Na Sicíliu som vyrazil začiatkom novembra s celou rodinou a veľkou partiou kamarátov (spolu sedem rodín), konkrétne do letoviska San Vito lo Capo. Počasie nás prekvapilo, aj pozitívne aj negatívne. Na lezenie bolo pomerne horúco. Len keď fúkalo alebo bolo pod mrakom, tak to bolo príjemné lezenie. Faktom je, že tu fúka pomerne často. Vlastne kombinácia lezenia v horšom počasí a kúpania (more malo odhadom 24 stupňov) v prípade slniečka a bezvetria je ideál. Hlavne keď si tu s rodinkou :-)
O lezení na talianskom ostrove Sicília písal viac-menej v superlatívoch pred letom Martin. O tamojších lezeckých možnostiach som nepochyboval, ale predsa len platí staré príslovie: lepšie raz vidieť, ako sto raz čítať. Martin vo svojom článku spomína aj praktické tipy pre Sicíliu, takže ja už môžem ísť rovno k podstate.
Jednodĺžkové športové cesty sme liezli len v San Vito lo Capo, ľahko prístupnej oblasti, kde je lezeckých možností až-až. Nenáročný prístup má za následok aj to, že niektoré cesty sú dosť vyšmýkané. Určite si tu však nájdeš aj parádne lezecké línie. Jeden deň sme si Peťom vybrali pre seba a pustili sa do viacdĺžkovej cesty na výrazný kopec Monte Monaco (532 m n. m.). Celý čas sa naň vieš pozerať z pláže v San Vite.
Vo východne orientovanej stene Monte Monaca sme skombinovali cesty Via Fratelli Titt a Via Vento del Sud. Spolu 485 lezeckých metrov a obtiažnosť francúzskych 5c (6 IUAA). Zo 14 dĺžok je osem v stupni 6- UIAA a viac. Via Fratelli Titt je v tlačenom sprievodcovi z roku 2015 zaznačená, ale je bez topa, len s uvedením názvu, menom autorov a obtiažnosti. Online sme našli variant, podľa ktorého sa dá liezť kombinácia lezeckej cesty Via Fratelli Titt (6 dĺžok) s lezeckou cestou Via Vento del Sud (6 dĺžok). A ešte sa spájajú dvoma spojovacími dĺžkami. Znie to troška komplikovane, ale keď pozrieš topo, bude všetko jasné.
Alternatívou úvodu cez cestu Via Vento del Sud je paralelná Via Sogni d’Oro za 6b+. Cesta Via Fratelli Titt je z roku 2012, Via Vento del Sud je z roku 2019. Via Fratelli Titt sa pôvodne zlaňovala, ale ako som sa dočítal, bolo to komplikované. Samozrejme, v tejto veľkej stene vedie viac ciest.
Príprava
Lezecké weby dávajú ceste 2 až 3 hviezdy v atraktívnosti z troch možných. Ja jej dávam 3 hviezdy. Stena je východne orientovaná. Predkladám, že máš požičané auto a teda pod stenu pôjdeš autom. MHD tu nie je veľmi rozšírené. Veľa možností zaparkovať nie je, a vždy to je len vedľa cesty. My parkujeme pred plotom domu (GPS poloha). Je to asi najbližšia možnosť zaparkovať.
Takú kolmú cestu v nižšej obtiažnosti som ešte neliezol.
Priamo pod stenu ideme najkratšou cestou, pravdepodobne cez súkromný neoplotený pozemok, na ktorom je zrúcanina hospodárskej budovy. Podľa vychodenej cestičky sme správne. Na pozemku je zjavné, že tu pred časom horelo, ale aj vidno, že tunajšia príroda je na požiar zvyknutá a vie sa s ním vysporiadať. Známky ohňa vidíme v celej lezeckej ceste, dokonca aj na samotnom vrchole kopca. V čase požiaru to muselo byť drsné. Na nástup od auta treba počítať s 15 minútami, zostup trvá až dve hodiny.
