Ležím v slaných vodách jadranských. Chladím unavené telo. Duša spracováva posledné pobehovanie hrebeňom Malej Fatry. V mihotavom horúcom, soľou voňajúcom vzduchu, sa nad plážou vznášajú čriepky pocitov z prežitého. Sú krásne a prchavé, len chvíľu hmatateľné. Ako drobné trblietavé dúhové rybky, čo sa v húfoch premávajú okolo ponorených chodidiel. Siahneš rukou a ľahko prekĺzavajú pomedzi prsty a unikajú nenávratne preč. Pomáham si sieťou, sieťou pamäte. To málo, čo sa v sieti zachytilo, po týždni zapisujem.
Terchová. Štartujeme o 6:00 h spod plechového Ďura. Skok do vane plnej vody je pocitovo veľmi jemne sa približujúci prirovnaniu „leje ako z krhly“, a to z krhly bez ružice. Časť pelotónu, čo si chce zachovať pekne upravenú rovnošatu a mejkap až do cieľa, hodinu od štartu vyčkáva pod igelitovou strieškou stánku suvenírov patriacemu malému Vietnamcovi. Časť bežcov akceptuje nezmeniteľné a beží v prietrži mračien po mokrej lúke v ústrety dobrodružstvu s noblesou bociana v snahe nezamočiť si palce na nohách.
Baraniarky. Stále prší, je vcelku teplo, hory fajčia. V diaľke nad Fatrou hromy divo bijú. Do kopca strmo, šmykľavo a dusno, z kopca tiež. Amazonia vertikal. Veľký Rozsutec s úctou obchádzame, vraj je tam mokro a šmýka sa. V sedle Medziholie na kontrole stretávame známe usmiate tváre. Pohostinnosť a úsmev na občerstvovačke nás vždy poteší a doplní potrebnú energiu.
Zostup zo Stohu ponúka balneoterapiu. Bresťo ju naplno využíva a s typickým úškrnom si vychutnáva kontrolovaný zjazd v balneokoryte na zadku. Je ako divá sviňa. Mám déjà vu. Pred dvadsiatimi rokmi sme sa tu tiež takto spolu šmýkali. Vtedy bol sneh a poznali sme sa asi šesť hodín. Čerstvá známosť. Spoločné zážitky, príbehy boli ešte pred nami. Čerstvú známosť vystriedalo silné puto priateľstva. Na mnohé zážitky a príbehy už len spomíname, tuším však, že oveľa viac nás ešte len čaká.
Chata pod Chlebom. Tešíme sa z výbornej polievky, chlieb so šmalcom k tomu. Veselé dievčence s transparentmi vytrvalo povzbudzujú. Krásne miesto plné emócii, chutí, vôňí, života. Vďaka povolenému dopingu sa cítim ako na štarte. Za Snilovským sedlom sa formuje skupina bývalých lezcov, pripája sa k nám Andrej a Martin. Až do Lipovca sa beh nesie v znamení debát o lezení, o babách. Ach tie spomienky.
Pred očami sa mi zhmotňujú tváre, kopce, pohoria…príbehy z veľkých aj malých stien, priateľstvá na lane. Spomienky sú ako tlejúce uhlíky v dohasínajúcej pahrebe. Fúkneš poriadne do pahreby a vzbĺkne plamienok. Dobrodružstvá a príbehy ožívajú, akoby sa len včera stali. Fúkame na tom hrebeni statočne. Poniektorí aj fučia.
Z hrebeňa Lúčanskej Malej Fatry mám veľkú radosť. Vrcholové lúky s výhľadmi, čučoriedie lemujúce úzke chodníčky, krásny les a slnko tesne nad obzorom. Na niektorých miestach som prvý krát, plní sa mi jeden z mnohých dávnych snov. Sen o prechode celého hrebeňa.
Ešte väčšiu radosť mám z Kunerádu. Čakajú nás tam dievky a vďaka nim si užívame hody na japonský spôsob. Miso polievočka, sushi a matha čajík. Vo svojej prapodstate sme totiž gurmáni a koštéri, vychutnávajúci si nielen prírodu, pohyb, prítomnosť krásnych bytostí na kontrole, ale aj jedlo a nápoje. Život v celej svojej kráse a rozmanitosti.
Do cieľa je to za pár. Pri zbiehaní z Hnileckej Kýčery mám silný pocit, že vzlietnem: „chcel by som byť ako vták, ako vták si nad oblakmi lietať a uletieť do šíreho sveta“.
Hodinu po polnoci sme na Kľaku, v cieli vidím svetlo, no nejako sa mi tam nechce. Ovláda ma neutíchajúca túžba založiť si oheň a opekať špekáčiky, pokračovať, nechať tento film bežať ďalej bez konca. Túžbu nechávam pri vrcholovom kríži na inokedy, v sedle ma už čaká Tato.
Po behu som dostal otázku, čo bolo na Malofatranskej stovke to naj. Jednoznačne prítomnosť Tatu. Jeho podpora. Vyprevadil ma na štarte, čakal na kontrole vo Vrátnej a nakoniec prišiel do cieľa. A sprevádzal ma aj tam hore, na hrebeni. A bola tam s ním aj Mama.
Hneď ako som urobil prvé kuk na tento svet, tak spolu s Mamou mi dláždili cestu životom až sem na hrebeň Malej Fatry. A obaja boli tam hore so mnou. Fúkal som do tlejúcej pahreby, plamienky vyskakovali a oživovali mnoho spoločných výletov. Aj takto ešte raz ďakujem.
