Napísala a nafotila: Monika
V prvom dieli sa Monika s Romanom presunuli z Prievidze do Dlhej Vsi pod Silickou planinou. Ak ti ušli zápisky z prvých piatich dní cyklotripu, prečítaj si najskôr prvú časť reportu.
17. august 2017
Dlhá Ves – Plešivec – Kunova Teplica – Gočaltovo – Ochtinská aragonitová jaskyňa – Štítnik – Slavošovce – Slavošovský tunel – Magnezitovce – Jelšava – Hucín – Gemerská Hôrka – Plešivec – Dlhá Ves
92,26 km; priemer 15,5 km/h
Mysleli sme si, že to bude taká brnkačka, lebo táto etapa nebola plánovaná. Bola to improvizácia. Preto sme vyrazili až o 8:30. To sme netušili, aké kopce nás čakajú. Hneď pred Plešivcom 12-percentné klesanie, ktoré si na nás pri návrate počkalo v podobe stúpania. Pred Štítnikom sme odbočili smer Gočaltovo a čakalo nás v pražiacom slnku náročné stúpanie k Ochtinskej aragonitovej jaskyni, v záverečnom úseku po riadne rozbitom asfalte.
Kupujem lístky, zjeme makovník a hore dorazili dvaja cyklisti nabalení na ťažko. Ide sa na prehliadku. Sprevádzajú až traja sprievodcovia, aby všetci dobre videli a počuli. Navštívili sme počas cyklotripu štyri jaskyne, ale každá bola iná. Aragonitová v Európe nemá páru. Po prehliadke sa musíme vo vstupnej hale aklimatizovať, lebo by sme dostali vonku teplotnú facku.
Naspäť sa po skoro tej istej trase vraciame do Štítnika. Tu sme navštívili vodný hrad a evanjelický kostol.
Na odporúčanie domáceho pána, u ktorého sme ubytovaní, pokračujeme smer Slavošovce, aby sme horu prekonali podzemím Slavošovským tunelom.
Bol to teda poriadny adrenalín. Celé dva kilometre som mala strach, že svetlá na bicykloch prestanú svietiť a my ostaneme v čierno čiernej tme. Môj strach bol opodstatnený tým, že keď som vyberala svetlo z batoha, tak svietilo. Ktovie ako dlho už, a Miňovi svetielko len tak žmurkalo.
V tej tme som bola úplne slepá. Musela som dávať pozor, aby som sa nezviezla do stredového jarku. Konečne svetlo nádeje na konci tunela. Prebrodili sme sa záverečným blatom a už nás čakalo len bicykle vyniesť prudkým dreveným schodišťom.
Ešte, že mám priateľa gentlemana, lebo to by som nezvládla. Po lesnej ceste sme zišli do Magnezitoviec a mesačnou krajinou do Jelšavy. Životné prostredie je tu riadne zdevastované ťažbou magnezitu. Zastávku dávame za dedinou Gemerské Teplice pri priehrade. Miňo prijíma vodnú ponuku a ja vybavujem ubytovanie na ďalší deň.
Je dosť hodín a späť do Dlhej Vsi sa dnes dostaneme až za súmraku. Ešte máme pred sebou dlhú cestu a to sme si mysleli, že už len dole kopcom. Do Gemerskej Hôrky nás zase čaká stúpanie.
Vždy som túžila ísť do Rumunska. Teraz som pochopila, že netreba chodiť tak ďaleko. Stačí cyklotrip ako sme išli my a skonštatujete, že tie cigánske osady sú hrôza. Bola by to aj slušná fotodokumentácia, ale bolo tam nebezpečné zastavovať a fotiť. Pod vplyvom vysokých teplôt bolo hneď cítiť, kde je osada.
Práve je asi výplatný termín sociálnych dávok. Celou cestou stretáme malé oranžové poštárske auto, ktoré im rozváža peniaze. Aj to patrične zapíjajú, a potom sa váľajú pri cestách, kde ich strážia psi.
V Plešivci v reštaurácii do tela dopĺňame uhľohydráty v podobe chutných talianských cestovín. Zažíname zadné blikačky a šup šup cez dva kopce.
18. august 2017
Dlhá Ves – Plešivec – Gombasecká jaskyňa – Silická Ľadnica – Silica – Silická Jablonica – Jabloňov nad Turňou – Hrhov – Turňa nad Bodvou
60,58 km; priemer 13,9 km/h
Ráno sme dávali veci do cyklotašiek, tak to aj chvíľu trvalo. Včerajšie slnko a kopce dali zabrať, preto odchod o 8:30. Z Plešivca do Gombaseckej jaskyne nás čakal presun po hlavnej ceste.
