• Myšlienka o výstupe na kráľa Álp sa nám v hlavách pohrávala už dva roky. Žiaľ, covidová situácia neumožňovala cestovať, a tak nám stačili aj nádherné Vysoké Tatry a možnosť vysokohorskej turistiky v srdci Slovenska. Nakoniec sa nám viac-menej neplánovane podarilo vystúpiť na Matterhorn z talianskej strany cestou Liongrat, ktorá je fyzicky náročnejšia ako cesta zo švajčiarskej strany.

Matterhorn (tal. Monte Cervino, franc. Mont Cervin alebo Le Cervin) (4478 m) je jedným z najkrajších vrcholov Álp. Známa skalná veža sa týči nad malebným švajčiarskym mestečkom Zermatt (najznámejší pohľad) a talianskym mestom Breuil-Cervinia vo Val Tournanche.

Názov Matterhorn vznikol pravdepodobne z nemeckých slov „matt“ (údolie, lúka) a „horn“ (roh). Steny Matterhornu sú nezvyčajne strmé a každá z nich sa vypína na inú svetovú stranu. Sú oddelené ostrými hranami (hrebeňmi). Najčastejšou výstupovou hranou je Hörnligrat, ktorý sa nachádza v strede najznámejšieho pohľadu na Matterhorn od Zermattu.

Il Naso Del Lyskamm

Vyrazili sme 5. júla 2022 o 3:00 ráno s cieľom, že sa ideme na Monte Rosu aklimatizovať. Cesta bola dlhá, príjemná a rýchlo ubehla, až kým sme večer neodstavili auto v Campe Margherita v Gressoney-Saints-Jean pod horským strediskom Staffal v talianskom údolí Aosta.

Nasledujúci deň ráno o 7:00 sme vyrazili do Staffalu a kúpili si obojsmerné lístky na lanovku, ktorá sa končí pri chate Colle Bettaforca vo výške 2721 m. Odtiaľto sme už plní energie cupkali hore ku chate Quitino Sella, kde sme mali rezerváciu so zaplatenou zálohou. Cesta ubehla rýchlo, kamenistý terén nebol náročný. Na trase sa nachádzal jeden exponovanejší úsek, kde boli fixné laná a dalo sa to na parádu zvládnuť. Kochali sme sa krásnymi výhľadmi.

Po príchode na chatu (3585 m) nemohlo chýbať pivko s následným presunom do pôvodnej malej chatky, hneď za novšou veľkou, kde nás bolo dokopy asi desať ubytovaných. K večeru sme v rámci aklimatizácie vystúpali do výšky 3700 m. Po zostupe sme sa nachystali, nabalili výstroj, najedli sa a išli spať.

O pol štvrtej ráno zazvonil budík a my sa presúvame do hlavnej chaty na skromné raňajky. Následne sa ustrojíme, obujeme si pred chatou mačky, rozsvietime čelovky a za tmy sa naväzujeme na lano. Postupujeme opatrne po ľadovci s cepínom v ruke. Nad chatou je ľadovec plytký, miestami trčia skaly. Vyrážame a zároveň s nami štyri družstvá talianskych vodcov smerom pod Lyskamm.

Napokon sme v rámci aklimatizácie vystúpili na Il Naso Del Lyskamm (4272 m). V stúpaní so sklonom cez 50 stupňov som musel robiť postupové istenie šróbami do ľadu v dĺžke asi 200 m. Po dosiahnutí vrcholu sme fotili ostošesť, keďže výhľady boli úchvatné. Nad nami sme videli Lyskamm, Zumsteinspitze, Signallkuppe, Parotspitze, Balmenhorn, Piramide Vincent.

