Po roku opäť na krátkom skialpovom tripe v Dolomitoch, v osvedčenom februárovom termíne a v zohratej dvojke s Martinom. Vlani sme cestou do krajiny zasľúbenej stihli aj bežky, tentoraz práca nedovoľuje vyraziť skôr ako v piatok napoludnie.
Cestou vybavujeme nákup potravín (sme gurmáni, preto samozrejme až v Taliansku) a v akomsi mestečku pod Karnickými Alpami si dávame slušnú fast-food pizzu. Po šiestich hodinách jazdy hlásim na kontaktné číslo ubytovateľa, že o chvíľu dorazíme pred dvere apartmánu v horskej dedinke Cibiana di Cadore.
Ubytovanie sa nachádza sa v akejsi bočnej doline, kde sa otáčajú vrany. Ale veď tam budeme len prespávať, že. Vzhľadom na to, že ide o lokalitu 45 minút od vyhlásenej Cortiny a je vrchol lyžiarskej sezóny, bola cena za dobre vybavený apartmán prijateľná.
Počasie na najbližšie dva dni hlásia vynikajúce, ale predsa len v nedeľu má byť viac slnka. Takže hlavný bod nášho programu Monte Antelao (3264 m), druhý najvyšší vrchol Dolomitov po Marmolade, si nechávame na druhý deň. V sobotu sa pokúsime vyliezť na Monte Pelmo (3169 m). Hoci Civetta je vyššia, zaujímavo tvarované Pelmo s gigantickým amfiteátrom medzi dvomi vrcholmi v panoráme horskej skupiny Dolimiti di Zoldo jasne dominuje.
Popis trasy nájdený na Outdooractive.com tvrdí, že zimný výstup na Pelmo je „dolomitská klasika, ktorá má všetko – exponovaný traverz na mačkách cez lávku Cengia di Ball, jednu lanovú dĺžku lezenia za tri-štyri a úžasný výstup cez ohromný amfiteáter pod vrcholom“. To našim ušiam znie veľmi dobre. Keby sme si pozreli aj nejaké video z prechodu onej lávky, neboli by sme takí optimisti… Slabé naštudovanie terénu, prvá chyba.
Druhá chyba – neskorý štart. Náš jediný zdroj informácií uvádzal 1750 výškových metrov a čas výstupu 4:30 h. Pri odjazde z apartmánu o 7:30 (po ťažkom pracovnom týždni nám skorý budíček nevonia), 40 minútach jazdy do dediny Zoppé di Cadore a štarte na lyžiach o 8:30 h to opticky vyzerá reálne, veď sme dosť rýchla dvojka. Lenže pri blúdení v neznámom teréne ti rýchlosť veľmi nepomôže a GPX stiahnuté do mobilu je pri hľadaní presného miesta nástupu do cesty medzi skalami na dve veci.
Trasa: dĺžka 20 km, nastúpaných 1800 m, celkový čas 9:00 h. Výškový profil a GPX na stiahnutie nájdeš po zobrazení trasy na Mapy.cz.
V Zoppé di Cadore napriek slušnej nadmorskej výške takmer 1500 m nieto ani stopy po snehu. Južná strana. Zmierujeme sa s faktom, že lyže trochu ponosíme. Vzhľadom na batohy zaťažené lezeckým matrošom nič príjemné. „Trochu“ nakoniec znamená vyše hodiny nosenia cez les po betónovo zamrznutom snehu. Ak by nebol pokrytý vrstvou opadaného ihličia, museli by sme obuť mačky. Cestu nazad po tomto si radšej ani nepredstavujem. Budeme musieť nájsť iný variant.
Nad lesom je konečne bielo a zároveň sa otvárajú prvé pohľady na Monte Pelmo. Uf, začínam pochybovať. Skalnatý hang pod amfiteátrom je fakt vysoký a žiadnu zjavnú cestu v ňom nevidím. Keď prichádzame na lúky priamo pod bariérou, Martin si všimne dvojicu lezcov, ktorá práve prekonala vertikálny úvod a začína stúpať na lyžiach hore amfiteátrom. Musia mať pred nami náskok aspoň dve hodiny, možno tri.
„Monte Pelmo? Bel lavoro, ragazzi!“ Usmievam sa namiesto odpovede, bolo by to na trochu dlhšie vysvetľovanie. Aj tak neviem po taliansky.
Začína nám dochádzať, že naše šance vyliezť dnes na vrchol Monte Pelmo sú len teoretické. Je 10:30 a ešte len začíname hľadať nástup do lávky. Ale pokúsiť sa musíme, keď sme sa už sem vytrepali. V sedákoch, s lyžami na chrbtoch a mačkami na nohách si vyberáme z viacerých variantov podľa stôp v snehu. Prvý pokus sa po chvíli končí otočkou, príliš morálové. Dodatočne si uvedomujeme, že tadiaľ niekto zlaňoval cestou nadol.
