Malé Karpaty. Podceňovaná perla Západného Slovenska, vzdialená len pár desiatok kilometrov od Bratislavy, ponúka skvostné výhľady, vrcholy, rozhľadne, údolia, doliny, pramene, jaskyne a všetko, čo ulahodí aj náročnejšiemu turistovi.
Napriek tomu, že Malé Karpaty sme už mali väčšina z partie slušne preskúmané, rozhodli sme sa spojiť do jedného dňa prechod všetkými vrcholmi pohoria vysokými aspoň sedemsto metrov. Je ich spolu jedenásť:
- Záruby (767 m)
- Vysoká (754 m)
- Čertov kopec (752 m)
- Vápenná (752 m)
- Veterlín (724 m)
- Havranica (717 m)
- Čelo (716 m)
- Čmeľok (709 m)
- Veľká homoľa (709 m)
- Skalnatá (704 m)
- Javorina (703 m)
Všetky sú prístupne situované a je možné ich navštíviť viac-menej v rámci bežnej turistickej značky. Štart sme si vytýčili v Smoleniciach, cieľ preteku bol na Pezinskej babe (teda opačne ako išla Elena pred štyrmi rokmi). Online mapy ponúkli trasu Smolenice > Záruby > Veterlín > Vápenná > Vysoká > Veľká Homoľa > Baba:
Celková dĺžka 51 km, prevýšenie 2400 m. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Na štart sa nás postavilo sedem – Andrej, Libor, Roberto, Mika, Rostum (a jeho štvornohá priateľka Arlene), Janči a Ferry – a mali sme ambíciu ušetriť čas a doviezť sa do Smoleníc taxíkom. Pandemické obdobie však tomu nebolo príliš naklonené a tak sme zvolili záložný plán, vlak&bus. Po necelých dvoch hodinkách pohodového cestovania sme stáli pred Smolenickou jednotou a začali sa driapať do svahu k zámku. Prvou dámou v pláne na holenie bola Havranica.
Táto rozcvička nám padla vhod, bundy išli dolu a na čelo vystúpil pot. Hrebeň sa zatiahol hmlou a cestu lemoval koberec z medvedieho cesnaku, ktorý sme si nazbierali do zásoby na obed. Napriek tomu, že bol 30. máj, teplota bola medzi 7 a 12 stupňami Celzia a sem tam dosť nepríjemne zafúkalo za krky. Najvyšší vrchol, Záruby, sme symbolicky označkovali a zbehli dolu do sedla.
Nálada bola skvelá, blížila sa prvá pauzička, no predtým sme sa ešte vyštverali na Čelo a dopriali si prvé, skromné výhľady. Ďalšie kilometre boli príjemnou prechádzkou jarným lesom a možnosťou získať čas rýchlejším tempom. V ceste nám akurát stáli Veterlín, Mon Repos a Amonova lúka, kde sme prišli presne v čase obeda, odjedli čo-to zo zásob a odľahčili chrbty.
Prvá tretina cesty bola za nami. Klokoč sme takticky obišli a postupne zahájili výstup na Vápennú. Výhľady z nej boli impozantné ako vždy. Zostup a následný výstup Sološníckou dolinou nám dal pekne do tela a únava sa nenápadne vkrádala do našich radov. Na Taricových skalách prišlo k lúčeniu sa s „B“ tímom (dvojica Včelíkovcov), ktorí omámení vidinou lahodného gulášu na Zochovej chate zišli z našej naplánovanej trasy a dali sa na ústup. Adieu messieurs.
Vysoká sa zdala akási vyššia ako obyčajne a po zostupe z nej rovnakou trasou a príchode na Čermák sme začali bilancovať. Nálada viazla a bolo cítiť, že na Veľkú Homoľu sa vydávame s miernou nechuťou. Výhľady z nej však pretrhali všetky pochybnosti a my sme začali posledných 10 kilometrov energickým útokom na Skalnatú. Povinné foto so symbolickým bukom pod jej vrcholom a blížiaci sa súmrak vytvorili veľmi príjemnú a relaxačnú atmosféru.
Les sa zahalil do tmy, čo Roberto vo viac ako pravidelných cykloch využíval na uvoľnenie duše a hlavne tela. Azda strach o neho, či jeho trávenie spôsobil, že sme prehliadli tmavú odbočku na Čertov kopec a chlapsky priznávame, že v našej turistickej štatistike nefiguruje. Nevadí. Hlavne že si Roberto uľavil a mohol dokončiť pretek so cťou 😊
Javorina a Čmeľok boli už len povinnou jazdou na našej trase. V ciele nás nevítal nik. Ale predsa. Jeden sa našiel. A bol to ten najdôležitejší článok a tichý člen tímu, Felino, ktorý sa podujal partičku upotených mládencov odviezť do ich príbytkov k smútiacim manželkám a ukončiť malokarpatské putovanie. Vďaku mu, vďaka vám za účasť.