Zážitková via ferrata na talianskej strane Karnských Álp je vhodná aj pre začiatočníkov a spojená s históriou 1. svetovej vojny. Okrem lezenia si prehliadneš skalné bunkre slávnych alpini, prejdeš panoramatický hrebeň a pri zostupe môžeš po ďalšej ferrate vyliezť na výrazný skalný zub. 

Poloha a doprava

Na túru sa nastupuje v sedle Cason di Lanza (Lanzenpass, 1555 m) pod hlavným hrebeňom Karnských Álp, ktorý tvorí hranicu medzi Talianskom a Rakúskom. Monte Zermula (2143 m) je súčasťou menšieho masívu situovaného paralelne s hraničným hrebeňom, na jeho južnej strane. Karnské Alpy ako destinácia budú vyhovovať každému, kto sa vyhýba davom vo vychytených turistických spotoch.

Do nástupového sedla sa autom dostaneš buď po mimoriadne úzkej ceste z mestečka Pontebba (16 km) alebo po ešte užšej ceste z opačnej strany z Paulara (15 km). Zo strany Pontebby je povrch cesty v horšom stave, no až do júna 2024 bola opatrne zjazdná na osobnom aute a skúsený šofér prešiel aj na menšej dodávke. Zo strany Paulara je už pre istotu zákaz vjazdu karavanom i vozidlám nad 3,5 t, ale o niečo lepší povrch.

V okolí cesty od Pontebby sa pred letom 2024 objavili zosuvy pôdy a úrady cestu oficiálne uzavreli. Objavil sa tam zákaz vjazdu platný do septembra 2024, zatiaľ bez zmienky o pláne na opravu cesty. Motorkári aj šoféri s nižším rešpektom voči autoritám zákaz ignorujú a ak si dávajú pozor, do sedla sa bez úhony na technike dostanú. Situácia sa však po každej búrke môže zmeniť k horšiemu, preto neodporúčam pokúšať osud a využívať len trasu z Paulara. Do Pontebby sa dá z Bratislavy dostať za 5 hodín a 500 kilometrov jazdy prevažne po rakúskych diaľniciach, do Paulara to bude asi o hodinu viac.

História

Passon del Cason di Lanza leží medzi dvomi strategickými bodmi umožnujúcimi prechod cez Karnské Alpy a následne prístup do nížin okolo mesta Udine. Jedným je horské sedlo Monte Croce Carnico a druhým dolina Canale. Oba boli od vstupu Talianska do prvej svetovej vojny v máji 1915 mimoriadne dobre strážené. Zastrčené sedlo pod Monte Zermula sa tak stalo prirodzenou alternatívou pri úvahách o útoku rakúsko-uhorského vojska.

Taliani sa obávali, že nepriateľ by tadiaľ mohol preraziť a následne sa dostať do tyla talianskej armády útočiacej na rieke Soča. Preto v okolí Monte Zermula umiestnili silnú vojenskú posádku a vybudovali množstvo opevnení. Malo to význam – habsburgovská armáda sa na tomto úseku o nič vážne nepokúsila.

Ferratu v severnej stene Monte Zermula postavili v roku 1983 členovia horského klubu z Paulara.

Náročnosť výletu

Ferrata Monte Zermula je podľa dostupných online zdrojov klasifikovaná v rakúskej stupnici ako B/C. Nebál by som sa na ňu vziať fyzicky zdatné dieťa od veku približne 10 rokov. Pri lezení sme predbehli talianskeho otca s tromi deťmi rôzneho veku, ktoré nejavili známky nadmerného stresu. Istiace prvky sú kvalitné a takmer nové.

Niektoré zdroje uvádzajú obtiažnosť podľa talianskej turistickej stupnice ako EE (Escursionisti Esperti), čo znamená, že veľmi skúsený horský turista ferratu zvládne aj bez osobných istiacich pomôcok, využívajúc ferratové lano len na pridržiavanie sa. Po prelezení cesty pripúšťam, že v prípade nutnosti by som to asi zvládol aj ja. Ale neviem si predstaviť dôvod na také riskantné konanie. Ferratový set si vezmem aj nabudúce.

