Viacdĺžky odistené ako športové skalky – každé dva-tri metre – nádherné horské prostredie a na výber južne i severne orientované steny. Už dávno som chcel ísť niečo preliezť do Höllentalu.
S Tomášom sme dohodnutí na siedmu ráno. S 5-minútovým meškaním parkujem pred jeho bytovkou, akurát vychádza z vchodu. Dochvíľny parťák = základ dobrého výletu. Spolu s počasím, a to má byť tento deň dokonalé.
Höllental je dolina na severnej strane horského masívu známeho ako Rax či Raxalpe. Začína sa v údolí horskej riečky Schwarza, ktorá oddeľuje Rax od južného suseda – Schneebergu. Cez Höllental vedie niekoľko turistických chodníkov hore na Rax, väčšinou ferratoidného charakteru. Lezci v ňom nájdu desiatky odistených viadĺžkových ciest, Bergsteigen.com ich tu eviduje zhruba 50. V tlačených sprievodcoch je ich oveľa viac, nehovoriac o menej známych neodistených líniách. Vápencové steny na oboch stranách doliny sú vysoké od 100 do 400 metrov.
Prechádzame okolo zrušeného free kempu v Kaiserbrunne (akési náhradné táborisko sme videli priamo pod lanovkou v Hirschwang an der Rax), míňame aj čerstvo prestavanú chatu Weichtalhaus, pri ktorej je veľké parkovisko. Auto odstavujeme pred pol desiatou za protilavínovým tunelom, kde je na ľavej strane cesty miesto pre cca 15 áut. K ústiu Höllentalu sa z parkoviska treba vrátiť asi 50 metrov nazad, k veľkej železnej bráne s malých priechodom pre peších. Pozor, asfaltka vedúca nahor priamo z parkoviska nie je ten správny smer.
Tomáš už v Höllentali čo-to poliezol a vybral pre nás cesty v južne orientovanej stene Klobenwand. Začiatkom júna ešte nemáme slnka dosť a hoci je jasný deň, tu horách nehrozia extrémne teploty. Prístup je do pohody, tak za 20 minút – je to hneď prvá stena na pravej strane doliny. Šliapuc hore širokou štrkovou cestou treba hľadať úzke chodníčky začínajúce vpravo za betónovým korytom. Vodohospodárske stavby sú tu na každom kroku. Od roku 1873 odtiaľto zásobujú Viedeň pitnou vodou 95 kilometrov dlhým vodovodom.
John Wayne der Alpen
V stene už sú nalezené nejaké partie, našťastie cesta John Wayne der Alpen (6+, 165 m, 7 dĺžok) je voľná a čaká len na nás. Tomáš nalieza do prvej dĺžky za 5+. Dáva ju bez problémov, ja na druhom konci testujem fungl nové lezky. Podľa Tomáša celkom odvaha zobrať ich na premiéru do 7-dĺžky, ale sú to klasické mäkkučké LaSportiva Mythos, len o číslo menšie ako moja konfekčná veľkosť.
Kupoval som ich s tým, že nemienim v stene trpieť, radšej obetujem lezecké „grády“. Chvíľu mi trvá, kým trafím správnu mieru zatiahnutia šnúrok. Potom sú fakt pohodlné a parádne držia na trenie. Na lištičkách je to už horšie, ale s tým som vopred zmierený. Na štandoch ani nepociťujem potrebu vyzuť sa. Dnes by to nebol problém, ale v chladnejšom počasí na nezaplatenie.
Opis cesty podľa Bersteigenu: Nová, pekná a veľmi dobre zaistená cesta „na plezír“ od starých majstrov Petra Königsbergera a Alfreda Riedla, ktorú Peter liezol ešte aj ako 70-nik. Líniu treba v stene trochu hľadať, ale ponúka pekné lezenie v pevnej skale.
Tomáš naťahuje aj druhú dĺžku (5+), tretiu za 5- si trúfam aj ja. Je to celkom zaujímavé lezenie cez sériu malých hrotov, na ktorých intenzívne využívam zadok. Vyrábam štand a dávam si záležať, aby druholezec nemal dôvod na kritiku. Nie je to nič náročné, všade sú prichystané dva istiace body, treba len ich prepojiť a metodicky správne vymyslieť centrálny istiaci bod.
Prichádzajú dve kľúčové dĺžky za 6+. Tomáš sa na pár miestach vytrápi, ale nakoniec je hrdý, že všetko dal technicky čisto. Ja až taký hrdý nie som – akonáhle niekde vidím visieť pomocú slučku, tak sa jej chytám. Najväčší problém mám v morálovom traverzovom kroku, keď treba naslepo za rohom nájsť ľavou nohou stup, pričom chyty v danej pozícii vôbec nie sú ideálne a pri páde hrozí pekné kyvadlo.
