Osobné skúsenosti so skialpovým materiálom. Článok aktualizujem vždy, keď si zaobstarám nové viazanie o odjazdím na ňom aspoň pol sezóny. Ak by chcel podobným štýlom do tejto rubriky prispieť niekto ďalší s hodnotením vlastného náradia, je vítaný. Stačí sa ozvať.

Posledná aktualizácia: december 2022. Skúsenosti s lyžami, lyžiarkami a ďalším materiálom nájdeš v samostatných článkoch Na čom jazdím: Skialpové lyže a Na čom jazdím: Skialpové lyžiarky, pásy atd.

ATK Haute Route 10

Kúpil som ho ako náhradu za ATK SLR Release (čítaj nižšie), s plánom namontovať ho do existujúcich dier na lyžiach a používať bez bŕzd. Dospel som totiž k poznaniu, že starnúce kĺby potrebujú spoľahlivo vypínajúce viazanie s plynulým nastavením síl. Päty na báze jednoduchej U-pružiny mi jednoducho nevypínali tak, ako som si predstavoval. Haute Route 10 má v princípe rovnakú pätu ako modely Crest alebo Raider – so samostatnými pin-kolíkmi a plynulým nastavením vypínacej sily v oboch smeroch. Táto pätka ma zatiaľ nesklamala.

Lyže, pre ktoré bolo viazanie určené, však hneď po jeho namontovaní odišli na večnosť. Tým pádom som sa už nemusel viazať na existujúce diery a pri montáži na nové lyže sa rozhodol pridať pridať brzdu. Z pohodlnosti a tiež kvôli lavínovej bezpečnosti. Lanká spájajúce lyžu s nohou by mali pod veľkou záťažou povoliť, ale v praxi si to overovať radšej nechcem. Pôvodná hmotnosť bola 165 g, po pridaní brzdy stúpla na 245 g.

V pôvodnom setupe bez brzdy je Haute Route viazanie cielené na gramárov, ktorí nechcú riskovať  ortopedické problémy. Výsledkom mojej úpravy je vlastne viazanie ATK Crest 10 vylepšené o magnetickú preklápačku, chudobnejšie o kompenzáciu ohybu lyže pod pätou a ľahšie o 35 gramov. Ak by som vedel predpovedať budúcnosť, pokojne som mohol rovno namontovať Crest. Ušetril by som vyše stovky eur.

ATK Crest 10

Viazaním ATK Crest taliansky výrobca, ktorý sa pôvodne orientoval na pretekárov a vyšší cenový segment, v sezóne 2017/18 vstúpil na trh dostupných skialpových viazaní. Ide o bezpečné viazanie s plynulým nastavením vypínacích síl v oboch smeroch, kompenzáciou ohybu lyže a nízkou hmotnosťou (280 g) určené pre najbežnejší typ ski turistu.

Nižšia cena sa prejavila v riešení stúpacej opory. Oproti drahšiemu Raideru je len jedna. Viazanie síce má tri stúpacie polohy, ale ak chceš z najčastejšie využívanej strednej prepnúť do základnej (nulovej) alebo najvyššej, musíš sa zohnúť a otočiť pätu rukou. Medzi základnou a najvyššou polohou sa dá prepnúť aj paličkou, čo ale v praxi veľký zmysel nedáva. Rýchle prepínanie zo strednej stúpacej polohy do zjazdového módu víkendový skiturista tiež asi veľmi nevyužije. Samostatná kapitola je brzda. Funguje dovtedy, kým sa s ňou pri prepínaní chôdza/zjazd citlivo zaobchádza. Ak nie, pomerne rýchlo bude nutné kúpiť novú brzdu.

Napriek vyššie uvedeným patáliám je Crest viazanie s vynikajúcim pomerom cena/výkon. Výkonom myslím hmotnosť a bezpečnosť pri ski touringu. Ak je tvojou prioritou komfort, skús zvážiť iné viazania. Rovnako hľadaj iné alternatívy v prípade, že jazdíš agresívny freeride na veľkých lyžiach, alebo vážiš nad 90 kg. Limity Crestu sú dané maximálnou vypínacou silou 10 DIN.

