Človek mieni, okolnosti menia. Do Tatier vyrážame plní odhodlania a s veľkými plánmi. Hlásia famózne počasie. V sobotu, inšpirovaní článkom z Hikingu, by sme chceli prejsť hrebeň Bášt oddeľujúci Mengusovskú dolinu od Mlynickej. V nedeľu sa ešte uvidí. Počasie vyšlo ešte lepšie ako bolo sľúbené, no plány sa naplnili len čiastočne.
V predvečer posledného júnového víkendu sa v Chate na Popradskom plese intentívne žije. Mladí horolezci končia týždňový turnus akejsi medzinárodnej Erasmus akcie. Je ich vyše stovky a lúčia sa naplno. Kapela hrá až uši bolia, bar nestíha.
Stretávam Chorvátku Barbaru, ktorú som minulý mesiac viezol na Hohe Wand, aj Maroša, ktorý cez týždeň hovoril, že do Tatier nejde, lebo sa bude venovať frajerke, a kopec ďalších letmo známych tvárí. Atmosfére podľahne väčšina našej partie.
Krátko po piatej ráno, tak ako bolo dohodnuté, schádzame z podkrovnej nocľahárne, prekračujúc nocľažníkov, ktorým sa v noci nepodarilo dostať do postele. Tri štvrtiny nášho mančaftu sú v dosť biednom stave. No odhodlanie zatiaľ víťazí nad fyzickým diskomfortom.
V sviežom vzduchu sa dobre šliape hore Mengusovskou dolinou. Veľké Hincove pleso v jej závere hrá podmanivú optickú hru s vychádzajúcim slnkom. Do Kôprovského sedla prichádzame v slušnom čase, ale v záverečnom stúpaní sa začínajú prejavovať následky prehýrenej noci.
Hlinská veža
Napriek tomu všetci nastupujeme na miestami exponovaný, no zatiaľ chodecký Kôprovský chrbát. Za ním, po dosť ošemetnom zostupe z Kôprovskej veže do Hlinského sedla a pod prvým náročnejším lezeckým úsekom v stenách Hlinskej veže, to vzdáva Majo. Schádza po sutine žľabom do Hlinskej doliny, z ktorej sa chce vrátiť do sedla a z neho späť na chatu.
Na Hlinskú vežu teda lezieme v trojici. Ťahám prvú dĺžku asi do dvoch tretín lana. Predčasne štandujem, hoci lezenie tu nie je náročné. Lano mi niekde príšerne drie, nevládzem ho ťahať vyššie. Následne traverzujeme doľava a nachádzame žľab, miestami skôr komín v rozlámanej skale, vedúci priamo hore.
Hoci mám menej tatranských skúseností ako Paľo a Števo, idem znova ťahať. Boli mi dopriate asi štyri hodiny normálneho spánku, kým im niečo blízke nule. Komín nie je náročný, no končí sa hranou, za ktorou sú len trávy a voľné kamene. Dosť blbé na prelez na prvom.
Je mi jasné, že pod hranou musím niečo založiť. V nestabilnej polohe príliš dlho hľadám vhodnú špáru. Keď ju konečne nájdem, vyskúšam zo päť vklínencov, kým sa mi do nej podarí vraziť frienda. Platím začiatočnícku daň, unavený si musím odsadnúť.
Preleziem hranu a kúsok vyššie v trávach nachádzam veľký balvan so solídnou starou skobou. Poistím ju niečím vlastným a doberám ostatných. Nablízku počuť nejaké hlasy a o chvíľu sa zo žľabu paralelného s naším komínom vynárajú traja Poliaci. Očividne našli efektívnejšiu líniu a navyše sú o dosť rýchlejší.
Na Hlinskú vežu pokračujeme v ľahšom teréne bez istenia. Kúsok hrebeňa a sme na vrchole, z ktorého práve odchádza poľská trojica. Čaká nás nepríjemný zostup do žľabu so starým snehom na strane Mlynickej doliny. Priamo do sedla by to bolo náročné a výstup na ďalší vrchol sa aj tak začína nižšie v žľabe.
Paľovi sa podarí zostúpiť napešo, ja so Števom si pomáhame zlaňákom zo slučky tvorenej starým lanom. Zdupľujem ho vlastnou slučkou, pričom váha je na starom lane. Keď Števo bez problémov zlaní, odvažujem sa demontovať poistnú slučku a spúšťam sa aj ja.
Ústup do Mlynice na dvakrát
V Baštovom sedle pod Veľkou Capou vežou nás opúšťa Števo. Necíti sa dobre a schodný žľab do Mlynickej doliny láka. Hoci sme už dosť pozadu za optimálnym časovým plánom, ja s Paľom sme odhodlaní pokračovať. Veď dni sú v júni dlhé a zmena počasia dnes nehrozí.
Máme už málo vody, no Števo nám berie všetok nepotrebný materiál (ja som pre istotu vláčil aj mačky a cepín…), hádam ešte kus hrebeňa prejdeme. Stúpame hore po ľavej strane snehom vyplneného žľabu, až kým sa nedostaneme na šikmé platne pod hrebeňom.
Na platniach sa nedá nič založiť a my nemáme morál pokúsiť sa ich prejsť bez istenia. Musíme sa kus vrátiť a nejako to obísť. Lenže aj zostup je bez istenia problematický. Nakoniec nachádzam špáru, do ktorej sa dá strčiť slučka z repky s uzlíkom. Tutovka, zlaňujeme z toho o 30 metrov nižšie. Len aby sme zistili, že sme si skoro vôbec nepomohli.
