Aby človek mohol uchopiť štruktúru hory ako celku, musí ju prechodiť, vydriapať sa do každého svahu, preniknúť na dno aj tej najmenšej rokliny. Tak ako všetko ostatné, aj hora predstavuje nekonečno pre toho, kto ju chce poznať v jej celistvosti.
Élisée Reclus
Devínska kobyla je kopec môjho detstva. Na južných stráňach pod kopcom leží dievča – Dowina, Devín. V Devíne, v tieni kopca stojí dom, v tom dome prvý rok svojho života dychtivo sajem materské mlieko. Za domom je záhrada a dvor. Na dvore kraľuje vysoká čerešňa, na ktorej v lete prezreté tmavočervené plody spríjemňujú snívanie v korune stromu. Z najvyšších konárov vidím hrad a strmé južné svahy kopca, ideálne detské ihrisko.
Hrdinovia z kníh Karla Maya ožívajú. Luk prehodený cez plece, v jednej ruke drevená gumipuška, v druhej mastný chlieb, miesto koňa strýkov bicykel značky Eska. Volám ju Hatátitlá a brázdime spolu uličky Devína a lesné chodníčky nad dedinou. V duši mám silnú túžbu vyliezť z tieňa, vyštverať sa na kopec a rozhliadnuť sa po svete. Detská zvedavosť ma ženie vpred.
Zvedavosť ako hnací motor výborne funguje aj dnes. Drobiaci sa asfalt cesty kde-tu presvitá spod nánosu hliny, sviežej zelene vlhkého machu a napadaného jesenného lístia. Hrdzavé zvodidlá cesty sa strácajú v lese medzi stromami.
Miestami sa ukáže ruina budovy – kasárne, už bez vojakov a bez mramorovej podlahy, raketové silá bez rakiet, bunkre a rozľahlé podzemné priestory. Priamo na vrchole Devínskej Kobyly sa nachádzajú pozostatky RTH (rádiotechnická hláska) – Raketová základňa protivzdušnej obrany z čias studenej vojny. Pôsobila tu 186. raketová brigáda Československej ľudovej armády. Všetko, čo tu človek pred štyridsiatimi rokmi vybudoval, si príroda pomaly berie späť. Bežím rýchlo preč.
Devínska Kobyla, najvyšší kopec nad Bratislavou. Osamotený kopec v pohorí Malých Karpát odrezaný od severovýchodu pulzujúcim mestom, zo západu a juhu obmývaný vodami Moravy a Dunaja. Zo severu z diaľky pripomína chrbát kobyly. Dežo Ursíny z Dúbravky o nej píše ako „nežnom bruchu snežnej ženy“.
Začiatok a koniec špacírky je v Devíne. Kostol alebo krčma U Srnčíka? Rozhodujem sa. K obom miestam mám pekný vzťah. V miestnom kostole zvonila moja mamka ako dieťa na zvonoch. A za krčmou stálo kino, kam ma v nedeľu vodil na rozprávky dedo Jožko. V kúte pod plátnom v zime hriala piecka, dve sedadlá v siedmom rade pri uličke boli vždy rezervované pre nás.
Kino už dnes pohltila krčma, tiež dobré kino. Začiatok a koniec, štart či cieľ, ako veľkolepo to znie, avšak to napĺňajúce, to je súhrn maličkostí a zážitkov odohrávajúci sa medzi tým, neznáma cesta vzdialená od štartu a cieľa, ktorý aj tak nepoznáme.
Masív Devínskej Kobyly je z hľadiska histórie a prírodných zaujímavostí na Slovensku unikát. Významné paleontologické náleziska skamenelín – Sandberg, Fuchsov lom (Biele skaly) či Štokerauská vápenka ponúkajú nazrieť do minulosti spred 14 až 16 miliónov rokov. Treťohorné more bolo domovom koralov, lastúrnikov a žralokov. Po ústupe vody si tu našli svoje miesto prakone, mastodonty, nosorožce či opice.
Veľké osobnosti svetových ale aj slovenských dejín tu taktiež zanechalo svoje stopy. Napríklad knieža Svätopluk tu zväzoval prúty a učil synov ako sa dohodnúť, cisár Napoleon sa postaral o posledné stavebné úpravy hradu do dnešnej podoby a Ľudovít Štúr si s kamarátmi robili poetické vychádzky na hradné bralo s piesňou na perách „Děvín, milý Děvín, hrade osířalý“.
Na lúkach zo severu Devínskej Kobyly stoja pozostatky antickej stavby z 3. storočia Vila Rustica. Legenda hovorí o germánskom bojovníkovi slúžiacemu Rímskej ríši, ktorý tu v svojej vidieckej usadlosti relaxoval.
Kaverny na Dúbravskej hlavici, pozostatok z čias 1. svetovej vojny. Línia bunkrov nadväzujúca na líniu Železná studnička – Kamzík, chrániaca most Františka Jozefa, prvý pevný most cez Dunaj. Alebo hraničné kamene z 2. svetovej vojny rozdeľujúce Devínsku kobylu na dve časti. Hranica tiahnuca sa zo severozápadu na juhovýchod. Pôvodne 300 hraničných kameňov s vytesaným D a S. Obdobie studenej vojny znivočilo vrchol kopca spomínanou raketovou základňou.
Motám sa tu krížom krážom, zabúdam na kilometre, výškové metre, bolesť nôh a sucho v ústach. Zakopávam o hraničné kamene, dlaňami hladím sintrovú výzdobu Štokerauskej vápenky, spomínam na lezecké začiatky. Bežím vedľa prakoňa a na stromoch skáču opice, vo Fuchsovom lome vidím pri totemoch indiánov fajčiacich fajku mieru.
V oblasti Devínskej lesostepi sledujem miesto treťohorného žraloka novodobého finančného na dvore svojho skromného rodinného domu rozloženého na ploche bývalých viníc a ríbezľových sadov. Nemým svedkom úpadku vinohradov a ríbezľových sadov je opustená 80-ročná jarabina oskorušová. Chránený strom, významný z vedeckého (zachovanie genofondu), ekologického a krajinotvorného hľadiska.
Stojím pod vrcholom na kamenných základoch turistickej chaty. Stála tu od roku 1919, po 2. svetovej vojne vyhorela. Chata to bola pekná, dvojposchodová. Zásoboval ju somár v sprievode psa. V jeho stopách som nosil so strýkom Milanom cez Devínsku Kobylu starý papier do zberných surovín v Devínskej Novej Vsi.
Fialková dolina, krásny kaňon s vodopádmi, strmé svahy, popadané stromy, presne takto si to pamätám z detstva. Mokrý jarok bol kedysi hranicou, za ktorou sme sa už netúlali. Dnes tu objavujem v juhozápadnom úbočí v lese stopy po starých vinohradoch, kamenné múriky tvoriace terasy a krásne kamenné studne.
Oproti na svahu porozhadzované šutre tvoria bouldrovú oblasť „Objímanie kameňov“. Kamene mi už nestačia, objímam celý kopec. A na záver Dunaj s krásnymi štrkovými plážami, lebo Dunaj patrí k tomu kopcu tak ako prúty k Svätoplukovi.
- Rovnaká akcia z pohľadu iného účastíka: Narodeninový žúr na Devínskej Kobyle (Bresťo @LazyRun.sk)
