Keď sa naskytne príležitosť, rád vyvenčím bicykel na novej trase niekde ďalej od domova. Tentoraz sa mi v Michalovej spoločnosti podarilo objaviť mimoriadne autentický zapadákov Močiar, zažiť romantickú chvíľu na lúke s výhľadom na Štiavnicu, prevetrať cyklotrasy pri Banskej Belej a zasmiať sa na „kostolodi“ v Kozelníku.

Moja posledná jazda v kraji medzi Kremnicou a Štiavnicou sa skončila neslávne. Zjazd po úzkej asfaltke z Hornej Hronskej Dúbravy, na tachometri vyše 40, a krížom cez cestu zrazu pristála hrubá haluz. Nie viac ako desať metrov predo mňa. Skúšal som trocha brzdiť, aj nadvihol predné koleso, ale bolo to bez šance. Krátky let vzduchom a tvrdé pristátie, o finálne spomalenie sa postaralo trenie kože o asfalt. Nič dolámané, nakoniec veľké šťastie.

O dva týždne v spoločnosti uboleného tela a obrovskej chrasty sa mi postarali miestni ľudkovia. Zbierali v lese drevo na zimu a nedávali pozor, či niečo nepadne na miestnu verejnú komunikáciu. Odvtedy, keď pri jazde počujem motorovú pílu, automaticky brzdím. Aj keby bol predo mnou kilometer  prázdnej diaľnice.

O dva roky neskôr, znova s Michalom. Hronskej Dúbrave sa z pochopiteľných dôvodov vyhýbame. Z chaty pri Ihráči najskôr schádzame hradskou do Trnavej Hory. Po moste na opačný breh Hrona do Jalnej, podjazdom popod diaľnicu, a sme na ceste do Močiara. Na šiestich kilometroch vystúpa necelých 400 výškových metrov. Začína sa na slušnom asfalte, no čím vyššie, tým je povrch horší, až sa definitívne mení na makadam.

Trasa: dĺžka 61,3 km, nastúpaných 1300 m, celkový čas 6 h. GPX na stiahnutie získaš na Mapy.cz.

Tu niekde sa pred rokom prevrátila vojenská tatrovka s 19 ľuďmi na korbe. Vraj pri obchádzaní cyklistu. My žiadny nákladiak nestretávame, iba zopár miestnych, ktorí rozbitú cestu používajú aj na osobných autách. V porovnaní s trasami smerom na Banskú Štiavnicu je to pre nich veľká skratka.

V Močiari (620 m) nachádzame otvorenú drevenú krčmičku. Ibaže v nej nik nie je, iba zvyšky po nočnom záťahu – plné popolníky a prázdne fľaše. Chvíľu rozmýšľame, či si neskúsime sami načapovať. Rozhodujeme sa neriskovať prípadné nedorozumenie s domorodcami. Lúčime sa s izolovanou horskou osadou, ktorá vyzerá ako prenesená v čase – zakonzervovaná niekedy v 60. rokoch minulého storočia.

Vyrážame po asfaltke smerom do Podhoria a obzeráme sa smerom na kopec, na ktorom by mala byť vojenská rádiolokačná stanica. Hustý les ju dobre skrýva. V sedle Jaseňová pažiť (768 m) dosahujeme najvyšší bod dnešného výjazdu. Premávka na hradskej je takmer nulová, nežiada sa nám hľadať alternatívne lesné spojky.

V kopcoch po našej ľavej strane by mala byť zrúcanina Žakýlskeho hradu a prírodná kuriozita Žakýlske pleso. Les ich skrýva rovnako dobre ako vojenské objekty nad Močiarom. V Podhorí (581 m) máme natočených 19 km a za sebou slušné stúpanie v teplom počasí, už sa naozaj žiada pivo. Usmeje sa na nás šťastie a krčmár nám načapuje, hoci oficiálne nemá otvorené.

Náš výlet doteraz nemal jasný plán. Je čas rozhodnúť sa, ako ďalej. Štiavnické traily už mám ako-tak pojazdené, na mape stiahnutej do mobilu však vidím pre mňa nové trasy nad Kozelníkom. Navrhujem ísť ich opáčiť a Michal neprotestuje.