Ešte jedno ťažšie miesto (Tarzanstelle popri strome za 5+) a potom už len choďák na vrchol. Pár minút odfukujeme a začíname zostup strmým chodníkom na opačnej strane kopca. O chvíľu sa pripája na turistickú značku, po ktorej sa celkom pohodlne za 15 minút dostávame rovno k autu. Dávame si neskorý obed a debatujeme čo ďalej. Čas máme celkom dobrý, stihneme aj druhú cestu.
Gaisbauer Jug
Máme zálusk na Nix für Suderer za 6, lenže v ňom nachádzame nalezenú štvorčlennú partiu mladých Rakúšanov, ktorí nepostupujú práve rýchlo a efektívne. Hľadáme náhradu. Na De Oide Wurzn (7-) by sme si aj trúfali, lenže to je najdlhšia cesta v tejto stene (250 m v 8 dĺžkach) a predsa len nechceme prísť domov o polnoci. Okrem toho samé osmičky, takže ostáva jedine Gaisbauer Jug (5, 170 m, 6 dĺžok).
Opis cesty podľa Bersteigenu: Klasická a pomerne často lezená línia v Klobenwande. Kvalita skaly sa smerom nahor zlepšuje. Zo začiatku však čakajte trávnaté úseky v nie najpevnejšej skale.
Je to taká botanická cesta, zo začiatku dosť lokrovitá. Viackrát križuje susedné línie, vrátane tej, ktorú lezie veselá štvorka od susedov. Takže o zábavu vo forme padajúcich kameňov a podliezania visiacich lán máme postarané. Hlboký a dlhý komín v druhej dĺžke je celkom zaujímavý. Posledný úsek musíme obísť choďákom, lebo v záverečnom križovaní je príliš plno. Nech je aká je, v takomto počasí a prostredí, a keď už má človek niečo lepšie vylezené, sme vďační aj za ňu.
Repete zostupového chodníka a dole nás čaká príjemné opláchnutie v rieke Schwarza. Od cesty k nej vedie udržiavaný prístup, k studenému osvieženiu je to len pár krokov. Byť o pár stupňov viac a mať niečo ako uterák, vliezli by sme tam celí.
Ako to videl a cítil Tomáš
Milujem tie pondelkové rána, keď sa neviem postaviť z postele a ani potom nastúpiť do auta. Milujem tie rána po poriadnom lezení. Takže, príbeh s názvami déja vu, cesta tam a zase naspäť (trošku inak než pán Tolkien myslel), Lolek a Bolek…
No konečne. Toto bolo pekné lezenie, John Wayne a jeho pekných 6 x 25m. Dve poučné miesta. Poučenie: trénuj, a vidíš, že to ide. Ale nebolo to poučenie zadarmo – v traverze, keď sa mi šmykla noha na trenie a zastavila sa o 2 cm nižšie na ďalšom trení, som vedel, že zahynúvam. Ale nestalo sa, priložil som druhú nohu, zakňučal, prechytil a nezahynul.
Odvážny si chlapec. Konečne nemačkáš v ručičkách tie slučky, čo tam nechávajú dobrí ľudia pre nás pololezcov. Tú lavičku, čo sľubujú hore, proste netrafím nikdy. Neverím, že tam je. Neverím na lavičku.
A šuch ho dole, pol chlebíka so salámkou a poďme na to ešte raz. Bolo to prvýkrát, čo som išiel jednu stenu 2x po sebe. Cesty od seba vzdialené asi 10 – 20 m.
Druhá cesta. Tatranská rozdrobená 4-ka až 5-ka. Tento podpríbeh sa volá: kamene a komíny. Kamene, komíny a stromy. A vyšúchané komíny (riťovačka). Obišli sme 3 dvojice, ktoré išli ťažšou variantou (Nix für Suderer) a jednu dvojicu, ktorá išla nejakou naozajstnou cestou (asi HerrGottsloata 8+ alebo Die nächste Stuffe 8-).
A zase hore. Presne ten istý strom. Dežo vie. Lavička furt nikde. A zase dole.
A juch, konečne poriadny lezecký zaberák. Síce ľahké, ale dlhé. Priemer 5- 5+ 6+… Dokopy, keď použijem prvácku matematiku, tak 6+… A keď zdravý rozum tak 5 ;)
Možno ťa zaujme:
- Skladanie puzzle s farebnými krídlami nad hlavou
- So ženou na lane 7: Jeden previs na Ganku a pokus o napravenie reputácie pod Skokom
- Krásny deň na Hohe Wande. Babie leto už nebude?
