Ľútosť z konca lezeckej sezóny mi zmierňuje pichavá bolesť v ramene. Ešte stále inklinujem k lezeniu spôsobom „krv a zvratky“, ako žartom nazýva tento štýl lezenia môj spolulezec. A to si občas berie svoju daň.

Už vyše mesiaca mám nútenú lezeckú pauzu a sprievodný absťák z chýbajúcej dávky endorfínov. Mozog sa ale vraj dá oklamať. Údajne nevie odlíšiť realitu od jasnej predstavy, sprevádzanej intenzívnym pocitom. Spúšťam teda experiment – otváram spomienkovú „konzervu“ s nápisom „Manikia 2023“. Okamžite z nej vystupuje hologram, ktorý mi dávku chýbajúcej lezeckej drogy čiastočne nahrádza.

Je začiatok júna a ja, ako už toľkokrát predtým, kupujem letenku do krajiny poskladanej z ostrovov. Je to zem, ktorá ma nielen ako lezca očaruje stále viac. Po prílete do Atén tentokrát so spolulezcom volíme kurz na sever. Náš cieľ je vzdialený z letiska Elefterios Venizelos dve hodiny jazdy autom. Je ním ostrov Evia, ktorý vo svojich horách ukrýva malú dedinku s názvom Manikia.

„Namotávkou“ pre návštevu tejto relatívne novej oblasti bolo pre mňa video s názvom „A story of Manikia“, sponzorované značkou Petzl. To, čo je v ňom zachytené, nenechá chladným žiadneho lezca. Keď vyšiel sprievodca oblasti, bolo iba otázkou času, kedy sa Manikia stane súčasťou aj môjho lezeckého príbehu.

Ostrov Evia je spojený s centrálnou pevninou cestným mostom, takže sa naň dá dostať aj „suchou nohou“. Pocit à la Robinson však neočakávajte, ten zaniká v rozľahlosti ostrova. Namiesto neho sa objavuje a postupne naberá na sile pocit iný. Manikia je tichá. Takmer zabudnutá. Navodzuje dojem objavovania tajomstva.

História lezenia v Manikii

Predtým, ako bol spustený projekt v jeho súčasnej podobe, intenzita lezenia v tejto oblasti korešpondovala s ospalým tempom tunajšieho vidieckeho života. Rozvoj lezeckých možností síce začal od roku 1995, ale pomerne dlhú dobu tu bolo lezenie len miestnou záležitosťou s veľmi obmedzenými možnosťami.

Tie predstavovalo iba pár odistených ciest. Prvú z nich, 35-metrovú dvojdĺžku Kotsyfaki vyliezol v roku 1995 Aténčan menom Dionisis Stravogenis (dnes ju nájdete v sektore Archaía kai montérna s poznámkou „trad climbing“). Ťažko povedať, čo ho prvotne inšpirovalo.

Aj keď tento počin by sa mohol považovať za iniciačný kopanec lezeckej múzy, ktorý to všetko spustil, prvý sektor sa objavil až v roku 2005. V oblasti Mpougazi miestni lezci pod vedením Antonisa Skevofilakasa odistili niekoľko ciest v obrovskej jaskyni Dragonera, ktorá dodnes patrí medzi vizuálne aj lezecky najpôsobivejšie dominanty oblasti. V ďalších rokoch vznikajú sektory Eisodos a Pehnidia. Manikia však naďalej zostáva v kategórii lokálneho ihriska.

Dokazujú to aj slová Kostasa Argirisa, pôvodne včelára a pestovateľa olív. Ten objavuje lezenie a stáva sa ďalším žijúcim dôkazom jeho osudovej príťažlivosti v roku 2016: „Priatelia lezci ma zobrali liezť a mne sa to tak zapáčilo, že som cestoval do Atén, aby som mohol trénovať na stene. V Manikii bolo vtedy len niekoľko ciest odistených Grékmi, ale len veľmi málo ľudí o tomto mieste vedelo.“

O dva roky neskôr sa však všetko mení. Vrátane života Kostasa a  mnohých miestnych obyvateľov. Prichádzajú totižto Francúzi.

Jednými z hlavných iniciátorov projektu sa stali Olivier Aubel a Nicolas Glée. Podobne ako Andrea di Bari v prípade Kalymnosu boli ohromení potenciálom krajiny a rovnako začali aj konať. Po stretnutí s miestnymi autoritami a vybavení príslušných oprávnení prichádzajú v marci 2019 s dvanástimi dobrovoľníkmi – „architektmi“ nových ciest.