K polovičnému úspechu sme si pogratulovali, no ešte nás čakal zostup na chatu Capanna Gnifetti. Na vrchole Naso Del Lyskamm som si dal tyčinku raw, ktorá mi nesadla na žalúdok a pri zostupe sa cca vo výške 3900 m dostavili prvé kŕče. Napil som sa vody a povracal sa. To sa v horách a vo vyšších nadmorských výškach stáva. Našťastie sa mi o chvíľu polepšilo a mohli sme pokračovať na Gnifetti.

Na zostupovej trase od Piramide Vincent sa začali vyskytovať veľké trhliny. V roku 2019 sme boli na Gniffeti a dalo sa krásne od chaty prejsť. Žiaľ, situácia s trhlinami sa natoľko zhoršila, že sa už nedá ísť priamo na ľadovec, je potrebná obchádzka.

Po príchode na chatu a menšom odpočinku sa najeme a pokračujeme dolu k lanovke. Zostúpime do Staffalu a následne sa presúvame do kempu.

Castor

V nasledujúci deň nás opäť čakala cesta lanovkou zo Staffalu ku chate Colle Bettaforca, odkiaľ si trasu na chatu Quitino Sella zopakujeme. Na chate si uvaríme Summit jedlo, Popradskú kávu a pozeráme počasie. A tu zrazu sa zrodila myšlienka. Janko, hovorí Pali, dáme ten Matterhorn? Skúsime?

Oči mi zažiarili, ale musel som zavolať do práce, či mi vedúci stavby umožní predĺžiť si dovolenku. Vysvetlil som mu, kde som a čo plánujem. Hoci nechápal, jeho odpoveď bola áno, no s tým že mám v stredu nastúpiť a byť opatrný. Tak som rýchlo volal kamošovi, nech napíše na Capanna Jean Antoine Carrel, či majú voľné miesto  na 9. – 10. júla.

Začali sme baliť veci na výstup na Castor, ktorý bol pôvodným plánom. Najedení, ustrojení nastupujeme o 11:00 na ľadovec. Ľad je mäkký a stabilný. Oproti nám stretávame dvoch Talianov, ktorí značia trasu vlajočkami. Do sedla Felikhorn začína stúpať svah. Záver výstupu je zaistený fixným lanom, do ktorého sme si len cvakáme odsedku a pokračujeme naviazaní do sedla.

Tu sa cesta rozdeľuje na West Lyskamm a rovno na Castor a Polux. My sme pokračovali krásnym ľadovým terénom až na Punta Felik (4174 m). Celí natešení, že už sme na Castore, bol to však omyl. Dostávam sms od kamoša, že chata pod Matterhornom je voľná a máme rezervované tri miesta. Cieľ bol definitívne daný a karty hodené.

Kedže sme ešte pred Castorom, musíme sa sústrediť na výstup a pokračovať vzdušným zasneženým hrebienkom. Na Castore vo výške 4223 m sa naša cesta pre dnešný deň končí. Občerstvíme sa, pokocháme výhľadmi na Mont Blanc a hlavne na Matterhorn, pre ktorý sme sa rozhodli neplánovane si predĺžiť dovolenku.

Z Castora zostupujeme rovnakou trasou akou sme vystúpili. Na chate sme si objednali teplé cestoviny a pivko, vyplatili sme pobyt, zbalili veci na zostup a šli spať. O 4:00 sme vstávali na spoločné raňajky, po ktorých nasledoval zostup za pomoci čeloviek a lanovky do Staffalu.

Matterhorn – výstup

V kempe Margherita sme si každý zaplatili 5 eur za sprchu a nabalili všetky potrebné veci. Ja som si pribral ešte 6 l vody. Najedli sme sa, nabili sme si mobily, foťáky, gopro kameru a o 10:30 sme sa presunuli približne 85 km o tri doliny ďalej, do Breuil Cervinia. Tam sme nechali na veľkom parkovisku vozidlo a kochali sa pohľadom na Matterhorn.

