerkofel (2195 m n. m.) je výrazný skalnatý vrchol v Karnských Alpách. Leží na juhu Rakúska v Korutánsku, asi kilometer vzdušnou čiarou od talianskej hranice. Je dobre dostupný vďaka celoročne zjazdnej ceste cez neďaleký priesmyk Nassfeldpass/Passo di Pramollo. Vďaka ceste sa tu dá autom vyviezť až do výšky 1530 m n. m. Kto veľmi chce, môže sa ku Garterkofelu priblížiť ešte viac – sedačkovou lanovkou z lyžiarskeho strediska Nassfeld.

Voziť sa lanovkou je však úplne zbytočné, pretože ku jej hornej stanici (cca 1900 m n. m.) sa dá pohodlne vyšliapať na pásoch po peknej zvážnici. Vedie v dostatočnej vzdialenosti od ruchu zjazdoviek cez severné svahy a máva dostatočnú snehovú pokrývku už od decembra. Cestná vzdialenosť Nassfeldu z Bratislavy je necelých 500 km, čo znamená 5 až 6 hodín jazdy prevažne po rakúskych diaľniciach.

Náročnosť

Celkovo stredne náročná trasa zahŕňa výstup a následný zjazd po južnom svahu pod vrcholom Gartnerkofelu, ktorého maximálny sklon sa blíži ku 40 stupňom. Pri slabšej snehovej pokrývke sa tam treba zmestiť do relatívne úzkej muldy. Stúpal som tadiaľ už asi päťkrát a mačky som zatiaľ nepoužil. Ale haršajzne áno. Druhý technický problém, tentoraz zapríčinený kosodrevinou, môže nastať pri zjazde žľabíkom z kotla na severovýchodnej strane kopca. Na absolvovanie okruhu treba vedieť bezpečne lyžovať aj v stiesnených podmienkach a na zlom snehu.

Naša trasa

Štartujeme tak ako obvykle na malom parkovisku pri brehu Lago del Pramollo, ešte na talianskej strane Nassfeldu. Priamo z parkoviska sa dá nastúpiť na lesnú cestu, ktorá vedie k peknej horskej kaplnke Nassfeld Gedächtniskapelle. Postavili ju počas 1. svetovej vojny rakúsko-uhorskí vojaci slúžiaci v okolí priesmyku na pamiatku druhov padlých v bojoch a 42 obetí lavíny z marca 1916. Nová hranica dohodnutá po vojne mala pôvodne prechádzať priamo cez kaplnku, no Taliani sa po istom doťahovaní tých pár metrov územia vzdali a ponechali ju celú Rakúsku.

Od kaplnky zvyčajne pokračujem po lesnej zvážnici, po ktorej vedie aj turistická značená trasa (pozri odporúčanú výstupovú trasu). Tentoraz výnimočne volíme zjazdovku, keďže je neskorá jar a opustené svahy strediska sú ráno vo výbornej kondícii. Tušíme, že popoludní, keď sa po nich budeme vracať, budú veľmi mäkké. Po dosiahnutí nadmorskej výšky 1850 m n. m. si dávame jeden kondičný zjazdík asi o 200 výškových metrov nižšie.

Hneď po dolyžovaní lepíme pásy a šliapeme hore zjazdovkou druhý raz. Pri hornej stanici lanovky sa zdravíme s vlekármi vykonávajúcimi posezónnu údržbu a pokračujeme ešte po jednej krátkej zjazdovke do sedielka, z ktorého sa nastupuje do voľného terénu. Traverz popod skalné steny je už dosť vytopený, na dvoch miestach musíme kúsok prenášať.

V sedle medzi Gartnerkofelom a jeho menším južným vrcholom (2154 m n. m., tiež vhodný skialpový cieľ) mi odľahne. V centrálnom južnom žľabe pod hlavným vrcholom, ktorý bol doteraz skrytý pred našimi pohľadmi, je ešte dostatok snehu na bezpečné lyžovanie. Púšťa nás to na pásoch až tesne pod vrchol. Čas od štartu máme 2:35 h, bez rannej zjazdovkovej vložky by to bolo o hodinu menej.