Rozbieha sa projekt Manikia. Do konca uvedeného roka otvorili hosťujúci francúzski horolezci niekoľko sektorov a oblasť sa priblížila k tomu, čo pripomína dnes. S každým ďalším rokom sa ich počet a množstvo ciest zvyšuje. V súčasnosti sa pohybuje okolo čísla 500 (z toho 16 vcelku impozantných viacdĺžok), čím Manikia postupne získava svoje pevné miesto na medzinárodnej lezeckej mape.

Ale dosť bolo histórie. Poďme do skál…

V Manikia-Vrysi  sa nachádza päť hlavných oblastí – Mpougazi, Upper Valley, Lower Valley, Canyon a North Face. V každej z nich je niekoľko sektorov. Keďže náš lezecký trip pozostával iba z mála dní, museli sme pri ich výbere a voľbe ciest postupovať štýlom „creme de la creme“. Zároveň sme boli limitovaní slnkom a teplotami. Najviac sme liezli v oblasti Mpougazi, kde sme navštívili sektory Oi pórtes tou kástrou, Bain de boue a Eisodos. Každý z nich je iný.

Oblasť Mpougazi

Sektoru Oi pórtes tou kástrou by som dala krycí názov „tam kde lieta stupnica“ (podľa toho, čo je uvedené v sprievodcovi). Vyskúšajte – pochopíte. Nižšie niekedy znamená vyššie a naopak. Takže napríklad Taxiarhes, ktorému sprievodca dáva 5b, pobaví asi ako naša sedma. Naopak, máte šancu tu vyliezť podľa sprievodcu 7b, reálne obtiažnosťou až príliš pripomínajúce 5c.

Autori topa zrejme považujú za dôležité pestovať v lezcoch schopnosť vizuálneho odhadu obtiažnosti línií. Ak sa nechcete na svoj odhad spoliehať, pozrite si cesty na stránke theCrag, tam nájdete realistickejší pohľad na vec. V sektore nájdete 13 ciest, z ktorých nás ani jedna nesklamala. Najkrajšie sú ale Gaia, Korouni a Oxilithos (všetky reálne za 6c). Sektor je orientovaný na sever-severovýchod a je najvzdialenejším sektorom od centrálneho parkoviska v oblasti Mpougazi (nástup 35 minút).

V sektore Bain de boue sa celkovo nachádza 18 ciest. Polovica z nich, v jeho ľavej časti, predstavuje pohodové, technické lezenie, v stupňoch do 6c. V jeho pravej časti nájdete dve pekné 7áčka – Iptamenotripani a Clandestino tsipuro – do ktorých odporúčam ísť aj tým, ktorých výkonnostný strop sa pohybuje okolo tohto stupňa. Sektor je orientovaný na východ a je ľahko prístupný, cca 10 minút od parkoviska.

Eisodos, nachádzajúci sa pod majestátnou Dragonerou, prekvapil. Všetky cesty v ňom robila pätica gréckych búchačov pod vedením G. Pothitakisa. Už prvý pohľad a dojem z ciest, ktorých je v sektore celkovo 16, ma uzemnil. Silové, previsnuté, miestami vyšmýkané a lesklé ako zrkadlo. Vidno, že patria medzi tie, ktoré boli v Manikii urobené medzi prvými. Spôsob, akým sú cesty odistené, tu predstavuje zaručené možnosti potrénovať si morál. A to aj v nižších stupňoch. Presvedčí o tom napríklad Wish you were here 6a+, ktorú si však pravdepodobne nebudete priať liezť druhý krát. Najkrajšie cesty v sektore sú Stormy Monday 6b+, Dirty love 6c a Funk it 6b+/6c. Ak nebude stačiť, môžete skúsiť Sympathy for devil 6c+. Názov cesty vyjadruje mnohé.

Oblasť Lower Valley

Oblasť Lower Valley sa delí na pravú a ľavú časť.  My sme liezli v jeho pravej časti, v sektoroch All the universe a Rainbow.

All the universe som si zamilovala. Nielen preto, že mám rada astronómiu. Nachádza sa v ňom 29 ciest z dielne tria Claude Idoux, Pierre Cier a Jean Goussin, čo samo o sebe je zárukou kvality. Cesty sú v stupni 5a – 7a+, polovica z nich v dĺžke 38-40m. Úžasná kvalita skaly, dobre odistené. Nevýhoda v teplejších mesiacoch – sektor je orientovaný na juh. Slnko doň nastupuje okolo 10.30. Určite netreba vynechať cesty Aldébaran 6a, Soleil  6b, Neptune 6b+, Moon 6c a Draconis 6b+. Všetky sú skvostné.