Viazanie používam na lyžiach širokých 96 mm s podložkou pod špičku umožňujúcou posúvať ju dopredu alebo dozadu v celkovom rozsahu 27 mm. Podložku som dokúpil vzhľadom na plán, že dané lyže bude občas využívať aj dcéra. Spolu s posunom päty tak viem dosiahnuť optimálny montážny bod aj pre menšie lyžiarky. Prípadne si viem posunúť svoj vlastný montážny bod tak, aby lepšie vyhovoval pre konkrétne snehové podmienky.

ATK SLR Release

Pri viazaniach sa nedokážem vzdať jednej veci – nulovej (plochej) šliapacej polohy. Výšľap nekonečnou Račkovou dolinou alebo takú hrebeňovku Veľkej Fatry si bez nej neviem predstaviť. O ostatných parametroch sa dá zjednávať. Kedysi som si nevedel predstaviť viazanie bez brzdy, potom som na takom dva roky jazdil, a nakoniec som sa vrátil k brzdám. Človek sa vyvíja ;)

Na svoj zatiaľ najľahší skialpový set som dal namontovať ATK SLR Release – bezbrzdové celokovové viazanie pretekárskeho typu s hmotnosťou 175 g. Bez zadnej podložky umožňujúcej posúvanie päty by sa hmotnosť dostala na 155 g. Tvrdosť použitej U pružiny (ja som mal 6) určuje vertikálne vypnutie a horizontálna sila sa dá nastaviť od 5 do 10. Ide však o veľmi primitívne riešenie na báze trenia, ktorého presnosti veľmi neverím. Bezpečnostné vlastnosti viazania sú podľa mňa zhruba rovnaké ako v prípade nižšie spomenutého Atomicu Backland. Ale aspoň je ľahké.

Viazenie sa už nevyrába. ATK dospelo k názoru, že z tejto fajty mu v portfóliu stačí veľmi podobné a ešte jednoduchšie Trofeo.

Atomic Backland/Salomon MTN

O viazaní Atomic Backland išli v roku 2017 dobré chýry, a hoci som na nové lyže pôvodne plánoval dať overený ATK Raider, ulakomil som sa na výhodnú ponuku a riskol to. Musel som sa zmieriť s mierne vyššou hmotnosťou (400 g) a len obmedzene nastaviteľnými vypínacími silami. To prvé sa dalo bez problémov prežiť, s druhou vlastnosťou som sa zmieriť nevedel.

Problém Atomicu Backland (a identického Salomonu MTN) je v geniálne jednoduchom, ale bezpečnostne kompromisnom riešení vypínania. K viazaniu dostaneš tri U pružiny do päty – mäkkú „woman“, normálnu „man“ a tvrdú „expert“. Tento kus ocele zabezpečuje horizontáne aj vertikálne vypínanie.

Začal som so stredným variantom a po dvoch dosť tvrdých pádoch bez vypnutia preventívne prešiel na ženskú pružinu. Ďalší pád, pri ktorom by som očakával vypnutie, znova nič. Keď som sa nasucho snažil simulovať vypnutie lyžiarky z konkurenčného Raidera, päta sa pod bočným tlakom postupne vychyľovala. Ak bočný tlak prestal ešte pred dosiahnutím limitného uhlu, päta sa vrátila do pôvodnej polohy. Ak tlak pokračoval, v predikovateľnom momente nastalo vypnutie. Atomic sa správal úplne inak. Na vychýlenie lyžiarky z rovnej polohy treba oveľa väčšiu silu a potom to hneď strelilo.

Lou Dawson sa vypínacie sily tohto viazania snažil aj exaktne zmerať a dospel k uspokojivým výsledkom. Pri ženskej pružine mu vyšlo 6 – 7 DIN, čo zodpovedá nastaveniu, aké by som potreboval. Mne sa to v praxi žiaľ nepotvrdilo. Možno nie som dosť veľký chlap. Po dvoch sezónach a ďalšom nepríjemnom páde bez vypnutia som si povedal, že viac nechcem riskovať, a viazanie posunul ďalej.

