Dve lyžovačky na hranici ročných období a letných teplôt

Z Lomničáku až do plesa

Návšteva Lomnického štítu na konci mája je pre horolezca zvykom a ty si sa s tým stotožnila. Minulý rok si sa síce nie úplne stotožnila s tým, že to chcel absolvovať na lyžiach, avšak tohto roku sa na to tešíš. Jedenkrát ročne práve v tomto období sa drzo vyveziete lanovkou na Skalnaté, hoci to je to, čo vážne neuznávaš, ale vyjsť so všetkými vecami na chrbte a ešte dokonca po tej hnusnej škaredej zjazdovke bez snehu to si fakt neprosíš. Hlásia celkom pekný deň.

Na Skalnatom sa obzeráte a naťahujete krky, kadiaľ vás to tohto roku pustí a kde bude možné začať šliapať na pásoch čo najskôr. Vyberáte priamo cestu po chodníčku z ľavej strany budov, prebijete sa menšou vrstvou kosodreviny a objavíte sa na snehu. Intenzívne voskujete pásy a následne sa trochu spustíte nižšie smerom ku plesu a už Vás čaká súvislý sneh.

Tento pohyb sa vám zdá zrazu zvláštny, už prešiel nejaký čas odvtedy čo ste naposledy stáli na lyžiach. Vhĺbením vyjdete na zjazdovku zo sedla a pomedzi uhladené bubny, ktoré tu museli zostať z poslednej lyžovačky, pomaličky stúpate do Lomnického sedla.

Sneh je lepkavý, vrchná vrstva nedrží a stále to podšmykuje. Horolezec dupe ako o život a ty sa zubami-palicami snažíš držať v stope. V sedle znova voskujete lyže a potom ich dávate na batoh. Je tam niekoľkometrový úsek bez snehu. Ten prebehnete po skalách a následne znovu šliapete na lyžiach.

Sneh je stále rovnako nepríjemný, šmýka sa viac či menej, ale podarí sa vám vyjsť dosť vysoko. Potom sa necháte predbehnúť pešiackou partiou výletníkov, aspoň prešliapu stopu. Zatiaľ nasadíte mačky a tých pár metrov k Emericiho náreku vyjdete už s lyžami na batohu. Minulý rok ste vyšli bez väčších problémov až pod skaly, kde ste nechali lyže, tohto roku to nevyšlo, avšak tentokrát lyže beriete až hore.

Chvíľu čakáte, kým sa partii podarí neobesiť na lane a vyjsť hore. Asi navždy ti zostane v hlave veta „nedávaj si to lano okolo krku„. Keď sa živí dostanú nad nárek, idete aj vy pomaly hore. Medzi reťazami sa dokonca nachádza aj trochu ľadíku, tak sa tešíš, že si môžeš ešte raz tohto roku kopnúť lezeckou mačkou do ľadu a ideš hore. Lyže trieskaš o skaly, potom o hlavu, celkom zábavný tento nárek.

Keď vyjdete nad reťaze, znovu čakáte, kým sa partia dostane vyššie, nech na Vás nepúšťa splazíky. Partia síce stopu prešliapala, ale celkom nerozumieš tomu, kto učí tých ľudí robiť také traktoristické stopy. Každý tvoj krok znamená slušný drep a lyže ti pri každom veľkom kroku trieskajú o hlavu. Potom len výstup žľabom, kde ti prebehne mysľou, že ako to ty vlastne pôjdeš na tých lyžiach dole.

V hornej časti trochu ľadu a trčiaci kúsok reťaze. Znova sa vytešuješ, že si kopneš do ľadu, a horolezec ti ako vždy pripomína, že ti nohy dobre držia. Nasleduje posledných pár metrov po vrcholovom hrebienku, niekoľko reťazí a ste hore. Hore fotka, desiata, slabý výhľad, lebo bez oblakov by to nebolo ono.

Teplota je príjemná, preto sa tam zdržíte dosť dlho, a vďaka tomu sa sem tam odkryje výhľad postupne na všetky strany. Keď sa konečne rozhýbete a vydáte na zostup, malý chalan sa vás opýta, či ste skialpinisti, zostávaš mierne zaskočená a do úst sa ti hrnú kadejaké nejasné odpovede – v štýle, že vy sa len prechádzate s lyžami. Situáciu zachraňuje a rozumnú odpoveď dáva našťastie horolezec a ty klopkáš ďalej.

Čaká vás zostup po skale, cez ľadík, kde horolezec vraví, že si dáva lyže. Ty na neho skepticky pozeráš a mrnčíš, že si lyže nenosila hore preto, aby si ich zase odniesla dole, tak si ich obúvaš tiež. Potom sa tváriš ešte skeptickejšie, lebo sa ti to zdá nejaké strmé.

Sneh nie je ideálny, po každom oblúku sa za vami spúšťajú splazíky. Končia vo vhĺbení, ktorým sa všetok spustený sneh púšťa pomaličky dole a cez ktoré sa nepríjemne lyžuje, lebo je to vážne hlboké. Keď sa konečne dostanete zo zúženia na plochy plné snehu, tak si užívate ďalší prehnitý spúšťajúci sa sneh. Tohto roku je však pomalší a celkom zážitkovo sa cezeň lyžuje, keď si sleduješ špičky lyží a popod ne uteká sneh.