Gartnerkofel je pekný výhľadový kopec, v dobrom počasí ideálne miesto na pauzu. Na severe rozoznávame Grossglockner vo Vysokých Taurách, južnému horizontu dominuje Jôf di Montasio v Júlskych Alpách. Počas oddychu nám slnko stihlo riadne natopiť sneh. Rannú firnovú hodinku sme nestihli, ale v mulde s priemerným sklonom cca 35 stupňov sa aj tak dá dobre zalyžovať. Toto video vzniklo pri inej príležitosti a za úplne odlišných snehových podmienok, no dá sa z neho urobiť dobrá predstava o zjazde z Gartnerkofelu:

Dole sa zastavujeme na hrane, cez ktorú vedie prechod do kotla na severovýchodnej strane Gartnerkofelu. Tam sa začína dobrodružstvo, keďže opúšťame dôverne známy terén a žiadne viditeľné stopy tým smerom nevedú. Okružná trasa bol môj nápad a je mi jasné, kam budú smerovať nadávky v prípade blúdenia či iných problémov ;)

Zjazd do kotla obklopeného skalnou hradbou a následný traverz je vizuálne spektakulárna prechádzka, ale my ju absolvujeme v príšerne roztopenom snehu:

Za kotlom nachádzame začiatok žľabu do doliny na severnej strane. Sneh je v ňom podstatne lepší ako v kotli, no tešíme sa len krátko. Lyžiarsku radosť kazí rozpínavá kosodrevina a v nižších partiách čoraz mäkší sneh. Mordujeme s touto nepriateľskou dvojicou dobrú pol hodinu. Začíname prepadať zúfalstvu, pretože chodník na druhej strane doliny vidíme ako na dlani, ale oddeľuje nás od neho ešte zo dvesto metrov nepriechodného porastu.

Záchrana prichádza v podobe ledva rozpoznateľného poľovníckeho chodníčka. Vyslobodzuje nás zo slepej uličky a po dvestometrovom pešom traverze privádza do susedného žliabku. V ňom ostal asi trojmetrový pás bez kosodreviny, po ktorom sa nám darí zlyžovať na dno doliny. Po dosiahnutí turistického chodníka oddychujeme v spoločnosti zvedavých svišťov. Sušíme prepotené veci, pocitová teplota dosahuje asi 15 stupňov.

Čaká nás výšľap do sedla Kühweger Törl (1914 m n. m.), ktorého prvú časť absolvujeme s lyžami na batohoch. Sem už jar dorazila plnou silou. Neskôr križujeme staré stopy lyží vedúce zo severnej steny Gartnerkofelu. Žľab, ktorý odtiaľ padá, sa v dolnej časti mení na široký sutinový kužeľ. No horný koniec vyzerá skôr na zlaňovanie ako lyžovanie.

V pamäti sa mi vynára pohľad z vrcholu do dramaticky zahnutého severného žľabu, o ktorom jeden z parťákov povedal, že ak by bolo o dva metre viac snehu, Miro Peťo by sa v ňom vybláznil. Vedú odtiaľ stopy, takže línia sa asi fakt lyžuje! (O pár týždňov si na to spomeniem a nachádzam video potvrdzujúce hypotézu – Gartnerkofel Nordrinne sa naozaj lyžuje.)

Hm, poisťovňa by letecký prevoz zrejme zaplatila, uvažujem v duchu. No v ohrození života nie som, a čo ak by vrtuľník chýbal niekde inde?

V sedle Kühweger Törl sa rozhodujeme medzi dvomi variantmi záveru túry. Priamo pod nami vedie zjazdovka s hnilými zvyškami rozrytého snehu. Druhá možnosť je, že si vyšliapeme zo 50 výškových metrov a posledný zjazd absolvujeme po zjazdovkách známych z rána. O nich vieme, že sú spevnené ratrakom a mali by si ako-tak držať fazónu aj na záver extrémne teplého dňa. Poučení z náročného lyžovania na severnej strane Gartnerkofelu si vyberáme istejšiu druhú možnosť.

Predpoklad sa potvrdzuje, zjazdovka je síce oveľa mäkšia ako ráno, ale stále znesiteľná. Únava nazbieraná dnes aj na včerajšej túre si však vyberajú daň. Doteraz netuším, akú konkrétnu chybu som urobil. Len zrazu letím vzduchom, hlavou dopredu. Pristávam kotrmelcom v nešťastnom uhle. Obe nohy čelia veľkým rotačným silám, kým vypne viazanie. Ľavá to ustála, v pravej silná bolesť v oblasti členku signalizuje vážny problém.

Skúšam sa postaviť a zisťujem, že pravú nohu neviem zaťažiť. Sadám si do snehu a vyťahujem telefón. Najskôr Alpenverein, potom 112, uvádzam polohu a nechávam kontakt. Následne mi volá dobrovoľná horská záchranárka z mestečka Hermagor. Dostanú sa ku mne do dvoch hodín, pretože práve po lesoch hľadajú strateného deduška. Dve hodiny?, neveriacky opakujem informáciu. Možno sa im to podarí trochu skôr, ale ak sa cítim zle, môžu poslať vrtuľník. Hm, poisťovňa by letecký prevoz zrejme zaplatila, uvažujem v duchu. No v ohrození života nie som, a čo ak by vrtuľník chýbal niekde inde?