Dôrazne odporúčam prilbu, pretože je to severná orientácia a vápenec. Ak sa nad vami budú pohybovať iní ľudia alebo hoci aj horské kozy, je takmer isté, že zo steny niečo spadne. Môže to byť neškodný kamienok, ale aj poriadny šuter. Nikdy nevieš. Treba tiež rátať s tým, že niektoré úseky ferraty môžu byť ešte začiatkom júla pod snehom.

Ferrata Monte Zermula prekonáva výškový rozdiel 250 m a dá sa preliezť za 1:15 h. Ferrata na Zuc della Guardia (tiež B/C) prekonáva výšku 100 m a čas lezenia by mal byť okolo 0:30 h. Na celom okruhu vrátane nástupu a zostupu sme nastúpali 740 výškových metrov (bez druhej ferraty by to bolo o 100 m menej) a túra nám trvala takmer 6 hodín. Pri rýchlejšom tempe by sa to dalo stlačiť na 5 hodín, sólovo možno aj na 4 hodiny.

Naša trasa

Na Monte Zermula sme liezli začiatkom októbra v príjemnom jesennom počasí. V predchádzajúci deň sme absolvovali náročný výstup na Jôf di Montasio (2754 m), takže sme hľadali niečo technicky ľahšie, nie veľmi dlhé, k čomu sa dá čo najvyššie vyviezť autom. Vybrali sme dobre.

Trasa: Dĺžka 7,8 km, nastúpaných 740 m, celkový čas 5:45 h. GPX na stiahnutie a výškový profil získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Na lúke kúsok od parkoviska nachádzame turistický rozcestník. Jeden chodník vedie na Monte Zermula „normálkou“ (ním budeme zostupovať) a druhý ferratou. Orientácia je bezproblémová. Asi pol hodiny trvá, kým vyjdeme z lesa. Ďalšiu pol hodinu kráčame po sutine popod steny hory.

Začiatok ferraty je označený veľkým žlto-červeným terčíkom. Cesta nás víta pohodovým úvodom, kde sa dá liezť pekne po skale bez ťahania sa za lano. Vápenec je občas vyšmýkaný, hlavne na exponovaných stupoch. Po zahrievacej pasáži nasleduje krátky nezaistený traverz. Na jeho konci sa otvára výhľad na zlatý klinec programu – výrazný kút, v ktorom sa lezie po pekných platniach. Zdiaľky vyzerajú byť odstrašujúco hladké.

Niektorí členovia našej skupinky vyjadrujú emócie nereprodukovateľnými citoslovcami a výraznou mimikou tváre. Trochu ich upokojuje pohľad na taliansku rodinku, ktorá do platní práve naliezla. Zvyšné obavy sa rozplývajú pri bližšom kontakte s miestom. Zblízka to nie je také vertikálne a hladké, ako sa zdalo z diaľky. Výstupovú trasu kopírujú výrazné ryhy, všade kde treba sa nájde dobrý chyt, a ak náhodou nie, tak tam je zavŕtané nejaké železo.

Za platňami prichádza ľahké popoliezanie v položenej skale, prerušené dvomi krátkymi a dobre zaistenými výšvihmi. Tesne pred vrcholovým hrebeňom, čo je pomerne ostrá vápencová hrana, mi prichádza ľúto, že sa to už končí. Ako kompenzáciu dostávam po vylezení na hranu mega výhľady na všetky svetové strany a možnosť nazrieť do skalných bunkrov, ktoré sa nachádzajú len o pár metrov ďalej.

Ferrata sa končí vo výške 2085 m. Na dosiahnutie trávnatého vrcholu Monte Zermula musíme prekonať ešte ďalších 60 výškových metrov, čo je asi 15 minút chôdze. Na vrchole posedíme a debatujeme o ďalšom postupe. Hlas väčšiny zamieta môj plán prejsť celý hrebienok po trase Sentiero delle trincee (doslova zákopový chodník) s niekoľkými ďalšími bunkrami. Mančaft chce zostupovať najľahšou možnou cestou, lozenia po skalách má plné kecky.