Sneh sa púšťa pomaličky a pomaly padá do Kartárika. Minulý rok sa sypal veľmi podobne, len desaťnásobne rýchlejšie. Vtedy ste o lyžovaní Kartárikom ani neuvažovali, tentokrát túto možnosť pripúšťate. Nad žľabom opäť naťahujete krky a vidíte, že všetok sneh sa spúšťal len pomaličky po jednej strane. Lyžujete teda cez Kartárik, kde je sneh úplne úžasný. Sem-tam nejaký spadnutý kameň zo steny, ale lyžovačka parádna, sneh podľa predstáv.

Tento rok ste popri tom všetkom ostatnom nemali čas lyžovať aj Kartárik, preto sa tešíš, že v posledný deň sezóny sa podarilo. Následne lyžujete súvisle po doline, ponad potok a zase po doline až ku Skalnatému plesu, aby ste si v ňom umyli lyže, a to celé len s jedným prekročením chodníka, ktorý vedie okolo plesa.

Z Baranieho sedla skoro do plesa

Mysliac si, že na konci mája ste sezónu ukončili, lyže a pásy si už fakt zaletnila, odložila mimo dohľad, keď ti zrazu v stredu prídu lyžiarky z reklamácie a ty vieš, že je potrebné ich vyskúšať. Ani nevieš ako, len tak medzi rečou vravíš – Veľká Zmrzlá dolina. A potom nahlas uvažuješ: „prespíme na Brnči“. Ako odpoveď dostaneš „rezervuješ chatu?“

V stredu večer rezervuješ ubytko a v piatok podvečer šliapeš na chatu. Večer sa vás pýtajú, čo idete liezť, tak len neurčito konštatujete, že vy tu máte lyže. V sobotu už ráno pred siedmou čakáš na raňajky a hneď po raňajkách balíte veci na batoh a idete. Prechádzate popri plese, najťažšie je asi prebojovať sa tri metre cez kosodrevinu, keďže ste trochu širší než bežne. Potom pomaly popri Fľaške stúpate hore.

S lyžami je to trochu zvláštne, ale celkom rýchlo naberiete výškové metre. Keď konečne vidíte sneh, tak naň neho rýchlo pretraverzujete, obúvate lyžiarky a lyže, a len tak v krátkych nohaviciach si užívate pohyb po snehu.

Je to celkom príjemné, fotíte, užívate si. Deň je krásny, slnečný, slnko svieti tak akurát, dolina je nádherná, sneh je príjemný. Keď sa blížite pod žľab, míňa vás jeden lyžiar, týpek je sám a patrične si lyžovačku užíva. Celkom mu závidíte, že už ide dole, sneh je teraz parádny. Onedlho obúvate mačky a šliapete žľabom.

Žľab je krátky, o chvíľu ste hore v sedle. Ani sa tam nezdržiavate, lebo na to ani nie je miesto, a ešte pred obedom sa púšťate do Malej Studenej doliny. Na tej strane je celkom tvrdo, ale podarí sa Vám urobiť pár pekných oblúkov a potom končíte na skale, kde sušíte nohy a pásy a ozeráte svoje rozbité kolená.

Chvíľko pauzy a stúpate naspäť. Nelepíte pásy, idete rovno na mačkách. Netrvá dlho a ste zase v sedle. Nedočkavo dáte dole mačky a potom si konečne užívate žľab a Veľkú Zmrzlú dolinu. Sneh je skvelý, v žľabe ho trochu nahrniete do vhĺbenia, ktorým zase zdrhá dole, ale je to oveľa príjemnejšia lyžovačka než z Lomničáku.

V doline si to užívate, parádne firnové podmienky, robíte si oblúčiky a ty si vravíš, že v krátkych nohaviciach si ešte nelyžovala. Cestou dole vyzdvihujete topánky, ktoré ste nechali pod skalou, a lyžujete ďalej. Nie Fľaškou, obchádzate skaly sprava a potom sa do nej napojíte. Tam sneh pre tento úsek končí, prezujete sa do topánok a zleziete nižšie popri Fľaške dole.

Následne horolezec preskakuje potok celý naložený lyžami a lyžiarkami, tebe to príde dosť ďaleko, preto mu podávaš batoh a potom ti on podáva ruku a zvládaš prejsť na druhú stranu aj ty. A keďže ste sa stále veľmi nenaladili na chôdzu po sutine, opäť obúvate lyže a dolyžujete po poslednom snehu až k jednému balvanu, ktorý je už len kúsok od úrovne plesa. Tam sneh reálne končí. V plese umyjete lyže, na Brnči dáte kofolu a už vás čaká len trochu náročnejší zostup so všetkým haraburdím na Bielu vodu.

Každopádne perfektné dni až tak, že nevieš, či to bol len sen alebo si si to celé len vymyslela.

Deny alias Žena na lane

P.S. Osoby, lokalita a čas sú vymyslené, akákoľvek podobnosť so skutočnými ľuďmi, miestami a ročným obdobím je náhodná.

Možno ťa zaujme:

• Jarné firnovačky v Žltej lávke a Huncovskom žľabe
• Všetci všade a vy stále v tieni
• So ženou na lane 10: Nedeľné ľady v Suchej Belej

Fotogaléria