Normálkou na Cima Grande di Lavaredo

Tre Cime di Lavaredo je impozantná trojčlenná skupina vrcholov, najčastejší symbol Dolomitov. Tri veže vyrastajú kolmo zo sutinových polí. Najvyššia, prostredná Cima Grande (veľká) meria 2999 metrov, Cima Ovest (západná) má 2973 metrov a Cima Piccola (malá) 2875 metrov nad morom.

Minulý rok sme mali maličkú túžbu a sen – vyliezť na Cimu Grande s Dominikou, Paľom a Timeou. Zvolili sme si výstup najľahšou trasou Via Normale v obtiažnosti 4 UIAA. Cesta boloa prvý krát vylezená už v roku 1869!

Vyrazili sme 14. júla 2024 večer z Obýc. Čakala nás trasa dlhá 664 km. Cesta pomaličky ubiehala a do rána sme dorazili do mestečka Misurina s plne nabaleným autom aj strešným boxom. Boli sme pripravení aj na ľadovcovú túru, ale keďže počasie rozhodlo inak, zimnú výstroj sme brali zbytočne.

Obhliadka hlavného cieľa z ferraty

V Misurine sme si kúpili lístok za 30 eur, ktorý platí len 12 hodín na vstup na parkovisko ku chate Auronzo pod Tre Cime di Lavaredo (2330 mnm). Po príchode na parkovisko sme sa naraňajkovali a uvarili sme si kávičku. Pripravili sme sa na ferratu Monte Paterno, ktorú som v 2019 roku nedokončil pre búrku. Z ferraty sme si užili krásne výhľady na mohutné steny Tre Cime.

Po zostupe z ferraty Dominika s Timkou išli ku chate Auronzo a ja s Palim sme si išli obzrieť nástupovú trasu od kaplnky. Serpentínovým sutinovým chodníkom sme vyšliapali do žľabu, kde boli ešte pozostatky snehu. Tam som podľa nákresov zbadal skalnú rampu, ktorou budeme vystupovať na Cima Grande. Obaja sme spokojní zostúpili do chaty Auronzo, kde sme si objednali hustú zeleninovú polievku „minestróne“, ktorú Taliani vedia pripraviť geniálne.

V tomto nepríjemne úzkom mieste sa medzi nás vkrížil nemecký horský vodca. Keď ku mne doliezol, pýtam sa ho, kam sa ponáhľaš?

Večer sme si pobalili horolezeckú výstroj, dve laná, prilby, horolezecké sedáky, hms karabíny, zlaňovacie pomôcky a potrebný horolezecký materiál. Ja s Domi sme prenocovali v aute v kufri so sklopenými sedadlami. Poviem vám, je to luxus. Pali s Timkou chceli spať v zádverí chaty, keďže bola plná. Večer o 22:00 im chatár našiel miesto na izbe.

V stene Cima Grande

O štvrtej hodine ráno zazvonil budík, urobili sme si raňajky a uvarili kávu. Dobre naladení sme vyrazili o 5. hodine od chaty sutinovým traverzom. Vystúpili sme do žľabu, kde sme sa ustrojili, nahodili na seba lano a rozdelili sme sa na dve lanové družstvá. Ja s Domi sme boli prvé lezecké družstvo a Pali s Timi boli druhé lezecké družstvo.

Nastúpili sme na rampu a po pár metroch sa pred nami objavila stena. Od tejto chvíle to už bolo lezenie v obtiažnosti 3 UIAA. Išli sme postupne a hľadali sme stále nejaké istiace miesta, kde bola v stene narazená buď skoba alebo navŕtaný expanzný nit. Tam sme zakladali karabíny pre postupové istenia a kde nič nebolo, vyhotovil som istiace stanovisko z vlastného materiálu a slučiek.

Ako sme postupovali vyššie a vyššie, trasa bola čoraz menej prehľadná a bolo treba dôkladne premyslieť každý krok a rozhodnúť sa pre správny smer. Boli miesta, kde som musel pozrieť do mapy a uistiť sa, že ideme správnym smerom.

Incident v kľúčovom komíne

Po pár dĺžkach lezenia sme prišli k najťažšiemu miestu, do komína. Tu už bol výstup ťažší v obtiažnosti IV UIAA. V tomto mieste som si vzal koniec môjho lana aj Paliho lana a tento náročný komín som vyliezol ako prvý. Po dolezení ku štandu som sa zaistil a postupne som parťákov po jednom doberal, aby bezpečne vyliezli k istiacemu stanovisku.

V tomto nepríjemne úzkom mieste sa medzi nás natlačil nemecký horský vodca. Keď ku mne doliezol, pýtam sa ho, kam sa ponáhľaš? Čakal som, či vie, že ohrozuje nás, seba aj svojich klientov. Stačilo počkať 5 minút. Tak som čakal aj ja, pokiaľ toto náročné miesto odliezla poľská skupinka pred nami.

