Po upršaných májových týždňoch konečne pekný víkend a predstava dňa stráveného v poriadnej stene je veľmi lákavá. Štrajkujúce rameno sa počas ročnej pauzy od lezenia umúdrilo len čiastočne. Napriek tomu prijímam Martinovu výzvu na nejakú peknú viacdĺžku. S podmienkou, že to musí byť do 5 a vzhľadom na dlhotrvajúce dažde južná orientácia.

Nakoniec z toho vyšla trochu vyššia klasa – desaťdĺžková cesta Richterkante (5+, jeden variant za 6) v stene Stadelwand na južnej strane Schneebergu. Až na mieste som si uvedomil, že o tejto oblasti nedávno písal Robo.

Richterkante si zapisujem do pamätníčka s piatimi hviezdami z piatich. Dlhá cesta, vo veľkej stene, s akceptovateľným podielom zeleninových prechodov. Väčšinou v pevnej skale a dobre preistená. Podľa mňa si v nej dobre zalezú aj šestkoví a slabší sedmičkoví lezci. Päťkári si v prípade núdze na jednom-dvoch kritických miestach pomôžu zahákovaním o expresku.

Príprava

Ak nemáš knižného sprievodcu, nič sa nedeje. Cesta je dostatočne popísaná na Bergsteigene. Lano bude stačiť jednoduché 50 m, expresiek desať. Zober si aspoň tri skrutkovacie karabíny na osobu a dosť slučiek, aj dlhých. Štyrikrát sa štanduje o strom, raz o „hodiny“ a občas sa vyskytne aj postupové istenie tohto typu. My sme niekoľkokrát založili vklínenec či frienda. Kvôli nášmu slabšiemu morálu, dalo by sa prežiť aj bez toho.

V ľahších úsekoch boli celkom dlhé odlezy bez istenia, v najťažších sú naopak borháky navŕtané každý meter. Štandovacie istenia nie sú spojené reťazami. Bez prilby sem určite nechoď, je to veľká stena v zvetranom vápenci obľúbená ďalšími lezcami, terénkozami a podobnou háveďou.

Príjazd

Z mestečka Reichenau and der Rax pokračuješ smerom do Höllentalu. Prejdeš okolo lanovky a nového táboriska pod ňou, potom minieš staré táborisko Kaiserbrunn, pri ktorom cesta prechádza na pravý (v smere tvojho pohybu ľavý) breh riečky Schwarza. Keď sa cesta vracia nazad na druhý breh, začni dávať pozor. Asi 500 metrov od mosta hľadaj na pravej strane malé parkovisko pre 7 – 8 áut. Ak by bolo plné, o kilometer ďalej je veľké parkovisko pri chate Weichtalhaus.

Prístup

Pozri si trasu na mape a stiahni si GPX s vyznačeným bodom nástupu do cesty.

Od parkoviska ideš chodníkom popri potoku úzkou dolinou Stadelwandgraben. Nie je tu turistická značka, ale je dobre prešliapaný. Po ľavej strane minieš stenu Vordere Stadelwand (aj tu sa lezie) a pokračuješ hore, až kým sa lesný chodník nezmení na sutinové pole. Stúpaš ďalej, pričom je výhodnejšie držať sa napravo od sutiny na okraji lesa.

Hľadanie nástupu si veľmi uľahčíš, ak použiješ môj GPX záznam. Sú v ňom uložené aj waypointy začiatku a konca lezenia. My sme bez takejto pomôcky strávili hľadaním štartovacieho borháku s krúžkom a červeným nápisom „RK“ asi štvrť hodinu. Viem si predstaviť, že by to mohlo trvať o dosť viac. Nástupný bod je skrytý hlbšie medzi skalami, zo sutiny ho nevidno.

V ideálnom prípade ti cesta k nástupu bude trvať hodinu. Pozor, nepomýľ si Richterkante s cestou Richterweg, ktorá sa nachádza o kus nižšie v rovnakej stene.

Lezenie

Richterkante síce vedie po hrane/rebre, ale to nie je veľmi výrazné a v členitej stene zaniká. Napriek tomu sa dá na niekoľkých miestach zažiť vzdušné „hranové“ lezenie – treba si však zvyčajne vybrať ťažší ako oficiálny variant cesty. Na topo plániku z Bersteigenu sú to modrou farbou vyznačené úseky.

Hneď v prvej dĺžke sa dá vybrať medzi priamym variantom za 4+ alebo okľukou za 3+. Jedno z dvoch miest za 5+, ktoré určili klasu celej 10-dĺžkovej cesty, je na začiatku druhej dĺžky. V štvrtej dĺžke je úsek za 5 a v desiatej variant za 6. Ak sa lezci striedajú v ťahaní, je výhodnejšie, keď lepší z dvojice lezie párne dĺžky. Ale ani nepárny lezec nebude veľmi ukrátený – v sedmičke ho čaká úsek za 5- a v deviatke hneď dva za 5+, jeden regulérny a k tomu variant hranou.

Ja som si pri lezení podvedome a občas aj vedome šetril pravé rameno, takže o športovej hodnote výkonu a elegancii lezenia radšej pomlčím. Ale užíval som si to naplno, hlavne tie exponované hrany. V deviatke som si posedel. Martin si trochu zafučal v dvojke a na konci v šestkovom variante aj výdatne zahrešil. Keď už, tak na celú dolinu :)

Bergsteigen uvádza čas lezenia 2,5 hodiny. S Martinom nie sme najrýchlejší lezci a jednu zmiešanú dvojku rakúskych 60-nikov, ktorí nám dýchali na päty, sme v stene radšej pustil pred seba. No aj tak to považujem za veľmi optimistický údaj. Trvalo nám to asi dvojnásobok.

Zostup

Od konca poslednej dĺžky sa pokračuje hore ešte zo 100 výškových už bez lana. Ľahkým jednotkovým/dvojkovým terénom sa dostaneš na čistinku s poľovníckou chatkou, od ktorej pomedzi stromy vidno vrcholy Schneebergu. Od chatky vedie chodník lesom nazad do doliny.

Ak si pod nástupom do cesty nechal ruksak, treba z lesa včas vytraverzovať strmým terénom k sutinovému poľu. Inak hrozí, že sa ocitneš oveľa nižšie ako treba a budeš sa musieť po veci vracať hore kopcom po nepríjemnej suti. Na zostup k autu treba rátať s hodinou času.

Fotogaléria