Nebolo to nič hrozného. Nákladné autá nám neznepríjemňovali cestu, aj krajnica bola širšia. Bolo aj čo obdivovať – kameňolom slovenského krasu. Odbočka, mierne stúpanie a následne zjazd do areálu Gombaseckej jaskyne.
V jaskyni visia zo stien špagety, ktoré sa premenili na cencúle. Mladá sprievodkyňa zaujímavo rozprávala. Pred jaskyňou nás privítal aj mierumilovný vlčiak, ktorého tam pred týždňom niekto vyhodil. Po prehliadke ma stihli ešte pozdraviť moji kamaráti komáre, aby som neprežívala telesné utrpenie zo 6-kilometrového serpentínového stúpania.
Keď si už myslíte, že ste hore a tam sa odbočuje k Silickej ľadnici, tak nemáte pravdu. Vychádzate z lesa, cesta sa kľukatí pokosenými lúkami. Slnko praží a v najprudšom stúpaní vás predbieha autobus s otvorenými dverami a Vy stále čakáte na to schladenie. Dočkali sme sa.
Na bicykloch sa lesnou cestičkou dostaneme skoro až k jaskyni. Pri kovovom zábradlí zamykáme bicykle, zostupujeme po schodoch a tešíme sa z ticha a studeného chladu ľadnice. Aj pri 30-stupňovej teplote sa tu ľad drží celé leto. Začínajú prichádzať ďalší turisti.
V Silici poprosíme miestu pani o pitnú vodu do fliaš. Nie je problém. Dávame obed pri jazierku Farárova jama. Kúpať sa tam nedalo, tak sa zašijeme pred slnkom pod koruny stromov. Obed je bez chleba – zistili sme, že splesnivel. Radosť majú miestne ryby.
Čaká nás zase jeden nádherný zjazd Sokoliou dolinou až do Silickej Jablonice. Tak nám vyhovujú cesty bez áut, že v Jabloňove si presadím odbočiť na cyklocestu, ktorou sa dostaneme k Hrhovským rybníkom. Tento úsek nás zabrzdil. Bola to len poľná cesta, ktorá nás poriadne vytriasla. Pri Hrhovských rybníkoch sme videli rybárov a cítili zápach.
Dnes nebude žiadne kúpanie? Iba že by pod vodopádom… Na schladenie dáme zaslúžené nanuky v Hrhove a v dedine nájdeme vodopád.
Po jeho pravej strane je pekne upravený strmý svah s lavičkou. My sa zložíme pri potoku namočiť do studenej bystriny nohy. V potoku nás čaká atrakcia – maličké pijavice. Na ubytovanie pod Turnianskym hradom to máme už len kúsok.
19. august 2017
Turňa nad Bodvou – Dvorníky – Včeláre – Zádiel a naspäť a potom Háj a Hájska dolina
23,85 km; priemer 16,6 km/h
Zádiel náučný chodník – Zádielská dolina – 14 km
Je sobota. V miestnych potravinách v Turni o 8:30 robíme väčší nákup, aby bolo na nedeľu. Nedeľu treba svätiť a nebehať po obchodoch. Nakoľko pracujem v obchode, tak na nedeľné šopingovanie som alergická. V dobre zásobenom obchode je aj tma.
Do Zádielu začínajú prichádzať davy turistov. Bicykle zamykáme pri vyberačoch mýta pre autá a poprosíme slečnu, nech nám dáva pozor na ne. Za parkovné pre bicykle sa tam ešte neplatí. Hore ideme náučným chodníkom, ktorý je veľmi slabo značený.
Ukazujú sa nám výhľady v opare. Koštujeme drienky – ešte nie sú zrelé, a hore na vrcholovej planine borievky. Tu sa napájame na modrú značku. Dobiehame početnú skupinu turistov. V teréne sa presviedčame, akým pomocníkom je mať Locus navigáciu v telefóne. Na najkrajšie miesta nikdy turistická značka nevedie!
Odpájame sa z turistickej značky, vidíme malé, ostré, biele skalky. Na vrcholovej hrane pohľad pre Winetoua a Rybanu. Celá dolina nasvietená v správnom smere pre objektív fotoaparátu a kamery. Presúvame sa od výhľadu k výhľadu, až na konečný, ten už bol proti slnku. Zostupujeme dole, stretávame sviatočných turistov, podaktorí ledva lapajú dych. Dole naše nohy čaká osvieženie v potôčiku.
Hladné žalúdky dali pokyn mozgu, že prejdeme si ešte 500 metrov ku chate na teplé jedlo. Výber piva a kofoly bol samozrejmosť. Pri jedle nebolo čo vyberať, bol len guláš. Z guláša sa ale nakoniec vykľula zemiakovo-melencová polievka.
Dole dolinou je to ako na korze. Oceňujeme chládok Zádielskej doliny a konštatujem, že je tade pri silnej frekvencii turistov a miestami poriadne zničenej ceste bez asfaltu lepšie ísť na peši. Po piatich hodinách nachádzame naše bicykle odpočívať na mieste, kam sme ich odložili.