Ako som tušil, jeho klienti, dievčatko s maminou, doliezli do polovice komína. Vodca im pomáhal a ťahal ich. Zrazu sa mamka šmykla a stiahla so sebou aj dievčatko. Udrela sa o skalu a dievčatko sa rozplakalo od strachu. Vodca si uvedomil svoju chybu a ospravedlnil sa mi.

Výnimočné chvíle na vrchole

Po odlezení nemeckého vodcu a jeho klientov som zaistil výstup mojich troch parťákov. Istil som, aby nedošlo k pádu, lebo pod nami bola kolmá stena. Dominika ma pri ďalšom odliezaní exponovaných miest istila a takto sme opäť pokračovali ešte dve ťažšie dĺžky. Kde si Pali nebol tak istý, tak som to prvý vyliezol až na bezpečne miesto, kde sme sa opäť rozdelili na dve dvojky.

Dostali sme sa na krásnu terasu s bivakom. Je to miesto, kde sa dá núdzovo prespať pod skalným previsom. Nádherné výhľady sme mali po celý čas. Zostali nám asi štyri záverečné lezecké dĺžky, ale už len v obtiažnosti II /III UIAA. Keď sme vyliezli posledný úsek, už sme v diaľke videli vrcholový kríž.

Záverečné metre boli jednoduché. Po pár minútach sme sa o 10:30 h už dotýkali kríža na vrchole Cima Grande vo výške 2999 mnm. Vrcholové objatia, gratulácie, spokojnosť kamarátov bola obrovská. Tento moment bol pre nás s Dominikou veľmi výnimočný a nikdy naň nezabudneme. Dominiku som požiadal o ruku a ona mi povedala: áno!

Lietajúce šutre pri zostupe

S kamarátmi sme si opäť raz splnili sen spoločne vyliezť na ďalší vrchol. No vystúpiť na horu je len polovica úspechu, ešte náš čaká zostup. Po pár fotkách a občerstvení sme museli zostupovať, lebo meteoradar ukazoval, že poobede sa dostaví búrka, ktorá pôvodne mala prísť až v noci.

Pobalili sme si veci a začali bezpečne zostupovať. S Domi sme išli prví a istil som ju cez skalné vežičky zhora. Čakalo nás 14 zlaňákov, pri ktorom sa nesmie nič podceniť, aby nedošlo k úrazu. Tri zlaňáky (miesta kde bol navŕtaný nit) sme mali problém nájsť, ale napokon sme ich našli. Počas zlaňovania sme si dávali veľký pozor, aby sme si navzájom na seba nepúšťali kamene.

Na 9. zlaňáku sme zazreli Francúzov, ktorí zostupovali inak ako my. Zrejme zablúdili a púšťali kamene veľké ako futbalová lopta. Bolo veľmi nepríjemné počuť letieť hvízdajúci kameň. Keď sa dopadol a rozdrvil sa na maličké kúsky, úlomky lietali všade okolo nás.

Bolo to veľmi nebezpečné a pár kusov dopadalo priamo na nás. Kryli sme sa čo najbližšie k stene, ktorá bola v miernom previse. Telom som chránil Dominiku, ktorá bola pod previsom. Aby nás netrafil kameň, urýchlili sme posledné zostupy. Kričali sme na nich po anglicky, že púšťajú na nás veľké kamene. Zrejme nás nepočuli.

Útek pred búrkou

Na záverečnej polici začalo popŕchať. Super počasie sa zmenilo a búrkový oblak prišiel o hodiny skôr. Čo je lepšie, lietajúce kamene od Francúzov, alebo dážď? Radšej zmokneme, ako nás má prizabiť kameň. Našťastie sa nám bez úrazu podarilo zostúpiť do žľabu, kde bolo snehové pole.

Hovorím si, ešte vydrž, počasie. Obliekli sme si nepremokavé bundy a zostupovali ku chate sutinovým chodníčkom v rýchlejšom tempe. Sto metrov pred chatou to prišlo. Spustil sa taký lejak, že vyplavoval kamene. Nám to už bolo jedno a šťastne sme zostúpili do Chaty Aurozno pod mohutnými Tre Cime. O chvíľu sa začala brutálna búrka a krupobitie.

Horšie to mali Španieli, ktorí vystupovali, keď my sme išli smerom dole. Dážď bol tak silný, že parkovisko bolo plné kameňov a piesku. Akonáhle prestalo pršať, nabalili sme veci do strešného boxu a išli dole do dediny. Vyplatili sme 120 eur parkovné (4 x 30 €/12hodín) a po našom odchode cestu uzavreli. Hore a ani dole sa nedalo pre veľké množstvo vody a kameňov dostať.

Spokojne sme sa presunuli do rodinného hotela, kde sme si pripili na výnimočný deň s krásnym zážitkom v kruhu blízkych ľudí – dobrých kamarátov. Som rád, že sme to spolu zvládli, tak ako mnoho iných výstupov na Slovensku aj v zahraničí. Ďakujem.

Fotogaléria