Sobota, 8. apríl 2017, Ultralanovka pre Plamienok. Svojou účasťou prispievam na pomoc pre deti, ktoré nemajú v živote také šťastie ako ja. Zdravie a plnohodnotne žitý život. Veci vnímané ako samozrejmé, no nie sú až tak samozrejmé.
Nič nie je samozrejmé, ani zdravie. A tak ďakujem Maťovi U., že také nielen vymyslel, ale dokázal aj zrealizovať. Všetkým dobrovoľníkom, čo im celých 24 hodín vydržal úsmev na tvárach. Všetkým, čo prišli podporiť a povzbudiť. A tu zopár spomienok, čo všetko som za tých 24 hodín zažil:
Presne o polnoci sme v počte 53 kusov vypustení krúžiť 24 hodín popod lanovku. Nesmelé zoznamovanie sa s terénom. Jemne mrholí, Horná stanica hlási hmlu a teplotu sedem stupňov nad nulou a všade okolo je tmavá noc. Človek by sa aj bál, keby tu bol sám.
Bežím s chlapíkom z Brna. Rozpráva mi svoj zážitok z behu Od Tatier k Dunaju. Bol prvým sólovým bežcom na podujatí 4 roky nazad. Po dvoch dňoch vo Vrábloch mu podporný tím zahlásil, že končia, vraj treba ísť zajtra do práce. Smutný príbeh.
Samota, tma, ticho. Len tlkot srdca, svetelný kužeľ čelovky pred nohami a pravidelná výmena ľavej a pravej. Žiadne rozptýlenie. Sám, sám za vzdialeným cieľom…Samotu v kopcoch mám rád, vzácny okamih, keď môžem byť len sám so sebou. Užívam si to.
Troška spŕchlo. Všade samé dážďovky.
Poznám ich už po mene.
Sprevádza ma lesná víla, éterická bytosť. Koncert operencov. Noc strieda deň. Najkrajšia zelená v roku všade naokolo. Konečne vidím, kde som a kade bežím.
Návrat do reality. Pri hornej stanici stretávam Bresťa, hluší kašu z misky, hladný je. Dávame sily dohromady a ideme ďalej spolu. Uvidíme ako sa zosúladíme.
Zosúlaďujeme sa ukážkovo. Nastáva synchronizácia grgov, prdov, vylučovania a prijímania stravy. Tešíme sa, je nám spolu veselo. Radosť bežať po boku kamaráta.
Vidím všade svoje stopy.
Zároveň sa mi zdá, že som tu prvý krát.
Kráčanie do kopca popod lanovku je zakaždým vyslobodením. Asi ma budú zajtra bolieť stehná.
Žartujeme s dievčencami.
Pýria sa a chichúňajú.
Piaty krát ma obieha Paťo H. Kam sa tak ponáhľaš, kričím za ním. Chcem byť skôr doma, ticho rečie.
Prichádza malá Dianka, Zuzka a babka Angelka. Prinášajú úsmev a cestoviny. Mňam. Pán Boh im daj pevného zdravia a dlhý život. Bolo to vynikajúce. Aj Bresťovi sa ušlo.
Elbrus 5600, divoký Kaukaz pod nohami.
Točiaca sa lanovka nad hlavou.
Mám svoje obľúbené úseky.
A úseky, ktoré začínam nenávidieť.
Pri Hornej stanici opäť pobehuje malá Dianka.
Veľmi sa teším.
Pik Lenina 7100.
Redne vzduch, blíži sa zóna smrti.
Slnko nás opúšťa, odchádza navždy za mraky, Zem stíchla, pomaly chladne jej pýcha, sme na nej navždy uväznení (Noisecut – Zem stíchla).
Prišla povzbudiť Katka.
A všetky Bresťurence…
Opakovanie je matka múdrosti. Už som si to dnes zopakoval 38 krát, ale že by som bol múdrejší sa nedá povedať. Skôr naopak.
Výhoda opakovania krátkej trasy je, že sa dá ku koncu bežať so zavretými očami, aj keď ku koncu sa už bežať až tak dobre nedá.
Bresťove múdre hodinky ukazujú jeden výškový meter pod vrcholom Nanga Parbat 8124. Spomínam na Hermanna Buhla. Určite ma zajtra budú bolieť stehná.
Možno ťa zaujme
- Výsledková listina Ultralanovky 2017 (keby niekoho veľmi zaujímalo, ako sa Seko & Bresťo umiestnili)
- Kroky na hrane: Diaľkový beh z Osvienčimu do Žiliny
- Od Tatier k Dunaju sólo alebo 345 km za 67 hodín
- Aký bol Stefanik Trail 2016