Po tej istej trase sa vrátime do Turne a ideme ešte pozrieť Hájske vodopády. Pred vstupom do dediny zhliadneme sochu anjela. Pokračujeme ďalej a tu sa sranda končí. Pri prudkom stúpaní v horúčave nám do očí steká pot.
Všetci, čo idú do Zádielskej doliny, zrejme nevynechajú ani Hájske vodopády. V strmom brehu na úzkej ceste odparkované autá. Pri prvom nezastavujeme, ani pri druhom, až pri štvrtom. Vodopád bol slabučký, tento rok bolo málo dažďa. Miňo bol sklamaný, tak trojku a dvojku ani nešiel pozrieť. Najkrajší bol prvý, ktorý som najskôr pozrela sama a následne sa vrátila pre Miňa, nech ho ide zdokumentovať.
Do dediny sme sa už viezli dole kopcom, nabrali vodu z miestnej studne. Pošpásovali s miestnymi tetuškami, či netečie pivo. Pri kostole odbočili k cintorínu pozrieť Anjela, ktorého poznáme z videoklipu Nech sa darí od Suverena. Naša obľúbená pesnička.
Anjel je 15 metrov vysoká polystyrénová socha a nechali ju tu americkí filmári, ktorý natáčali film Za nepriateľskou líniou. Je to film o balkánskej vojne a kaňon Zádielskej tieňavy a blízke okolie asi pripomínajú Balkán.
Začal fúkať silnejší vietor, to bola predzvesť príchodu studeného frontu s celodenným výdatným dažďom. Po príchode na ubytovanie mi bolo málo, tak som si ešte vybehla na Turniansky hrad. Nič sa tam nedeje, žiadne opravy. Sú tam len osadené informačné tabule.
Večer vieme, že zajtra máme skorý odchod. Situácia je trochu komplikovaná, lebo penzión otvárajú ráno v nedeľu až o deviatej. Aj oni si chcú pospať.
20. august 2017
Turňa nad Bodvou – Moldava nad Bodvou – Jasov
20,19 km; priemer 20 km/h
Stávame skoro. Musíme najskôr zobudiť ochotného pracovníka penziónu, aby nám otvoril pivnicu, kde máme uložené bicykle a zase všetko na ne naložiť. Ešte sa s nami prišla rozlúčiť aj neprehliadnuteľná, ukecaná majiteľka. Ako nasedáme na bicykle o 7:30, začínajú sa trúsiť prvé zablúdené kvapky. Ešteže vietor máme dobrý.
red Moldavou aj zvažujeme dať na cyklobrašne nepremokavé návleky. Zastavujeme, ale nedávame, ale zhadzujeme bundy. Od vysokého tempa nám začína byť teplo. Krútime do pedálov ostošesť, aj tak dážď nás dobehne za tabuľkou Jasov. A už prší ba priam leje celý deň.
Ubytovaný sme v autokempe, kde sme včera telefonicky zajednali poslednú voľnú chatku. Práve tam majú zraz majitelia pitbullov so svojimi miláčikmi, ktorým dážď neprekáža. Cez okno sledujeme ako dokážu vysoko vyskočiť a koľko potiahnu. Ja som sa v daždi oblečená v pršiplášti vybrala na prehliadku Jasovskej jaskyne.
Musím sa zase opakovať a napísať, že jaskyňa bola nezabudnuteľná. Ešte som chcela ísť pozrieť knižnicu do kláštora premonštrátov, ale mali zatvorené. Miňo nedeľu svätil a na internete vyberal najvhodnejší tachometer na nový bicykel.
21. august 2017
Jasov – Rudník – smer Zlatá Idka – Hýľov – Baška – Košice
34,47 km; priemer 12,2 km/h
Ráno sa budíme do modrej oblohy. Nemáme sa kde ponáhľať, do Košíc to už nie je ďaleko. Až do 9:45 čakáme, kým slniečko prehreje studené ráno a vysuší mláky.
Došiel nám chlieb. Chceli sme ísť do potravín v Jasove. Ozaj len chceli, keď sme uvideli na námestí okolo 60 rómskych spoluobčanov, tak nás aj hlad prešiel. Potom sme celou cestou nahlas rozmýšľali, na čo tam čakali. Na autobus do práce už bolo neskoro.
Hneď za dedinou sa nám ukázala tabuľka 12-percentné stúpanie. Serpentínový kopec bol v pohode. Horšie stúpanie bolo za Rudníkom. Nebola tam žiadna značka a Miňo mal zase trefnú poznámku a odpoveď. Cigáni ju ukradli a keď ju niesli do zberu vymákli ich policajti, tak ju šupli čo najrýchlejšie do zeme.