Príjazd
Zo San Vito lo Capo pôjdeš autom smerom k prírodnej rezervácii Riserva dello Zingaro. Je to desať minút pohodovej jazdy.
Lezenie
Na nástupe sme o ôsmej ráno, trooooška neskôr ako sme plánovali. Čaká nás krásny slnečný deň a do steny samozrejme svieti slniečko. Dobre, že som Peťovi navrhol ušetriť váhu a zobrať menej vody, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi zlý nápad. V stene práve začína liezť dvojka. Na otázku, či lezú cestu Via Fratelli Titt, odpovedajú kladne, ale mne sa to úplne nezdá. Peťo po chvíľke hľadania nachádza na stene kameňom vyškrabaný nápis Via Fratelli Titt pod prvým borhákom. Naši kamaráti sú v inej ceste.
Via Fratelli Titt sa začína 20 m vľavo od najnižšieho bodu steny (GPS poloha). Stena je naozaj kolmá a už po pár dĺžkach máš pod sebou riadnu výšku. Takú kolmú cestu v nižšej obtiažnosti som ešte neliezol. Prvé dĺžky sú v princípe bez problémov. Istenie ti ukazuje smer cesty.
Druhý štand netriafam, je schovaný na polici vľavo od istenia. Musím k nemu zliezať, ale nie je to problém. Na konci piatej dĺžky je nad štandom jaskyňa. Jaskyňa má presne moju veľkosť. Zaliezam do nej a schovávam sa pred slnkom, na počudovanie sa z nej dá aj pekne istiť. Skala je veľmi ostrá a je naozaj teplo, každopádne mádžovať skôr netreba.
Začíname šetriť vodou. Aj keď pofukuje, pocit tepla to nezmierňuje. Šiesta dĺžka sa končí na veľkom balkóne. Nasledujú dve ľahké (až na jeden ťažší výlez) spojovacie traverzové dĺžky. Troška v zelenine, ale celkový dojem z lezenia to nepokazí. Peťo dokonca využíva jedinú možnosť na pohodlné uvoľnenie čriev v stene ;-)
Po spojovacích dĺžkach je na štande záchranné koleso z lode. Čo horolezci neurobia pre zábavu. Nasledujú najťažšie dĺžky, miestami hrebeňom, stále krásne exponované. Pekne odistené, po ťažšom kroku nasleduje ľahší. Nič, čo by robilo problém, ani nevieme ako a sme hore.
Väčšina dĺžok má 30 metrov a viac. Dĺžky neodporúčam spájať. Cesta je dobre športovo odistená, netreba mať vlastné istiace pomôcky. Štandovacie istenia sú na dvoch bodoch spojené reťazou alebo kusom lana. Občas sme použili šlingne na predĺženie istenia alebo na istenie cez hodiny. Lano odporúčam dvojité 60-metrové. So sebou treba mať minimálne 15 expresiek + šlingne. O nutnosti lezeckej helmy ani nediskutujem.
Obtiažnosť sedela podľa topa. Kvalita skaly je výborná. Podľa sprievodcu trvá 15 minút nástup a 1:15 h zostup. Celkový čas lezenia aj s nástupom a zostupom je 5:30 h. Náš celkový čas je 7 hodín vrátane ušetrenej hodiny na zostupe, takže by som radšej počítal s 8 hodinami celkovo.
Zostup
Od konca cesty pokračuj na západ. Skôr či neskôr prídeš na turistický chodník, ktorý vedie na vrchol Monte Monaco. Ak máš chuť a energiu, určite sa tam prebehni. Ak nie, ako v našom prípade, zostup vedie doľava, južným smerom. Asi po 15 minútach prídeš na rázcestie, na ktorom pokračuješ rovno. Po hodine zostupu prídeš na asfaltovú cestu, ktorou sa za ďalšiu hodinu dostaneš späť k autu. My sme skúsili stopovať a milá talianska rodinka nám ušetrila hodinu šliapania po asfaltke.