Vedeli sme, že nás čaká vyšlapať cca 1800 výškových metrov, aj  to, že by sa hodil deň pauzy, ale nebol priestor. Cesta z Breuil Cervinia bola štrková a spevnená. Kľukatý chodníček sa však dal skrátiť. Po asi 3 hodinách cesty prichádzame na Rifugio Oriondé Duca Degli Abruzzi. Išli sme na pohodu a nemali sa kam ponáhľať, tak sme si dali minestrone polievočku za 17 eur. Čo bolo dosť, ale nevadí, teplé do žalúdka treba.

Od chaty Oriondé sme pokračovali už len skalným terénom, sutinovou cestou. Trasa bola pekne vychodená, spoločnosť nám robili kamenní mužíci. Prvý komín bol nepríjemný, mal natiahnuté fixné lano. Stúpali sme rýchlo, až sme prišli ku traverzu pod Testa Del leon, kde sme si dali prilby a sedáky. V traverze boli vyšliapané dve trasy, horná po veľkých kamenných platniach a druhá nižšie o pár metrov v sutine. Zvolili sme ako-tak pevné kamene. Akonáhle sme tento traverz prešli, začali padať z  vrcholu kamene, čo nebolo veľmi príjemné, ale našťastie sme prešli až do sedla pod chatou Jean Antoine Carrel.

Od sedla to už bolo kolmejšie, až po nepríjemný úsek v previse tesne pod chatou. Bol zaistený fixnými konopnými lanami. Ja som to odliezol prvý a pre istotu zaisťujem kamošov. Ako kráčame hore, vidíme už terasu chaty. Idem z ľavej strany, ale to nebola dobrá voľba, lebo sme došli k miestu, kam padá odpad z toalety :-D Nuž otočím sa, a o meter vedľa je chodníček správny, ide cez otváracie zábradlie chaty.

Vchádzame dnu, lano roztiahnuté nechávam vonku na terase. Chata Carrel (3830 m) je plná, niektorí sedeli za stolom s jedlom pred sebou a časť lezcov už spala. Vyplatili sme miestnemu chatárovi – vodcovi do pokladničky po 30 eur na osobu za noc, odložili k výstupu nepotrebné veci na poličku, najedli sa a išli spať.

Chatár ukázal, kde máme miesto. Každá posteľ mala hrubé deky, dva kusy pre jedného. Jednu zdola, lebo matrac bol vlhký, a druhú zhora na prikrytie. V chate sa nekúrilo, ale zima veľmi ani nebola, no celú noc fúkal vietor. Nastavím budík na 4:00 hodinu a snažím sa zaspať.

O 2:00 hodine už bolo počuť šuchotať prvých vodcov, no my sme driemkali až do 4:00 hodiny, kedy sme vstávali na raňajky. Trošku ma bolela hlava, ale rýchlo to prešlo. Mali sme len konzervy a tuniaky. Nevedeli sme, že chata síce má centrálny plynový varič, ale žiadnu vodu! Ja som si plyn nebral, počítal som s tým, že dva dni vydržíme aj na studenej strave.

Najedení a zbalení si zapravíme lezecké sedáky aj s matrošom, namotám si na seba lano a o 4:45 vyrážame za našim snom. Išiel som prvý s tým, že som z partie najmladší, tak snáď sa postarám o kamarátov, oni mi verili.

Hneď nad chatou je prvý previs odistený konopnými lanami. Pred nami je asi päť lanových dvojíc, ide to pomaly, musíme čakať. Jedna z dvojíc to vzdala, klient sa zľakol previsu. My sme šli na bezpečnosť. Prvý som opäť vyliezol ja a zaistil cestu pre kamošov. Bol to úžasný pohľad pozorovať ako vonku svitá, tie farby, no nádhera.

Po prelezení prvých konopných lán traverzujeme po kamenných platniach a následne ideme do komína, ktorý má krásne stupy. Samozrejme naviazaní na lano s istením buď cez  hrany kameňov, alebo okami cez expresy, alebo som prehodil za hranu kameňa slučku a istil buď reversom alebo polovičným lodným uzlom.

