Krátka okružná túra na západnom okraji Júlskych Álp bohatá na výhľady. Štvrtinu trasy tvorí zaistený chodník obtiažnosti B. Nejde o žiadne športové lezenie, ale tradičnú ferratu vedenú po chodníkoch vybudovaných talianskym vojskom pred viac ako sto rokmi.
Výstup na Monte Piper mal byť naším novým začiatkom vo sfére horskej turistiky, od ktorej sme si na dlhší čas dali nedobrovoľnú pauzu. Jarka kvôli kolenu, ja kvôli členku. Neplánovane sme spolu s túrou vybavili aj reštart v disciplíne via ferrata. Veď zábava musí byť.
Pri výbere cieľa som hľadal kopec s výhľadmi vysoký aspoň 2000 m, ku ktorému sa dá čo najviac priblížiť autom. Pretože nie je isté, koľko naše kĺby vydržia. Využitie lanovky sme zamietli, nežiadalo sa nám dýchať dezodoranty sviatočných turistov. Širšia lokalita bola daná skutočnosťou, že sme v danom čase pobývali v severotalianskej doline Val Canale medzi Karnskými a Júlskymi Alpami.
Deň predtým som si počas cyklojazdy cez sedlo Somdogna všímal turistické smerovníky s trasami na skalnatý a pritom pomerne dostupný hrebeň medzi dolinami Val Dogna a Val Saisera. Asfaltka vo Val Dogna vedie takmer do 1400 mnm a podľa mapy by sa od jej konca dal urobiť pekný okruh zahŕňajúci časť hrebeňa. Porcia kilometrov aj výškových metrov je prijateľná. Doplňujúce informácie na outdoor portáloch nehľadám, veď to má byť len krátka túra v blízkosti civilizácie. Na konci októbra sa urobilo niekoľkodňové okno krásneho počasia. Takú priazeň bohov treba využiť.
Trasa: Dĺžka 8,5 km, nastúpaných 810 m, celkový čas 5:15 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
O lokalite
Monte Piper (2065 mnm) je druhý najvyšší vrchol asi 15-kilometrového hrebeňa týčiaceho sa na južnej strane doliny Val Canale medzi obcami Dogna a Valbruna. Druhá menovaná leží na hneď za humnami mestečka Tarvisio, len pár kilometrov od taliansko-rakúskej hranice. Zo Slovenska sa sem po rakúskych diaľniciach dá prísť za päť hodín. Ďalšiu trištvrtehodinku bude od hranice trvať presunu do dediny Dogna a ďalej ku horskému sedlu Somdogna.
Hrebeň je pomerne ľahko dostupný značenými chodníkmi zo všetkých svetových strán. Za prvej svetovej vojny bol pre Talianov dôležitou obrannou líniou proti rakúskym vojskám ovládajúcim dolinu Canale a protiľahlé hory. Po oddieloch talianskych horských strelcov Alpini na hrebeni ostali zvyšky kamenných stavieb. Niektoré z nich sú obnovené a slúžia ako bivaky či sezónne horské chaty.
Väčšina turistických chodníkov vedie po starých vojenských komunikáciách. Často sú zasekané do skaly, na jednom mieste vyhĺbili aj 30-metrový tunel. Ak práve nie si v ňom, tak si takmer na celej trase užiješ panoramatické výhľady na Júlske Alpy od slovinského Mangartu po taliansky Jôf di Montasio. Prechod celého hrebeňa s prípadným nocľahom v bivaku Ricovero Armando Bernardinis by bol projekt zaujímavý aj pre fajnšmekra. Ale náročný.
My máme v pláne len krátky výlet, takže si môžeme dovoliť neskorý štart. Nechce sa nám do studeného jesenného rána. Auto odstavujem pred záverom doliny Val Dogna na štrkovom parkovisku pre 3-4 autá. Pár metrov odtiaľ sa začína turistický chodník, ktorý chceme využiť na výstup. Sedlo Somdogna, kde sa končí asfaltová cesta a cez ktoré sa budeme vracať, je ešte si o dva kilometre ďalej a sto výškových metrov vyššie.
Ani neviem, prečo som sa rozhodol odparkovať už tu a nie až v sedle. Asi sa mi nepáčila predstava asfaltového začiatku túry, keďže popri ceste nevedie žiadny chodník. Každopádne si na nás tie dva kilometre asfaltu počkajú pri návrate. Zvolený smer okruhu je daný tým, že po najstrmších svahoch chceme stúpať a nie po nich schádzať. Dôvody sú už spomenuté ortopedické.
Výstup na Monte Piper
Prakticky hneď nad cestou sa začína strmé stúpanie. Chodník vedie v riedkom lese, potom v kosodrevine, paralelne s vodou vymletým skalnatým žľabom. Občas žľab križujeme a chvíľu stúpame aj priamo v ňom. Oči priťahuje výhľad do Val Dogna, kde si vidíme odparkované auto, a za dolinou ozrutné severné steny Jôf di Montasio (2754 mnm). Pod nimi ešte dožívajú zvyšky malého ľadovca. Zatiaľ pohoda, dychčíme pri chôdzi hore kopcom, slnko hreje tak akurát.
