1. MTB okruh cez doliny Riofreddo a Saisera pri Tarvisiu som mal vyhliadnutý vyše roka a čakal na  tú správnu motiváciu. Prekážkou premeny zámeru na skutočnosť bola nechuť ku tlačeniu bicykla. Nastúpané metre sa dali ľahko zistiť z mapy – trasa je výživná, ale žiadny extrém. No niektoré úseky som pri rôznych príležitostiach zažil na vlastné oči a vedel, že bez tlačenia to nepôjde. Strmé horské cesty vymleté od vody, radosť každého cyklistu.

Nakoniec to rozsekol členok v procese rekonvalescencie po zlomenine, ktorú som si privodil na záver lyžiarskej sezóny. Nepriestrelný to dôvod na použitie ebiku. V jeden nečakane chladný júlový deň som nabil baterku, obul tretry a išiel na to.

Poloha a doprava

Ideálnym východiskovým bodom pre túto trasu je talianske mestečko Tarvisio ležiace blízko trojmedzia Rakúsko – Taliansko – Slovinsko. Východne od Tarvisia sa začína pohorie Karavanky, na severe sa dvíhajú Karnské a na juhu Júlske Alpy. Zaujímavé možnosti na horskú aj cestnú cyklistiku sú vo všetkých troch pohoriach, no popisovaný okruh celý vedie v Júlskych Alpách. Do Tarvisia sa z Bratislavy po rakúskych diaľniciach dá dostať za cca 5 hodín.

História

Na trasu som vyrážal z Pontebby, ktorú s Tarvisiom spája takmer dokonalá cyklocesta. Vybudovali ju na mieste železnice Pontebbana z roku 1879, ktorú na začiatku milénia nahradila nová železnica vedená takmer kompletne v tuneloch. Pôvodné násypy, tunely a mosty sa po vytrhaní koľajníc a vyasfaltovaní stali súčasťou transeurópskej diaľkovej cyklotrasy Alpe Adria.

Oblasť okolo Tarvisia (nem. Tarvis, slov. Trbiž) bola po stáročia súčasťou nemeckej jazykovej a kultúrnej zóny. Menšinový slovinský živel tu ostal po pôvodných slovanských obyvateľoch – Karantáncoch. Taliančina sa začala presadzovať až po 1. svetovej vojne, keď sa pôvodná hranica posunula od Pontebby k Tarvisiu.

Náročnosť

Horská časť okruhu je na mape značená prerušovanou čiarou ako MTB cyklotrasa. Iný ako horský bicykel neprichádza do úvahy, zíde sa kvalitné odpruženie a silné brzdy. Povrch si v kľúčových pasážach  žiada dobrú techniku jazdy, no zažil som aj drsnejšie cyklotrasy (napríklad tú tatranskú ku Zelenému plesu). Bicykel bez motora určite hore kopcom trochu potlačíš. Ak nemáš vyladenú techniku jazdy na ebiku, tak aj ten.

Fyzická náročnosť je vyššia ako napovedajú kilometre a nastúpané metre. Približne 10 percent trasy vedie po rozbitom kamenistom povrchu, kde sa výdaj energie znásobuje. Orientácia je bez problémov.

Trasa

Úvodný presun z Pontebby do Tarvisia (23 km a 200 m prevýšenia) je pre mňa už mnohokrát zažitá klasika. Ktorá neprestáva baviť. Rovnomerné železničné stúpania, kvalitný asfalt, dva tunely, malebná panoráma doliny Val Canale zovretej medzi Karnskými a Júlskymi Alpami. A množstvo protiidúcich cyklistov, väčšinou v dôchodkovom veku, na naložených trekových bicykloch. Všetci vysmiati, veď dolu miernym kopcom to smerom k Jadranu ide parádne. Ak niektorá skupina výnimočne neodzdraví, zrejme to budú cykloturisti z bývalého ostbloku.

Trasa: Dĺžka 66 km, nastúpaných 1105 m, celkový čas 3:20 h. GPX na stiahnutie a výškový profil získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Smer prechodu horským okruhom som zvolil tak, aby som stúpal dolinou Riofreddo a cez dolinu Saisera klesal. Vo Val Saisera som si už totiž niečo vyšliapal a zapamätal si, že to bolo väčšinou v hustom lese s málo výhľadmi. Dúfal som, že na druhej strane bude okolie vizuálne atraktívnejšie, čo si pri stúpaní viac užijem. Pri zjazde sa človek aj tak nestíha obzerať po okolí.

Na konci Tarvisia schádzam z cyklocesty, ktorá pokračuje do Rakúska (resp. ešte pred hranicou sa dá odbočiť smerom do Slovinska). Zaraďujem sa do pomerne hustej autopremávky na ceste vedúcej do bývalého baníckeho mestečka Cave del Predil. Ťažba zinku a olova sa tam skončila v roku 1991, ostali len haldy hlušiny, múzeum baníctva a poloprázdne činžiaky, v ktorých sa byty predávajú lacnejšie ako v paneláku v Sobranciach.