Cez horské stúpanie a klesanie sme sa dostali na odbočku na Zlatú Idku. Pokračujeme smer Hyľov. Robíme odbočku k vodnej nádrži na pitnú vodu Bukovec. Keď nás zbadali na kamerách, elektrická brána sa pred nami rýchlo zatvára. Aj som očakávala také prísne zabezpečenie.
Veď nič. Dole nižšie je vodná nádrž Pod Bukovcom, ktorá je určená na vodné športy. Zakempujeme sa na ľudoprázdnej pláži, kde nikto nie je. Studený vetrík nás donúti presunúť sa na opačnú stranu, kde vidíme zopár ľudí. Čistota vody nás milo prekvapila. Pekné pieskovo-kamienkové brehy, nad nimi brezy a borovice nám pripomínajú malé plážičky na Jadrane.
Dojem kazil len bodrel z pet fliaš, ktorých tam bolo veľmi veľa. Otužilec Miňo vyskúšal teplotu vody a napokon si aj zaplával.
Ešte sme museli vystúpať do Bašky. Premávka tu bola hustejšia. Už len zjazd do Košíc. Vidíme tabuľku Košice, zastavujeme, fotíme sa . Sme radi, že sme to bez problémov zvládli. Potom si uvedomujeme, že to je tabuľka označujúca okres Košice.
Času máme dosť, kým sa naši hostitelia vrátia z práce. Tu nasleduje ďalší kuriózny zážitok. Odbočujeme ku kostolu apoštolskej cirkvi. Sú tam lavičky a je ďalej od hlavnej cesty. Že sa tu najeme, nech nie sme vyhladovaní. Zastavuje pri nás auto. Tomu sa povie náhoda, z otvoreného okna nás zdraví Roman, Miňov bratranec.
Dva dni sú spolu so ženou Martinou našimi hostiteľmi. Ešte aby som nezabudla na ich paťročného urečneného syna Andreja. V podvečer nás hostiteľ zoberie na prehliadku centra Košíc. Vidíme rozsvietené námestie a samozrejme aj to pivo v Košiciach musí byť v talianskej reštaurácii.
22. august 2017
Košice – Kavečany ZOO – Košický hrad, vyhliadková veža Hradová – Košice
29,58 km, priemer 11,8 km/h
Čím sme dlhšie na ceste, tým sa nám ťažšie ráno vstáva. Odchádzame o pol desiatej. Vo výťahu stretávame pána, keď mu povieme cieľ dnešnej etapy, tak hneď nás upozorní na poriadny kopčisko. My sme na kopce zvyknutí.
Horšie to bude s prejazdom Košíc. Práve sú celé rozkopané. Menia nové koľajnice pre električky. Locus nás dobre vyviedol z Košíc. A veru čakalo nás aj 5-kilometrové prudké stúpanie.
V pokladni ZOO sa pýtam, kde sa dajú odložiť bicykle? Majú tu takú službu, za 1 euro si ich môžete zamknúť na vrátnici. Paradox je, že autá na parkovisku neplatia nič.
Košická ZOO je na Slovensku výnimočná tým, že má tučniaky a tulene. Bolo zase teplo, zvieratá boli poschovávané a apatické. Po obede prišiel mrak, ktorý veštil prehánku. Ostávame ešte na kŕmenie tuleňov a dobre robíme. Boli by sme po ceste zmokli.
Na spiatočnej ceste odbáčame na lesnú cestičku k rozhľadni Hradová nad košickým hradom. Z rozhľadne pekne vidíme, ako v Košiciach prší a na ostatné strany svieti slniečko.
V Košiciach po rozkopanej Južnej triede sa dostaneme do centra. Urobíme si spoločnú fotku pred najväčšími lákadlami mesta s našimi bicyklami, ktoré nám nepripravili žiadne krušné chvíle s technickými problémami.
Predsavzatie: O dva roky začíname náš cyklotrip tam, kam sme došli.
23. august 2017
Ráno sa lúčime s hostiteľmi. Na vlakovú stanicu ideme skôr. Potom tam máme veľa času. Nakládka bajkov teraz prebehla bez stresov. Vezieme sa až do Vrútok a spomíname celou cestou na vydarený cyklotrip. Vo Vrútkach presedáme do vlaku smer Prievidza. Ešte dobre, že vieme, že na Remate je výluka a autobus bicykle neberie. Tentokrát nám železnice neurobia škrt cez rozpočet.
Do Prievidze sa presúvame na bicykloch a tesne pred miestom nás čaká najhorší úsek celého cyklotripu. Malý, krátky kopček sa volá Banská, ale kamióny nás idú zvalcovať. Návrat domov ešte zapíjame oslavným pivom a kofolou.
V hlave mi už behajú myšlienky na cyklotrip Bratislava – Chorvátsko – Jadranské more.