Atomic nepodporuje ani ďalšiu bezpečnostnú fíčuru – že špica lyžiarky v prípade extrémneho predklonu lyžiara (ľudovo povedané „papuľnáč“) zatlačí do aretačnej páčky a uvoľní tak zovretie čeľustí. Štvala ma ešte jedna vec – viazanie síce je vybavené slotom na mačky (haršajzne), ale pod úchytmi chýba mrňavý kovový výstupok. Ten, ktorý na iných viazaniach fixuje mačku v strede, aby sa neposúvala do bokov. Atomic na túto triviálnu úlohu potrebuje samostatnú plastovú blbosť. Nestratiť ju je veľké umenie. A mačky niektorých značiek, napríklad ATK alebo Marker, kvôli nej nie sú použiteľné. Musel som svoje ATK vymeniť s kamarátom za Dynafity, ktoré sú univerzálnejšie.

Dodatočne som sa dozvedel, že slot na haršajzne je takto skonštruovaný zámerne. Ide o riešenie vyvinuté francúzskou značkou viazaní Plum. Jeho výhoda je v tom, že mačku do slotu netreba zasúvať zboku, čo v teréne niekedy býva problematická operácia. Oska sa namiesto toho do uchytenia vkladá zhora. Kompatibilné haršajzne vyrába len Plum a sú dosť drahé.

Preklápačky na päte sú fajn, hoci nie sú magnetické. Idú dosť ztuha a na ich ovládanie palicou sa hodí tvrdší snehový tanierik. Brzda Atomicu je masívna, mechnizmus by mal niečo vydržať. Či aj dobre brzdí, potvrdiť neviem, nakoľko mi viazanie nikdy nevyplo. Brzda sa ovláda pákou pod lyžiarkou. Pri vyzutí v šliapacom móde sa neaktivuje automaticky, treba preklopiť páku. Po získaní cviku sa páka dá ovládať aj paličkou. To sa hodí, pretože brzda občas nechceme vyskočí počas výstupu.

Zamýšľam sa, koho týmto viazaním chceli v Atomicu/Salomone osloviť. Má dosť širokú rozteč montážnych skrutiek (špička 40×38 mm), čiže je priateľské k širokým lyžiam. Vyrobili ho tak, že ťa prežije, a kým nepadáš a netreba zakladať haršajzne, je radosť ho používať. Lenže v hmotnosti a hlavne bezpečnosti zaostáva za konkurenciou.

ATK Raider 12

ATK Raider 12 prvej generácie sa predával od roku 2014 ako ako viazanie určené na „freeride touring“. Mal klasickú pätu, na ktorej sa výška stúpacej opory menila otáčaním, a unikátnu prednú brzdu. Na toto viazanie nemôžem povedať zlé slovo. Celokovové vyhotovenie, brzda, posuvná päta, plynulé nastavenie vypínacích síl v oboch smeroch a hmotnosť 330 gramov – to sú aj po rokoch špičkové hodnoty. Obe vypínacie sily som mal nastavené na 7, páčku špičky pri zjazde nezaťahoval, a nikdy nezradilo.

Na brzdu umiestenú pred špičkou si treba zvyknúť. Po zapnutí lyžiarky do viazania, pred šliapaním aj pred jazdou dole, je nutné zatlačiť ju paličkou alebo rukou. Raz som to pred zjazdom zabudol urobiť a na aktívnej brzde odjazdil v mäkkom snehu nejakú stovku metrov. Po návrate domov som strávil pár desiatok minút so zverákom a kliešťami pri narovnávaní ramienok brzdy, inak žiadna ujma.

To, že sa brzda aktivuje aj v móde šliapania, má svoje výhody. Môže sa stať, že viazanie vypne aj pri stúpaní a lyži by sa teoreticky mohlo podariť utiecť napriek nalepenému pásu. Nechcené vypnutie pri stúpaní som však s Raiderom zažil iba raz, keď bola špička slabo zovretá kvôli nahromadenému ľadu.

Pravdepodobnejší scenár využitia always-on brzdy je situácia, že sa po dokončení výstupu stiahneš pás, zabudneš aktivovať brzdu a hodíš lyžu na zem. Za dávnych čias som po takejto nerozvážnosti zachraňoval fungl novú výbavu zo skalnej rokliny… Aktivovaná brzda navyše pomáha držať lyžu na mieste pri zapínaní sa do viazania na šikmej ploche. Najviac som na predné brzdy Raidera nadával na slabo vysnežených zvážniciach, kde bolo treba každú chvíľu vyzúvať a prenášať. Vtedy tá jedna nutná operácia navyše začne liezť na nervy.