Z Podhoria sa potrebujeme dostať do Banskej Belej. Asfaltu už máme dosť, vyberáme si modrú turistickú značku. Za odhodlanie sme odmenení výživným stupákom hneď za dedinou, ktorý slabšie povahy asi vytlačia. Druhá odmena, asi za nezosadnutie v stupáku, prichádza v podobe výhľadu na štiavnickú Kalváriu z lúk pod Širokým vrchom. Magické miesto so zvyškami základov a klenbovej pivnice nejakej starej stavby. Snažím sa vžiť do predstavy života na tomto mieste pred sto alebo dvesto rokmi.

Po prudkom zjazde do osady Jergištôlňa sa ocitáme na hlavnom cestnom ťahu v Banskej Belej. Nie som si celkom istý, kde máme odbočiť, tak zastavujem a chystám sa pozrieť do mapy. Hneď sa nám prihovára miestny cyklistický nadšenec a posiela nás poza Halčianske jazero s odporúčaním nedriapať sa hneď za ním po značenej cyklotrase na Antošíkov majer, ale pokračovať dolinou s miernejším stúpaním cez osadu Halča až do sedla Dubinky, kde sa oba varianty spájajú.

Pri fabrike zabáčame doprava a o chvíľu sme pri hrádzi Halčianskeho tajchu. Pred pár rokmi sme tu mali prenajatú chatu a ak si dobre pamätám, kúpanie bolo fajn. Dnes by som do vody pokrytej zeleným povlakom siníc asi nevliezol.

Pri šliapaní hore dolinou stretávame početné hlúčiky deciek tak od 12 do 16 rokov s veľkými ruksakmi. Sú akýsi „čudní“, zdravia nás s úsmevom a nik nepozerá do mobilu. Kúsok pred Halčou vidíme smerovník na Saleziánsku chatu, začíneme chápať. Takže odtiaľ asi išli.

V sedle Dubinky (až tu stretávame dnes prvých kolegov cykloturistov) si nevyberáme najkratšiu trasu do Kozelníka. Chceme sa ešte trochu povoziť po okruhu Masaryk. Nie sú to žiadne singláče – ako som tajne dúfal – len obyčajné lesné zvážnice. Ale inak pekná bicyklovačka.

V Kozelníku sa snažíme nájsť prameň piva. Neúspešne. Nachádzame len bizarnú drevenú kaplnku v tvare lode, komplet aj s kotvou a stožiarom (dvojkríž, ako inak). Nielenže nás čaká strastiplné bicyklovanie pod hlavnej ceste až do Hronskej Breznice, ešte k tomu pôjdeme aj na sucho. Nádej svitá už po dvoch kilometroch v podobe motorestu Adavil. Bažanta nám však načapovali, mierne povedané, nechutného.

Ďalej nasleduje už len prozaické premiestňovanie v priestore. Zvyšných 5 kilometrov v motorizovanej premávke tvorí mierne klesanie, takže to rýchlo ubieha. Aj v údolí Hrona sa cyklistovi po starej ceste dobre ide – vďaka paralelnej diaľnici. Vo vodáckej krčme na stanici v Trnavej Hore konečne hasíme smäd. Navyše zažívame ďalší pocit cestovania v čase. V staničke zastavuje historický vlak z čias prvej československej republiky. Ten, ktorým sa o mesiac neskôr vozili Kiska so Zemanom.

S desaťminútovým odstupom parný vlak nasleduje stará dieselová lokomotíva s červenou hviezdou a zopár socialistickými vagónmi. Tiež muzeálne kusy, ibaže z inej éry. Spolusediaci vysvetľuje, že je to niečo ako záchranný vlak, ktorý podľa predpisov musí jazdiť za parným ako poistka pre prípad poruchy či požiaru.

Už sa musíme len došuchtať od Hrona naspäť na chatu. V stúpaní na Ihráč mi oťažievajú nohy, ale cieľ je blízko. Peknú trasu sme vymysleli, hoci na nej mohlo byť trochu menej asfaltu. Hlavne že nebol žiadny incident s pilčíkmi.

Fotogaléria