Ak sa v sobotu 16. októbra vyberieš do oblasti vysokotatranského Kriváňa, Mlynickej či Furkotskej doliny, na chodníkoch zrejme zaznamenáš neobvyklé množstvo bežcov so štartovými číslami. Budú to účastníci 36. ročníka Memoriálu Jozefa Psotku, jedného z najstarších vysokohorských behov v Európe.
Trasa pretekov je tento rok úplne nová a má dve verzie. Obe sa začínajú aj končia v Areáli bežeckého lyžovania na Štrbskom plese. Basic (26 km a 1600 m prevýšenie) bežcov zavedie po magistrále cez Tri studničky na Krivánsky hrb, odtiaľ po modrej značke a so zachádzkou na Chatu pod Soliskom späť do cieľa. Trať Extreme (38 km s prevýšením 2500 m) k tomu pridáva okruh Mlynickou a Furkotskou dolinou cez Bystrú lávku.
Usporiadateľom Psotkovho memoriálu je Slovenský horolezecký spolok James. Organizátormi sú OZ Psotkov memoriál, Tatranská horská služba – dobrovoľný zbor Vysoké Tatry, Trilkinson a HK Slávia STU Bratislava. Registrácia je otvorená len pre limitovaný počet 200 účastníkov, spoločne pre obe trasy. Po naplnení kapacity sa registrácia automaticky uzavrie. Vo štvrtok večer ešte boli posledné miesta voľné, v piatok ráno už nie.
Psotkov memoriál mal tradične formát dvoch či troch meraných časoviek a limitu na celkový čas. Prvých tridsať ročníkov boli merané zvyčajne úseky zo Sliezskeho domu na Poľský hrebeň, Zbojnícka chata – Priečne sedlo a Hrebienok – Sliezsky dom. Ďalších päť ročníkov Tatranská Lomnica – Poľský hrebeň a Zbojnícka chata – Priečne sedlo. Aspoň také bývali plány, niekedy sa kvôli počasiu vysokohorské sedlá museli operatívne vynechávať. Napríklad hneď pri premiére nového formátu v roku 2015, kedy o tom na Zagurami písal Martin Sekér.
Martin je od minulého roka jedným zo štyroch členov užšieho organizačného tímu pretekov (ďalšími sú Braňo Hinca, Jaro Švorc a Vlado Launer). Ako hovorí, tohtoročná nová trasa je síce riešená systémom štart – cieľ, avšak v budúcnosti, možno už o rok, by sa organizátori chceli k systému časoviek vrátiť a zachovať túto špecifikáciu aj pre ďalšie ročníky.
Martin s Braňom si na poslednú chvíľu (v aute cestou z Bratislavy do Tatier) našli čas odpovedať na niekoľko nezasvätených otázok:
Čo robí Psotkov memoriál výnimočným v porovnaní s inými pretekmi v horskom behu?
Určite tradícia tridsiatich piatich uskutočnených ročníkov. Systém časoviek a limitu na celkový čas bol jedinečný, taký pretek myslím na území bývalého Československa nebol. Plus treba spomenúť, že ide o beh venovaný pamiatke chlapcov, čo ostali na Evereste. Je to memoriál a koná sa v prostredí, kde všetci títo chalani liezli a trénovali na Himaláje. Beží sa na výročie tragédie pod Everestom (15. 10. 1984) a v októbri býva v Tatrách už celkom slušná zima, často aj sneh.
Aké silné stránky by mal mať bežec s ambíciou vyhrať Psotkov memoriál?
Znalosť terénu, skúsenosti s behaním po tatranských chodníkoch, schopnosť adaptovať sa na tvrdé podmienky najmenších veľhôr a rýchlosť. Ako sa hovorievalo na Divokom západe – be quick or be dead :) Naším želaním je, aby každý, kto sa zúčastní, bez ohľadu na ambície, sa vrátil do cieľa ako lepší človek. V duchu Psotkovho výroku:
Hore sme my, horolezci, vari o niečo lepší ako dolu. Pobyt vo výškach je pre nás akousi očistou, odpútaním sa od zeme, dostávame krídla. Žiaľ na ceste nadol krídla zväčša odkladáme.
Je memoriál vhodný ako prvé preteky v horskom behu pre trénovaného začiatočníka?
Podľa toho, kde ten začiatočník trénuje. Chodníky Vysokých Tatier sú špecifické, poskladané zo žulových blokov rôznych veľkostí a tvarov. Je to veľmi technický terén. Keď trénuješ napríklad v Malých Karpatoch, kde máš chodníky doslova pozametané a nemusíš hľadieť pod nohy, máš rovnaký krok, frekvenciu, tak budeš na tatranských chodníkoch prekvapený.
Ďalší faktor je nadmorská výška, prechodom cez sedlá dosiahnete zhruba 2300 metrov, čo je pre človeka trénujúceho inde ako v Tatrách citeľné. Čiže ak ten trénovaný začiatocník nabehal dostatok kilometrov v Tatrách, prípadne Alpách, tak áno. Ale to už asi nehovoríme o začiatočníkovi.