Z prvej križovatky chodníkov sa otvára výhľad na vizuálne zaujímavý dvojvrchol Due Pizzi (2008 mnm) s vojenským chodníkom zasekaným do južnej steny. Na smerovníku nás trochu znervózňuje červená tabuľka naznačujúca, že niekde na trase sú zaistené úseky vyžadujúce si ferratový výstroj. Ktorý sme si samozrejme nevzali. Ideme naľahko, Jarka len s paličkami, ja v batohu nesiem obom vodu, pár tyčiniek a fukerky.
Upokojujem Jarku aj sám seba, že tabuľka sa asi týka odbočky na Due Pizzi. Na mape síce vidím značky rebríkov aj za Monte Piperom, ale nechcem robiť vopred paniku. Možno to bude len pár metrov zaistenia v exponovaných traverzoch.
Príjemný hrebeňový chodník nás vedie po slnečnej južnej strane hrebeňa. Na severe sú zrázy strmšie. Vychutnávame si sľubované výhľady východným smerom na slovinské hory, medzi ktorými okrem Mangartu s jeho typickým tvarom neisto identifikujem Jalovec a Triglav. Na opačnej strane nerozoznávam nič. Západná panoráma je zaplnená horskými masívmi, jeden za druhým až po horizont. Tie posledné hrebene by už mali byť Dolomity, ale čertvie.
Cestou k Monte Piperu prechádzame okolo ruín vojenských barakov. Človek si predstavuje, ako tu tí Alpini existovali. V taký deň aký je dnes im mohlo byť celkom fajn, ale zvyšných deväť z desiatich dní asi mali vietor, dážď či sneženie. A to už nie je práve romantická predstava. Chvíľu si pri barakoch posedíme, keďže na blízkom vrchole bude určite veterno.
Ako to už býva, po prekonaní prvých exponovaných úsekov si človek začína myslieť, že to najnáročnejšie už má za sebou a vracať sa mu neoplatí.
Na Monte Piperi sme po dvoch hodinách od štartu. Panoramatický výhľad do všetkých strán nás núti zdržať sa napriek vetru, ale po desiatich minútach začínam pohľadom skenovať zostupovú trasu. Jej začiatok vyzerá byť do pohody, no o kúsok ďalej tuším niečo, čo by nás mohlo potrápiť. Predtucha sa potvrdzuje, keď odtiaľ prichádza skupina mladých Talianov kompletne nastrojených v prilbách a sedákoch s ferratovými setmi. V ten deň prví ľudia, ktorých stretávame.
Sentiero Battaglione Gemona
S ferratou na trase sme síce nerátali, ale vzdať sa len tak ľahko nemienime. Veď prinajhoršom sa dá otočiť a vrátiť po výstupovej trase. Ako to už býva, po prekonaní prvých exponovaných úsekov si človek začína myslieť, že to najnáročnejšie už má za sebou a vracať sa mu neoplatí ;-)
Zaistený chodník sa nazýva Sentiero Battaglione Gemona – podľa miestneho práporu horských strelcov s vyše storočnou históriou. Začína sa na Monte Piperi a končí pri útulni Ricovero Battaglione Alpini Gemona, ktorá leží vo výške 1890 mnm. Čiže chodník naším smerom klesá o približne 170 výškových metrov.
Hneď pod Monte Piperom sa vnárame do strmého kuloáru. Zliezanie po kramliach s pomocou oceľového istiaceho lana je trochu nepríjemnejšie ako by to bolo smerom hore. Vynahrádzame si to v nestabilnej sutine pod kuloárom, ktorou pre zmenu stúpame a sme vďační, že nejdeme opačným smerom.
Nie je to náročné lezenie, obtiažnosť by som na rakúskej ferratovej stupnici odhadol na slabšie B. Taliani oficiálne uvádzajú PD (Poco Difficile), čo je druhý najľahší z piatich úrovní ich stupnice. Pre človeka so základnými VHT skúsenosťami, ktorý nemá problém s výškovou expozíciou, je to prechodné aj bez zaisťovania. Nemáme pocit, že nadmerne riskujeme. Viac ako ferratové sety nám chýbajú prilby, pretože miestny vápenec je dosť rozbitý.
Zostup do sedla Somdogna
Prechod exponovaného úseku s nesúvislým zaistením nám trvá 1,5 hodiny. Za ním nasleduje príjemný chodník po južných svahoch skalnatého hrebeňa. Prechádzame okolo ďalších vojenských ruín a za pol hodinky sme pri peknej kamennej útulni. Od nej trvá zostup do sedla 45 minút. Väčšinou ideme po relatívne pohodlných chodníkoch, no nedoliečené kĺby už majú turistiky plné kecky a dávajú o sebe vedieť.
Posledný úsek, necelú pol hodinu po asfaltke zo sedla ku autu, som už radšej vymazal z pamäti. No zo spomienok na túru ako celok sme žili až do príchodu prvých snehov. Pozitívna energia získaná za neskorej jesene v Júlskych Alpách uľahčila prežitie sivých novembrových dní.