Rozhodujem sa čakať na horskáčov, aby ma dopravili do civilizácie. K najbližšej zjazdnej ceste je len zo dvesto metrov dolu svahom. Nechcem však riskovať zhoršenie zranenia. Chalani prinášajú červený ochranný obal zo zasnežovacieho systému, poslúži ako improvizované lôžko. Dávajú mi jeden paralen, keďže sa začínam trochu triasť.

Horskí záchranári prichádzajú asi za poldruha hodiny. Dvaja doktori (psychiatrička a doktor filozofie na dôchodku) plus policajt mimo služby. Sú pohodoví a zároveň profesionálni. Nakladajú ma na sane a volajú sanitku. Tá pricháza prakticky zároveň s tým, ako ma horskáči dotiahnu ku ceste. Do krajinskej nemocnice Villach je to vyše hodiny jazdy. Pýtam sa, ako riešia vážne stavy obyvateľov okresného mesta Hermagor, alebo ak je cesta neprejazdná? Vrtuľníkom, znie odpoveď.

Moje spuchnuté chodidlo si opiera o hruď, presne do medzery medzi prsníkmi, a dáva sa do práce.

Na urgente vo Villachu ma hneď zaregistrujú. Recepčná zbežne zhodnotí môj stav. A čakám. Hodinu, dve, tri hodiny, sediac v invalidnom vozíku na chodbe. Vedľa blúzni starček na mobilnom lôžku, vystresovaný lekár sa háda s nadriadeným v telefóne, v čakárni policajti umravňujú agresívneho mladíka. Noha bolí, je mi zle a mám tu toho plné zuby.

Od chvíle, keď sa konečne dostanem na vyšetrovňu, ide všetko ako po masle. Lekár ma posiela na röntgen, následne oznamuje diagnózu (zlomenina Weber B). Chváli ma, že viem padať, pekný čistý lom, operáciu netreba, už je aj tak po sezóne, do ďalšej zimy budem fit.

Rakúska sadrovčíčka neurčitého veku a statnej postavy (volajme ju Gerlinde) sa nevydrží pozerať, ako sa z vozíka snažím vytiahnuť na jej vysoký pracovný stôl. Viac-menej si ma naň vyloží. Ako dáke decko. V prítmí sadrovne si oblieka zásteru, naťahuje rukavice a zarába sadru. Moje spuchnuté chodidlo si opiera o hruď, presne do medzery medzi prsníkmi, a dáva sa do práce.

Parťáci sa o mňa dobre postarali, lekári nakoniec tiež, a spomienka na sureálnu scénu zo sadrovne mi vždy privolá úsmev. No inak ma stret s realitou rakúskeho zdravotníctva nemilo prekvapil. Návšteva slovenského urgentu nikdy nebola príjemný zážitok, ale takto dlho som tam nikdy nečakal, a s menšími problémami ako zlomená noha. Možno smola na časový peak v úrazovosti. Alebo som sa pri triáži tváril príliš hrdinsky, neviem.

Praktické info

Lyžiarske stredisko Nassfeld je mimoriadne populárne medzi lyžiarmi zo strednej a juhovýchodnej Európy. Slovenčinu, češtinu, maďarčinu a chorvátčinu tu počuť oveľa viac ako v iných rakúskych centrách. Ak ku šťastiu potrebuješ borovičku, bryndzové halušky a odrhovačky Elánu, môžeš zájsť do krčmy U Slováka priamo na svahu. Svoju krčmu tu majú aj Chorváti. Obe sa však nachádzajú na opačnej strane strediska ako je tá, cez ktorú vedie opisovaná trasa. Žiadny strach, hlučný lyžiarsky bar nájdeš aj pri hornej stanici lanovky pod Gartnerkofelom. Sú tam aj toalety. Samozrejme, všetko spomenuté funguje len v čase prevádzky strediska.

Na prípadné jedlo po lyžovačke sa zvyknem zastaviť v hostinci Wulfenia da Livio na talianskej strane priesmyku pri jazere. Nečakaj gastronomické zázraky, ale účel to splní.

Na vrchole lyžiarskej sezóny môže byť v Nassfelde problém s parkovaním, vtedy si radšej privstaň.

Doplnkové tipy

Západne od Gartnerkofelu sa nachádza kopec Kammleiten (1998 m n. m.). Ide o ľahko dostupný vrchol kúsok od zjazdovky, vhodný aj pre skialpových začiatočníkov.

Južný vrchol Gartnerkofelu (2154 m n. m.) je skialpový cieľ podobných parametrov ako hlavný vrchol. Jeho severne orientovaný svah však býva často vyfúkaný. V lete sa na južný vrchol dá vyliezť po zážikovej ferrate Däumling (C).

Fotogaléria