Prišli sme k prvej ferratke, kde bolo natiahnuté oceľové lano. Majú ju výborne preistenú, hovoríme si zo srandy, ako výstup na náš Gerlach. Po absolvovaní ferratky o pár metrov vyššie je komínik, ktorý je zaistený veľkou hrubou reťazou. Tu sa už dostávame po vylezení strmého úseku na hrebeň, kde fúkal dosť silný vietor. Voda v hadičke hydrovaku zamŕza.

Na hrebeni už nebolo kde zablúdiť. Trasa pekne vyšliapaná, nepríjemné exponované úseky boli navŕtané. Bolo však treba správne voliť, kam stúpiť, kam prehodiť lano alebo cvaknúť expresku, lebo miestami to dosť bolo sutinové. Jedno pošmyknutie alebo chyba by znamenala koniec výstupu a možno fatálne následky, ale na chybu nebol čas.

Dostávame sa na vrchol Pic Tyndall (4241 m), kde oproti nám stretávame vodcu, čo na chate o 2:00 vstával s klientom. Rozhliadame sa, pozorujeme ľudí ako lezú po konopných lanách hore a tu si všímam, že klient talianskeho vodcu má umelú protézu od kolena dole. Až mi vyrazilo dych pri predstave, že pán to zvládol a už zostupuje. Klobúk dole.

Z Pic Tyndal bolo natiahnuté lano priviazané na oboch koncoch, cvakáme si len odsedku pre istotu, pretože na obe strany to bolo kolmé. Zo sedla postupujeme veľmi nepríjemnou sutinou, ale stále sa držíme hrebeňa, kde sem-tam vidíme navŕtané oko.

Dostávame sa s parťákmi až pod záverečnú kolmú, fyzicky najťažšiu pasáž, v ktorej je umiestnené z ľavej strany konopné lano a z pravej lanový rebrík, ktorým ale nikto nešiel, keďže bol zamrznutý.

Neostávalo nič iné, len spomaliť a miestami čakať, pokým bezpečne zlania všetci tí, čo vyrazili pred nami o druhej v noci. Napokon sme sa dočkali a dostali konečne ku konopným lanám. Ej veruže to nebolo až také jednoduché. Boli sme sčasti unavení, ale bolo potrebné pozbierať sily a rúčkovať. Vždy, keď sa dalo, som cvakal expresky polovičným lodným alebo reversom doberal parťákov na bezpečný štand a potom som zas liezol ďalej, istil a cvakal.

Dostávame sa k poslednému úseku. Hovorím chalanom: „poďte, už len pár metrov“. Skala bola suchá počas celého výstupu a tých pár krokov po snehu sa dalo aj obísť. Posledný úsek na vrchol už nie je taký kolmý a exponovaný. Po zopár prejdených metroch konečne vidíme kríž a úspešne sa dostávame na taliansky vrchol Matterhornu (Monte Cervino, 4476 m).

Sadol som si na vrchole a minimálne desať minút som nevedel nájsť slová, ktoré by opísali ten pocit, ktorý ma zalial… Z očí mi vytryskli slzy radosti a dojatia. Vytúžený sen sa 10. 7. 2022, asi o 12:00, stal skutočnosťou. Kocháme sa výhľadmi, fotíme si nádherné scenérie, keď mi v tom napadla myšlienka pozrieť sa na sošku sv. Bernarda zo švajčiarskej strany. Chalanom sa už moc nechcelo, bolo cítiť únavu z predošlých dní, ale som im povedal, chalani vyšli sme hore na Matterhorn, na švajčiarsky vrchol (4478 m) to máme desať minút, tak poďme, dnes sme tu, kedy sem opäť prídeme.