Dnes až do Cave del Predil nedôjdem. Odbočku do Valle di Riofreddo (Kaltwasser, Mrzla Voda) nachádzam asi 5 km od Tarvisia. Stojí tu niekoľko domov a malý kostolík. Asfaltka sa mení na horskú zvážnicu stúpajúcu popri potoku Riofreddo. Tvrdý štrkový povrch, hučiaca voda a prvé výhľady na masív Montasio, veľmi príjemná jazda.

Po piatich kilometroch prichádzam na krásnu lúku s fotogenickou skalnou hradbou v pozadí (viď úvodné foto článku). Hneď za lúkou sa začínajú prudké serpentíny. Som vo výške približne 1000 m n. m. a musím vyšliapať do najvyššieho bodu trasy, ktorý leží o 500 m vyššie. Motor v maximálnej záťaži bzučí, ja bojujem s trakciou na vodou vymletej kamenistej ceste. V členku občas pichne. Večer budem ľadovať.

Ďalšia lúka, skalná hradba je už takmer na dosah ruky. Cesta za lúkou mierne klesá, ale toto ešte nevyzerá ako sedlo Prasnig (1491 m). Pred rokom som cezeň prechádzal pri pešom výstupe na Cima del Cacciatore, pamäť hádam ešte nemám takú zlú. Pre istotu kontrolujem mapu v mobile. Do sedla je to ešte asi kilometer.

Cyklotrasa klesajúca zo sedla Prasnig do doliny Saisera je miestami identická s trasou značeného turistického chodníka, ten sa však niekoľkokrát oddeľuje do skratiek a po chvíli sa definitívne oddelí. Na bicykli sa treba sa držať širokej zvážnice. Ibaže by si mal(a) chuť na drsnejší AM zjazd po strmom lesnom chodníku. Moje dnešné ambície plne uspokojuje zvážnica.

V hornej časti zjazdu sa otvárajú nad očakávanie pekné výhľady. Dramatický masív Montasio a na jeho okraji sedlo Somdogna, cez ktoré som už tiež prešiel na bicykli. Ako na dlani vidím areál obľúbených bežkárskych tratí v hornej časti doliny Saisera. Zvolený smer okruhu neľutujem, pri stúpaní by som tieto výhľady aj tak mal za chrbtom.

Vo Val Saisera musím prekonať brod, po ktorom mi ostáva mokro v tretrách (zachytené v priloženom videu). Na dolnom konci doliny sa pokúšam zohnať niečo teplé do žalúdka, ale v hostinci La Baita dei Sapori to nevyzerá na rýchly servis, tak vypijem len kávu a fičím po asfalte naspäť do Pontebby.

V cieli na námestí v Pontebbe ma víta živá ľudová hudba. Že by mali miestni opäť nejakú festu? Tóny mi znejú povedome a vôbec nie románsky… Sú to tri české holky vo veku cca od 8 do 15 rokov, ktoré si pri fontáne vybalili husličky z cyklovozíka a urobili improvizovaný koncert (krátky úryvok nájdeš na konci videa). Obdivujem ich nadšenie pre muziku. Ja, aj keby som vedel na niečom hrať, na diaľkovú cyklojazdu by som nástroj určite nevláčil. Ani len futrál na mince pred seba nepoložili, hrali len tak pre radosť. Svoju aj medzinárodného cykloturistického publika. Beriem späť, čo som v úvode napísal o východoeurópanoch.

Praktické info

• V Tarvisiu sa dá bez problémov zaparkovať na veľkom parkovisku pri lanovke na západnom konci mestečka.
• Občerstvenie sa do zohnať v Pontebbe, Tarvisiu a vo viacerých bufetoch pri cykloceste Alpe Adria.  V turistickej dedinke Valbruna pri ústí doliny Saisera funguje veľmi populárna cukráreň I dolci di Irma s ponukou tradičných domácich koláčov.

Doplnkové tipy

• Opisovaný okruh sa točí okolo pútnickej hory Monte Lussari (1788 m n. m.). Z Tarvisia na ňu vedie lanovka, v zime sa odtiaľ lyžuje a z Val Saisera sa tam dá vyšliapať aj na bicykli. Ide o cestu s betónovým povrchom, ktorá na 7,3 km dĺžky prekonáva výškový rozdiel 889 m. Najstrmšie stúpanie má brutálnych 22 %. V roku 2023 sa tam odohrala časovka v predposledný deň Giro d’Italia, vyhral Primož Roglič. Po ceste je povolené ísť na bicykli len v čase od 9:00 h do 15:00 a len smerom nahor. Na zjazd si treba nájsť inu trasu na druhej strane kopca, čo je reálne len na MTB. Cesťáci musia využiť lanovku.
• Komu by kilometre a výškové metre mojej trasy boli málo, môže si ju po zjazde do Val Saisera predĺžiť o prechod cez sedlo Somdogna. Natrénovaný športovec to asi bez väčších problémov zvládne aj bez elektriny. My ostatní len s naplno nabitou 750 Wh baterkou.

Fotogaléria