Z histórie memoriálu Jozefa Psotku
Spracované podľa knihy 100 rokov James – história slovenského horolezectva 1921 -2021. Kniha vyšla v septembri a môžeš si ju kúpiť v eshope Jamesu.
Memoriál je venovaný pamiatke slovenských horolezcov – obetiam Mount Everestu. Prvou z nich bol Jozef Psotka. Spolu s Ang Ritom a Zolom Demjánom po prelezení južného piliera vystúpil 15. 10. 1984 na vrchol Mount Everestu. J. Psotka zahynul pri zostupe z Južného sedla. O štyri roky neskôr, 17. 10. 1988, dosiahol najvyšší bod Zeme Boningtonovou cestou „Hard way“ Jozef Just. Ako prvému na svete sa to podarilo alpským štýlom bez použitia dýchacích prístrojov. Pri zostupe J. Just zahynul vo víchrici spolu s D. Becíkom, Petrom Božíkom a Jaroslavom Jaškom.
S myšlienkou uctiť si pamiatku J. Psotku tatranským memoriálom prišiel dlhoročný (od 1971 do 1998) šéf Sliezskeho domu Klaudius Burger (+28. 1. 2014). Spočiatku boli úvahy dať memoriálu zimný termín a podobu skialpinistickej rally kombinovanej s lyžiarskym behom na Štrbskom plese. Z organizačných a ochranárskych dôvodov sa však od tejto úvahy muselo ustúpiť. A tak memoriálu prischla podoba vysokohorského krosu – behu do vrchu formou časoviek. A jesenný termín má výročnú logiku.
V prvom ročníku sa kvôli záľahe snehu v sedlách a zlému počasiu beh uskutočnil na okruhu Sliezsky dom – Tatranská Polianka – Starý Smokovec – Hrebienok – Sliezky dom. Trojicou najrýchlejších boli J. Mikuštiak, R. Gálfy a I. Viest. Na druhý deň sa za nádherného počasia uskutočnil spoločný výstup na Gerlach.
V prvých rokoch si na tratiach testovali svoju kondíciu najmä tatranskí skialpinisti a horolezci. Od tretieho ročníka si štyrikrát udržal prvenstvo Milan Blaško. Postupne Memoriál získaval na popularite aj v zahraničí – v 4. a 6. ročníku bojovali o miesto na stupni víťazov s M. Blaškom špičkoví talianski skialpinisti Giorgio Pozzi, F. Meraldi a A. Greco. Dominanciu M. Blaška ukončil v 7. ročníku Milan Madaj .
V ďalšom období počasie Memoriálu prialo, behala sa celá trasa, od roku 1995 rozšírená o tretiu časovku. V spoločenskej časti sa konali prezentácie a prednášky na odborné témy k výškovému horolezectvu, v druhom dni účastníci liezli vo Velickej doline.
V ďaľších ročníkoch (od 2002) sa striedali roky s nepriaznivými podmienkami a novým snehom v sedlách s pár rokmi (2006 a 2008), keď sa počasie vydarilo a dalo sa na druhý deň liezť. Počas modernizácie Sliezskeho domu sa 25. a 26. ročník Memoriálu uskutočnil z Hrebienka – v roku 2009 po náhradnej trati v polmetrovom snehu a v roku 2010 už po celej trase cez sedlá.
Od prvého ročníka sa s výnimkou troch rokov pravidelne zúčastňujú na náročných tratiach Memoriálu ženy. V prvých piatich ročníkoch to boli najčastejšie H. Semanová a M. Táboryová. Od 10. ročníka nazbierala už 16 štartov J. Madajová, ktorá si prvých šesť ročníkov odbehla ešte ako Heczková. Spolu s Milanom Madajom sa stali neodmysliteľnou súčasťou Memoriálu. Osemnásť absolútnych prvenstiev pri 21 štartoch je Milanova doterajšia bilancia.
Memoriál sa stal srdcovkou aj mnohým ďalším ženám a mužom, z ktorých sa stali veteránky a veteráni. Jaro Mikuštiak, začínajúci ako muž, ktorý nevynechal ani jeden ročník a pravidelne obsadzujúci stupne najlepších, sa už musi tvrdo obracať v konkurencii zdatných šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov,v kategórii Old Boys.
Po 30. ročníku ukončil pôvodný organizačný tím svoju činnosť a štafetu prevzali nasledovníci. Z podnetu P. Doláka, horolezca a bežeckého fanatika, bol Memoriál zaradený do Karpatského pohára horských behov a otvorený horským bežcom. Zaviedlo sa meranie času pomocou čipov, štart a cieľ sa presunul do dostupnejšej polohy, upravili sa kategóriie.
Použité fotografie: Vlado Launer