Vyzbrojení mačkami a cepínmi na hrebeni stretáme Maďara, ktorý šiel sám trasou ako my a ešte raz si ďakujeme za vzájomné fotenie hore pri kríži. Hrebeň na švajčiarsku stranu bol pod snehom a bol na obe strany vzdušný, ej veru hovorím Palovi a Milanovi, nechcel by som sa šmyknúť dole. Rýchlo odfotíme sošku a ideme nazad.

Času už neostávalo nazvyš. Porobili sme posledné foto na hrebeni, zhodili mačky, napili sa ľadovej vody, už to bolo jedno, už som kašľal. Nastal čas v mojom vnútri poďakovať, že mi bolo umožnené vystúpiť až hore a zaistiť kamošom bezpečnú cestu. Poprosil som v duchu ešte o šťastný a bezpečný zostup.

Matterhorn – zostup

Začíname zostupovať a po pár metroch zhadzujem 60 m lano na zlaňák. Zlaňujeme všetky kolmé úseky. Nebolo ľahké hádzať lano vzhľadom k silnému vetru, ktorý ho neustále odfukoval iným smerom ako bolo potrebné.

Rozhodol som sa zlaniť prvý s prusikom priistený, keby náhodou ma zhora trafí kameň alebo sa čokoľvek pokašle, aby som neletel dole. Cestou dolu som popravil lano tak, aby parťáci mali čo najbezpečnejší zlaňák. Pri zhadzovaní som urobil uzlík, aby sme neprepadli za lano, držím pre istotu oba konce 60 m lana, aby som vedel zastaviť parťáka v prípade pochybenia.

Po zlanení najkolmejšieho úseku sadla silná hmla, viditeľnosť bola nedostatočná a výrazne sa ochladilo. Mal som silný kašeľ, počul si odozvu dychu a silné hlieny na prieduškách z pitia ľadovej vody. Bolo však potrebné zachovať si chladnú hlavu, aj vzhľadom na zodpovednosť za parťákov, ktorí mi plne dôverujú.

Preto pomalšie a opatrnejšie zostupujeme a všetko, čo sa dá zlaniť, zlaňujeme. Je to síce pomalšie, ale ideme na istotu, nechceme riskovať v hustej hmle. Počas čakania pri zlaňovaní parťákov mi bolo čoraz chladnejšie, nohy sa mi triasli a na sedacom úväze bolo počuť cengať expresky a zavesené karabíny s materiálom. Dávno som takú zimu nezažil, chlad znásoboval vietor, keďže sme boli na otvorenom hrebeni.

Zrazu sa sťa zázrakom oblačnosť na pár minút pretrhla a my počujeme v diaľke vrtuľník, ktorý krúžil okolo nás až pokým nedostal znamenie, že pomoc nepotrebujeme. O pár desiatok minút sa vrtuľník vracia a opäť mu dal Pali znamenie NO – ľavá ruka hore vystretá pravá dole vystretá. Vrtuľník to obletí ešte raz, dlho stál na mieste, kým opäť nedostal znamenie, že pomoc nepotrebujeme. O pár desiatok minút sa vrtuľník vracia a vidíme, že maďarský sólo turista už nepokračuje za nami. Zrejme ho vrtuľnik nabral na palubu.

Následne spadla opäť hmla a my sme naviazaní na lane pokračovali na Pic Tyndall. Pri výstupe som použil na odsedke na fixnom lezeckom lane blokant – tiblock. Nechcel som nič podceniť ani pri zostupe, zlaňujeme všetky nepríjemné časti.

Zrazu sme počuli blízko nás ženské hlasy a krik. Dobehli sme skupinku, ktorá mala evidentne problémy s orientáciou. Podarilo sa nám zostúpiť až ku komínu, kde bola reťaz, a už som vedel, že pod nami je ferratka a že sme opäť o čosi bližšie k chate.