Nastupujeme teda na chodník, ktorý traverzuje južné svahy masívu niekoľko desiatok metrov pod hrebeňom. S hrebeňovou trasou sa spájame asi po kilometri, nad sedlom Forca di Lanza (1832 m). Pri zostupe doň sa nám otvárajú pekné pohľady nielen na Júlske Alpy na horizonte, ale aj na stopy vojenskej činnosti spred sto rokov rovno pod našimi nohami. Jasne sa dajú rozoznať línie zákopov. Zrejme slúžili ako komunikačné tepny, keďže otvorený priestor sedla bolo možné ostreľovať z rakúskych pozícií na protiľahlom hraničnom hrebeni.

Počas zostupu sa rozhodujem, že na Zuc della Guardia (1910 m) vyleziem aj sám. Jeho výraznému tvaru sa nedá odolať. Odbočka k zubu vedie okolo starého vojenského tunela, do ktorého všetci vchádzame so zapnutými čelovkami, nachystaní na veľké dobrodružstvo. O tri minúty neskôr z minitunela vyliezame s pocitom oklamaných detí. Vojaci, ktorých pri pohybe medzi pozíciami chránil pred ostreľovaním, asi boli vďačnejší.

Parťáci hnaní vidinou čapovaného piva sa vracajú na zostupový chodník a ja rýchlym tempom – aby na mňa nemuseli dlho čakať – pokračujem k začiatku druhej ferratky. Vítajú ma ďalšie bunkre vyrazené do skaly na strane chránenej pred cisárskym delostrelectvom. A trochu previsnutý rebrík indikujúci smer výstupu na vrchol. Nastupujem naň v predtuche, že toto asi nebude pekné lezenie.

Mýlil som sa, nad úvodnými rebríkmi je ferrata vedená klasicky v skale a logickou líniou – zrejme tak, ako ju kedysi navrhli vojaci hľadajúci čo najefektívnejšiu cestu na vrchol. Steny zubu nie je sú také strmé ako sa zdá zdiaľky, no pri rýchlom výstupe sa aj tak poriadne zadýcham. Od vrcholového kríža mávam postavičkám, ktoré rozoznávam na chodníku hlboko podo mnou. Opätujú mávanie – sú to moji. Videli ma už skôr a časť môjho výstupu aj zaznamenali:

Zostup zo Zuc della Guardia vedie po opačnej strane hory ako stará vojenská ferrata a miestami je tiež zaistený (A). Dole na turistickom chodníku ma už nečaká žiadne ďalšie dobrodružstvo. Svoju partiu nachádzam v súlade s predpokladom v bare pri parkovisku. Ledva si stihli objednať.

Praktické info

• Parkovisko v sedle Cason di Lanza je pomerne veľké a bezplatné.
• Jediná možnosť na získanie jedla a nápojov na trase je oproti parkovisku v bývalom kravskom salaši Malga Cason di Lanza, ktorý sa postupne mení na agroturistický podnik. Nečakaj žiadne gastronomické zázraky, ale účel to splní.

Doplnkové tipy

• Od parkoviska sa približne za 40 minút vyjdeš do sedla Val Dolce (Rattendorfer Sattel, 1781 m) v  hlavnom hrebeni Karnských Álp, kadiaľ prechádza rakúsko-talianska hranica. Ďalej po hrebeni smerom na východ sa dá dôjsť na vizuálne zaujímavý vrchol Creta di Aip (Trogkofel, 2279 m), ktorý dominuje výhľadom z Monte Zermula. Išlo by však o túru s minimálne rovnakými časovými nárokmi ako mal náš okruh cez Monte Zermula.
• Cez Sella di Val Dolce som svojho času prešiel na elektrickom horskom bicykli. Technicky to bola dosť drsná trasa.
• Verejná cesta cez Sella del Cason di Lanza je vzhľadom na minimálnu premávku, atraktívny profil a úchvatné scenérie atraktívnou cyklotrasou. Na cestný bicykel však nemá dosť kvalitný povrch. Gravel to dá v pohode.

Fotogaléria