Druhá generácia Raidera má na päte komfortné magnetické preklápačky umožnujúce nastaviť až 5 výšok stúpacej opory, z toho tri paličkou. Pod pätou pribudla pružina kompenzujúca ohýbanie lyže pri jazde. Viazanie vážilo 335 gramov, čo je stále absolútna špička vo svojej kategórii. V tretej generácii sa brzda presunula dozadu.

Slabinou Raiderov od druhej generácie vyššie sú príliš malé preklápacie opierky – ak niekto do viazania  dupe, časom mu urobia dieru do podrážky na lyžiarke. No a brzda trpí rovnakými neduhmi ako pri vyššie spomenutom model Crest.

Dynafit ST/Radical: Bezpečnosť a komfort s nadváhou

Hlavná zmena Radicalu oproti staršiemu Verticalu je v stúpacích oporách, ktoré sa už neprepínajú otáčaním päty (tento úkon ostal vyhradený pre zmenu chôdza/zjazd), ale preklápaním magnetických kovových opierok pripevnených k päte. Komfort používania preklápačiek na tomto viazaní je zatiaľ konkurenciou neprekonaný.

Viazanie Dynafit Radical ST prišlo na trh niekedy okolo roku 2012 a vážilo 570 g. Existuje aj freeridová verzia Radical  FT s vyššími DIN hodnotami. Ak neplánuješ skákať z útesov na dvojmetrových lopatách, pokojne na ňu zabudni. V roku 2015 sa na trhu objavila nová generácia Radical 2.0 s otočnou špičkou, čo by malo zdvihnúť úroveň bezpečnosti pri páde. Žiaľ, pribudli aj nejaké tie gramy na hmotnosti. To isté platí o neskoršom pridaní kompenzačnej pružiny do päty.

Na skialpových fórach občas nájdeš obrázok zlomenej päty viazania. Vo väčšine prípadov je za tým nesprávne nastavenie medzery medzi lyžiarkou a pätou v prípade modelov bez kompenzačnej pružiny. Pomerne často sa vyskytujú zničené horné kryty päty, ktoré podľahli korózii skrutiek či zvýšenému namáhaniu. Je to riešiteľná vec, s uplatnením záruky nebýva problém a náhradné diely sa dajú zohnať aj na Slovensku.

Zo začiatku mi RadicaL podobne ako Vertical nechcene vypínal pri prudkom zahranení na tvrdom podklade. Pomohlo malé zvýšenie bočnej vypínacej sily. Podľa mojich skúseností je Dynafit Radical komfortné, spoľahlivé a najmä bezpečné viazanie. Za viazaniami ATK žiaľ výrazne zaostáva v hmotnosti.

Staršie viazania, ktoré stoja za krátku zmienku

Dynafit Speed Turn 2010, 330 g: Klasické ľahké viazanie bez bŕzd. Medzi stúpacím a zjazdovým módom sa prepína otáčaním päty, rovnakým spôsobom sa nastavuje výška stúpacej opory. Vyzerá krehko, ale vydrží všetko. S výnimkou plastového úchytu na haršajzne, čo už majú novšie verzie poriešené. V porovnaní s komfortnými modelmi Dynafitu malý rozsah nastavenia na veľkosť lyžiarky a prepínanie stúpacích polôh paličkou je ťažšie. Často som sa radšej zohol a otočil pätu rukou.

Dynafit Vertical ST 2010, 570 g: Ďalšia klasika, na ktorú mnohí vrátane mňa nedali dopustíť. Princíp fungovania je rovnaký ako pri Speed Turne, pribudla brzda a „komín“ uľahčujúci nastavovanie päty hrotom paličky. Existuje aj verzia FT s vyššou hornou hranicou nastavenia vypínacej sily (z 10 na 12) a akýmsi plastovým pásikom spájajúcim pätu a špičku, ktorý podľa mňa nemá žiadny reálny význam.

G3 Onyx 2012, 890 g: Prvý pokus kanadskej firmy o skopírovanie a zdokonalenie techového princípu (už ho nahradili novšími modelmi). Z chôdze na zjazd a naopak sa prepína posúvaním, nie otáčaním päty. Páku na špičke treba pri zapínaní držať stlačenú, čo v strmom žľabe môže byť dosť veľký problém.