Pripravujem do oka lano, hľadám stred, zhodím ho. No a v rámci zohriatia som ho musel vytiahnuť, rozmotať a zhodiť ešte raz, lebo sa na potvoru v silnom vetre pomotalo. Beriem reverso na zlanenie aj s prusíkom a hajde dolu! Konečne sa dostávam mimo hrebeň, kde už tak nefúka a zlaním dole, smerom, kde vidím slučky na skale. Okríkol som Palimu „lano voľné!“ a pokračuje Milan v zlanení.

Keď zlanil aj Pali, idem lano stiahnuť, no ono sa na potvoru zaseklo. Našťastie po pár trhnutiach sa uvoľnilo a podarilo sa ho stiahnuť. Nič som neriešil, stiahol som lano a opäť zlaňák k ferratke na 30 m.

Po ferarte sme pomocou odsediek prišli k hrebeňu. Na ňom už boli talianski lezci, ktorí zlaňovali dolu. Nasledovali sme ich a po chvíli už bolo vidieť chatu. Bol to parádny pohľad. Čas už bol pokročilý, keďže hmlou sa náš zostup značne spomalil, ale radšej sme neriskovali.

Z tohto miesta bolo vidieť nádherne sa prevaľujúcu hmlu ponad chatu. Otočením sa k Matterhornu, ktorý bol celučičký zabalený v hmle, som v duchu poďakoval sa pokračovali sme ešte v dvoch zlaňákoch na Rifugio Carrel. Pôvodne sme chceli zostúpiť až dole, ale nerátali sme s hmlou.

Na chate nám vodca povedal, že ešte sú voľné miesta na chate, tak sme ostali. Dali sme mu 90 eur za 3 osoby, on nám vypísal nejaké potvrdenie a pobrali sme sa ľahnúť. Prekašľal som celú noc, počul vlastný dych a ozvenu na prieduškách.

Ráno sa už zobúdzam na pohodu a o 8:00 si varíme čaj a balíme veci, tu zisťujem do kelu, kde ja mám vodu a pri odpadovom koši vidím prázdnu fľašku. Zrejme niekto bol moc smädný a som rád, že mu slovenská voda chutila. Srdečne na chate poďakujeme a zostupujeme dole. Opäť sme si to spod chaty na trikrát zlanili.

Medzitým počujeme a vidíme ako opäť padajú kamene v traverze pod Testa del Leone, a tak sa rozdeľujeme s tým, že  pôjdeme v 30-metrovom rozostupe. Pokračujeme smerom dole, pri bivačiku dáme dole sedáky, prilby, nasadíme paličky a s veľkou spokojnosťou a mojím kašľom kráčame dole do dediny, kde nás čaká zaparkované auto.

Po nekonečnej ceste dole sme sa v dedinke ešte zastavili v miestnom bare, kde sme si objednali konečne niečo teplé na žalúdok. Bolonské špagety a ľadová káva boli svedkami rozprávania a vyznávania sa z našich emócií z tejto nezabudnuteľnej túry. V teple,bezpečí, pri cole a pivku sa nám vynárali všetky detaily tejto našej dobrodružnej jazdy.

Matterhorn bol pre mňa zatiaľ najkrajším a zároveň najťažším výstupom, ktorý som vo svojom živote absolvoval. Z môjho pohľadu určite nepatrí k tým jednoduchým. S rešpektom a dobre mienenou radou odporúčam mať nielen dobrú kondíciu a vedieť sa orientovať v teréne, ale určite netreba podceniť výstroj a aklimatizáciu. A ešte jedna vzácna rada na záver: treba mať dostatok vody, lebo na chate ju budete hľadať márne.

Už nás čakala len dlhá 1300 km cesta domov. Kerujem celú noc, vôbec sa mi nedalo spať, toľko adrenalínu som mal v sebe. Myslel som si, že v deň návratu po celej noci šoférovania pôjdem do práce, ale nešiel som. Únava sa dostavila pár hodín po príchode.

Fotogaléria