Druhý pokus vyzerá nádejnejšie. Úspešne nastúpame do lávky a traverzujeme po nej asi sto metrov. V prevažne sypkom snehu je cepín skoro zbytočný. Nohy ako-tak držia, no na mačky sa mi nabaľuje sneh. Naľavo pár metrov zasneženej strminy a za ňou už len voľný pád do hlbočiny. Napravo skala, ktorej sa nedá dobre chytiť ani sa o ňu nijako zaistiť, vyťahovať lano je zbytočné. Môj morál sa chystá hodiť flintu do žita.
Neviem, aká dlhá je lávka a aký náročný je lezecký úsek za ňou. Aj keby sme sa v zdraví dostali na okraj amfiteátra, takmer naisto sa z neho budeme musieť vrátiť bez dosiahnutia vrcholu, pretože exponovaný zostup určite nechceme absolvovať potme. Zásoba odhodlania sa vyčerpala. Volám dopredu na Martina, že končím. Ani veľmi neprotestuje, hoci on morálové problémy očividne nemá. Zrejme si tiež uvedomuje časové okolnosti.
Opatrne schádzame nazad pod stenu. Náhradný program je jasný – späť na lyže a hore pekným lyžiarskym svahom, za ktorým tušíme nejaké sedlo na severnej strane Monte Pelma. Slnko práve začína meniť tvrdé snehy na fajnový firn a my dúfame, že si ho pri návrate užijeme. Pri stúpaní nám premietajú širokouhlý výhľad na Monte Antelao. Zajtrajší cieľ sa týči priamo oproti, na druhej strane doliny. Dúfajme, že blbý deň sme si vybrali dnes, hovorím si.
Široká zjazdovka, po ktorej šliapeme hore, je vlastne sutinový kužeľ vybiehajúci zo žľabu pod sedlom Forca Rossa (2737 m). Doteraz sa skrývalo za rohom. Pohľad do žľabu hovorí, že to nebude žiadna prechádzka. Čaká nás asi 500 výškových metrov so sklonom miestami nad 45 stupňov.
S pomocou haršajzní sa nám to darí takmer celé vypásovať, hoci ku koncu je to už viac o tvrdohlavosti a nechuti vypínať si lyže v exponovanom svahu. Posledné metre sa už nedá inak ako na nohách. Púšťa nás to aj bez obúvania mačiek, lyžiarka si dokáže do snehu preraziť solídny stup.
V sedle nazerám na druhú stranu, tam to vyzerá lyžovateľnejšie ako na našej. Ak by sme sa nezdržali na lávke, možno by sa dal urobiť nejaký okruh. Neskôr som si doštudoval, že výstup do Forca Rossa zo severozápadu je klasická skialpová túra z Rifugio Cittá di Fiume.
Lyžovačka dolu žľabom na našu stranu je vzhľadom na nevyspytateľný sneh viac o bezpečnosti ako zážitku. Na konci žľabu zisťujeme, že ten slnečný svah so super firnom sa medzitým dostal do tieňa a vytvorila sa škrupina. Dnes sa fakt všetko darí, povzdychnem si.
A to ešte netuším, že o chvíľu, v snahe nájsť alternatívnu návratovú trasu, zlyžujeme do nesprávnej doliny. Lepíme znovu pásy a s pomocou offline mapy v mobile sa zo šlamastiky nejako vymotávame. Zahŕňa to asi hodinový prechod lesom, kde pod stromami ležia balvany veľké ako traktory. Našťastie ide o severnú stranu a snehu je tu až priveľa.
Chvíľu predtým, traverzujúc popod hang strážiaci vstup do amfiteátra Monte Pelma, vidíme dvoch borcov vracajúcich sa z vrcholu po lávke Cengia di Ball. Tých, čo mali ráno pred nami dvoj- až trojhodinový náskok. Sú štyri hodiny popoludní, naozaj by sme to nestihli.
Do dediny, v ktorej parkujeme, sa vraciame z opačnej strany ako sme ráno vychádzali. Je tam trochu viac snehu a ľad pod stromami cez deň odmäkol. Ale obligátnej hodinke pochodu s lyžami na chrbtoch sa aj tak nevyhneme. V dedine sa miestni obyvatelia socializujú pred domami a jedna pani pri pohľade na naše unavené tváre dobrosrdečne volá „Monte Pelmo? Bel lavoro, ragazzi!“ Usmievam sa namiesto odpovede, bolo by to na trochu dlhšie vysvetľovanie. Aj tak neviem po taliansky.
