Lezeckú oblasť Stadelwand na južných svahoch Schneebergu som dlho odkladal na neskoršie, veď možností s kratším nástupom je v okolí, najmä v blízkom Höllentali, veľa. Sú tam však mimoriadne dlhé cesty, ktorých lákaniu sa už ďalej nedalo odolávať.

Jano: Ahoj, od stredy nemá pršať. Ideme liezť?
Ja: Ideme.
Jano: Kam?
Ja: Tam kde neprší…
Neprší napríklad v Höllentali.

Höllental je mega lezecká oblasť  kúsok od Viedne, necelých 200 km z Bratislavy. Okrem samotnej doliny Höllental sa v okolitých svahoch Raxu a Schneebergu nachádzajú desiatky ďalších podoblastí. Podľa posledného vydania lezeckého sprievodcu od Thomasa Behma je tu spolu vyše 120 sektorov a 2000 ciest! Na niektorých som už bol, stovky ďalších ešte čakajú v poradí a na niektoré sa možno ani neoplatí ísť.

Nocujeme v novom free kempe pod lanovkou Rax Seilbahn, hneď za osadou Hirschwang an der Rax. Nie je taký útulný ako starý v Kaiserbrunne, ale kvôli vyvaľovaniu sa v kempe sme sem neprišli. Sú tu sociálky aj s teplou vodou. V starom bola len studená voda.

Naši západní susedia tento fakt využívajú aj na pranie špinavých vecí a umývanie riadu. Čisto po nich nezostalo, samozrejme. Mal som sto chutí povedať im, aby si nabudúce pribalili radšej o dvoje tričká a spoďáre naviac. Snáď budú naši dobrodinci zhovievaví a nenájdu si dôvod na zavretie aj tohto kempu tak ako toho starého.

Na zajtrajší deň si vyberáme návštevu sektoru Stadelwand a cestu Durststrecke, 7- UIAA, 630 metrov, 15 dĺžok. Sprievodca jej dáva najlepšie hodnotenie. Stadelwand patrí medzi sektory s najdlhšími cestami v okolí. Leží na opačnej strane údolia riečky Schwarza ako samotný Höllental, v podstate ide o južné svahy najvýchodnejšej alpskej dvojtisícovky Schneeberg.

Od neveľkého parkoviska (slúži aj pre sektor Vordere Stadelwand, kde sú tiež pekné dlhšie cesty) trvá prístup pod stenu podľa sprievodcu 1,5 hodiny. Našim pomalým tempom sme to dali za hodinu. Potom sme však pod stenou strávili ďalšiu hodinku hľadaním správneho začiatku cesty.

Sektor je úplne iný ako som čakal. Žiadna obrovská stena, je to skôr sústava stienok a vežičiek. To, že sme v správnej ceste, si definitívne potvrdzujeme až po dvoch-troch dĺžkach. Nasledovníkom poradím, že cesta sa začína na malej poličke, pri borháku so žltou stavebnou karabínou. Je to asi 70 metrov nad najnižším bodom steny po pravej strane. Z pravej strany aj prídeš k sektoru.

Prvé dve dĺžky idú v rozbitom vodnom válove. Kamene, konáre, občas istenie, ľahký a mega rozbitý terén. Tretia dĺžka je už pekné lezenie. Obtiažnosť je prevažne za 5 až 6 UIAA, dve dĺžky sú za 7-. Cesta sa kľukatí v stene ako vretenica na slnku. Je viacero možnosti ako si cestu nejakou dĺžkou z inej cesty sťažiť alebo naopak vybrať nejaký ľahší vyriant.

Je to celkom pekne odistené, určite si však treba prieniesť základný sortiment zakladačiek. Väčšina štandov je na pekných policiach alebo pri stromoch. Dva-tri sú vzdušnejšie, vždy s viacerým istiacimi bodmi. Kvalita skaly je dobrá. Sprievodca uvádza čas lezenia 4 hodiny, my sme v pohodovom tempe hore za 6 hodín. K autu schádzame už za tmy. Spokojnosť.

Stihli sme nakuknúť aj do ďalších nám zatiaľ neznámych sektorov. Fuchslochgraben je športový sektor, cesty sa začínajú na stupni 6 a sú tvrdšieho rázu. Pätnásť minút od auta, nevyšmýkané. Cesty majú do 35 metrov a nachádzajú sa na oboch stranách malého údolia, takže si vieš vybrať orientáciu podľa pohybu slnka.

Weichtalklamm je údolie nad vynovenou chatou Weichtalhaus, kde sa po lezení dá dať dobré pivko a jedlo. V údolí je zo desať sektorov, k najodľahlejším potrebuješ aj hodinku do mierneho kopca. Blúdime pri hľadaní ciest. Obišli sme ich všetky, za návštevu stoja len prvé dva sektory. Ušetri si cestu.

Zajtra má pršať, balíme kufre, smer sweet home.

Fotogaléria