Tu dochádza chuť pokračovať v hrebeňovke aj Paľovi. Chýba energia, čas, morál aj voda. Mne neostáva nič iné, len sa prispôsobiť. Obetúvame ešte jednu slučku na zlaňák do vysneženého žľabu, ktorým pred necelou hodinou zišiel dole Števo. Posielam mu esemesku, aby vedel, že v tom trápení nie je sám.
Zostup Mlynicou sa zdá byť nekonečný. Trápia ma odreté päty z nových topánok. Pri živote nás drží predstava čapovaného piva na Štrbskom. Tuším sme si ich dali po tri. Na Popradskom sa dozvedáme, že SMS Števa naozaj potešila. Dnes sme na 10-hodinovú lezeckú hrebeňovku jednoducho nemali.
Nedeľa v Ostrve
Nedeľné ráno, ďalší krásny deň. Partia sa delí na štyri skupiny. Majo si našiel parťáka na Žabieho koňa, Paľo na Končistú, ďalší idú len tak pohodovo turistikovať a ja so Števom chceme trochu poliezť v stenách Ostrvy. Je to len kúsok od chaty. O väčšom pláne vzhľadom na krvavé päty ani nemôžem uvažovať.
Mám vyhliadnutú nenáročnú a odistenú cestu Júlová za 5+, ktorú Deny vo vlaňajšom článku odporúčala „pre ľudí, čo nelezú brutality a majú v Tatrách málo času“. To sme presne my, popoludní sa chceme (aspoň tak to plánujeme…) presunúť nazad do Bratislavy.
Pri symbolickom cintoríne sa vešiame za partiu kurzistov, vďaka čomu sa bez blúdenia v kosodrevine rýchlo dostávame pod stenu. Lenže tú našu cestu nevieme nájsť, fotke vytlačenej z webu sa nič nepodobá. Nakoniec pomáha iný lezec, lokálny znalec. Cestu nachádzame vyššie v žľabe, stena je akási menšia ako sme si predstavovali podľa fotky.
Števo sa hrnie do ťahania, neprotestujem. Na Tatry je neprirodzene krásne počasie a sme radi, že prvá dĺžka je v tieni. Pekné lezenie za 5+, na druhom a vŕtaných isteniach si to bez strachu užívam. Vzdušný štand s parádnym výhľadom na Popradské pleso. V štande treba byť zavesený a jeden z dvojice nitov je uvoľnený. Snažím sa veľmi nemrviť a zaťažovať istenia len rovným smerom.
Druhá dĺžka je ľahšia (4+). Končí sa v kúte, z ktorého podľa sprievodcu treba pokračovať „hranou hore“. Hranu vidíme, ale istenia tretej dĺžky nie. Po dlhom špekulovaní Števo odbáča doľava za hranu a kričí, že vidí istenie. Takže pokračuje smerom k nemu. Nevidím ho, nepočujem a nejako dlho sa tam motá. Vždy sa poteším, keď po pauze potiahne lano.
Na štand dolieza ďalší lezec a keď ho oboznámim so situáciou, pozrie hore a ukazuje mi dva nity v skale rovno nad nami. Znovu začiatočnícka daň, istenia v tatranskej žule treba vizuálne hľadať inak ako vo vápenci. Takže Števo naliezol do vedľajšej cesty. Júlová je tu najľahšia, musím sa psychicky pripraviť na niečo ťažšie a dúfať, že to nebude osmičkový prásk.
Dolieza aj druhý lezec z dvojky, ktorá nás dobehla. Maroš, ten čo v Tatrách nemal byť. Zoznamuje ma so svojím prvolezcom Peťom. Keď Peťo kúsok odlezie, vidí Števa v štande a podáva mi správy. Konečne môžem zrušiť a liezť. Hneď za hranou vidím, prečo to Števovi tak dlho trvalo. Hladká položená platňa, cez ktorú musím pretraverzovať, a kým sa dostanem do línie, hrozí mi škaredé kyvadlo.
Rajbasové lezenie po platniach má svoje čaro a keď už som v línii, páči sa mi to. V ďalšom štande sa znovu stretávame s Peťom a Marošom. Posledný štand Júlovej je podľa sprievodcu spoločný s Májovou cestou za 7-. Takže sme si nechtiac strihli tretiu dĺžku Májovej.
Pôvodný plán bol natiahnuť prelez podľa odporúčania štvrtou dĺžkou Májovej na koniec Júnovej a ňou zlaniť. Ale na rozlámaný hrebeň sa nám už nechce liezť. Využívame ponuku Peťa s Marošom, že môžeme s nimi zlaniť po ich dvojičkách. Bude to oveľa rýchlejšie ako po našom jednoduchom lane, najmä ak nemáme veľa skúseností s hľadaním optimálnych zlaňovacích línií v Tatrách.
Dostať sa na zem sa nám darí luxusne na dvakrát. Ja by som ešte niečo krátke vyliezol, aspoň prvú dĺžku, ale Števo už túži po terase nad Popradským plesom. Užívame si tam zvyšok krásneho a dlhého tatranského dňa. Až príliš dlhého, pretože Majo sa z úspešného výstupu na Žabieho koňa vracia až o pol ôsmej.
Cesta domov je dlhá, príchod po polnoci. Je jasné, že pondelok v práci bude ťažký. Aj bol, ale rád si to kedykoľvek zopakujem.