Sektor Rainbow sa delí na tri časti – ľavú, centrálnu a pravú. Celkovo tam nájdete 29 ciest, väčšinou v stupni 6a-6b+, ktorých autormi je taktiež vyššie spomenuté trio. Ľavá časť sektora je orientovaná na  juh-juhovýchod, centrálna a pravá na juhozápad. Naľavo je 12 ciest. Netreba vynechať Mort au Sphinx 6b+, Aigle noir 6b+ a určite ani veľmi pekné 5c Le Coq Ovin. V centrálnej časti sektora je iba 6 ciest, ale kvantita je nahradená kvalitou. Vhodné odliezť všetko, čo je v rámci výkonnostných možností. Cesty sú silovejšie, v kolorovanej skale, v ľavej časti lemovanej súvislými ciagľami. Napravo je zvyšných 11 ciest, polovica v piatom stupni, ktoré sú v porovnaní so zvyškom sektora položenejšie.

Obidva sektory sú na skok od miesta pri ceste, kde sa parkuje. V prvom prípade je to iba 5, v druhom 15 minút.

Aby sumár oblastí, ktoré sme navštívili bol úplný, tak spomeniem ešte sektor To reloi, ktorý sa nachádza v ľavej časti oblasti Lower Valley. Vybrali sme si ho z dvoch dôvodov – je orientovaný na sever a nachádza sa tam jedno 6a od Alexa Megosa. Názov cesty je Yellow carrot a my sme boli na túto Megosovu zeleninu jednoducho zvedaví.

Ak by sa nám ho podarilo vyliezť, bolo by aj za odmenu, pretože sektor je síce severný, ale celý, nie veľmi dobre zreteľný nástup, sme absolvovali po slnkom rozpálených skalách. A nie, netrvá 40 minút, ako je uvedené v sprievodcovi. Pokojne si tento čas vynásobte dvomi. Ani boh hromu sa nedokázal na to pozerať a v čase, keď sme konečne prichádzali do sektora, nám doprial schladenie v podobe búrky. Takže z lezenia nakoniec nič nebolo.

Tu končí krátky, letmý náhľad do lezeckých oblastí Manikie. Výpočet sektorov a ciest v tomto texte je útržkovitý. Verím však, že niekomu by tieto základné informácie mohli prísť vhod. Navyše som rada, že som mohla aj ja, aspoň takouto skromnou cestou, šíriť do lezeckého priestoru myšlienku, ktorá je na pozadí projektu Manikia. A tou je to, že horolezectvo, okrem všetkých tých jedinečných hodnôt, ktoré sprítomňuje samotným lezcom, môže slúžiť aj ako nástroj na zlepšenie celého územia a dosiahnutie niečoho, čo samotný lezecký výkon a veci s ním spojené presahuje. Dôkazom toho je prípad Kalymnosu alebo Leonidia. Pevne verím, že Manikia bude nasledovať a že jej mimoriadny potenciál sa v najbližších rokoch ešte viac rozvinie.

Na záver ešte zopár súvisiacich praktických poznámok a tipov:

• Veľa informácií získate na stránke manikia.com
• Kúpte si sprievodcu. Okrem možnosti získať ho online ho môžete zakúpiť v miestnych obchodoch v okolí lezeckých oblastí. Podporíte tým ďalší rozvoj. Všetky získané prostriedky idú na preisťovanie línií a čistenie ciest a sektorov. Projekt je výlučne dobrovoľnícka a nezisková záležitosť.
• Možnosti ubytovania v okolí sú poskromnejšie, niektoré z nich sú uvedené aj na spomenutej stránke. Taktiež tam nájdete informácie o miestnom kempe.
• Počítajte s tým, že po celodennom lezení nemusíte nájsť otvorenú reštauráciu tak rýchlo, ako by ste si priali. Aj keď po ceste do skál ich cez dediny budete míňať viacero. Otváracie hodiny fungujú podľa záhadného kľúča, ktorý sa mi za tých niekoľko dní nepodarilo rozlúštiť.
• Nezabúdajte, že v nedeľu sú v Grécku takmer všetky obchody zatvorené.
• Ak je to možné, neparkujte auto pri niečom, kam dokážu vyliezť kozy (a neverili by ste, kam všade dokážu)

A takmer som zabudla:

• Ak budete takí netrpezliví, že nevydržíte z Atén až do Manikie, čo bol aj náš prípad, odporúčam zastaviť sa po ceste v oblasti Kamari-Evia a zaliezť si tam. Ako prvá pomoc veľmi dobré!

Lezeniu (a Manikii) zdar! 😊

Fotogaléria