Po siedmich mesiacoch lezeckej pauzy – občasné zimné brúsenie preglejky nerátam – prvý raz na skale. S rovnakým parťákom a dokonca na tom istom mieste ako na jeseň.
Na lesné parkovisko nad dedinou Maiersdorf prichádzame o desiatej. Je krásna májová sobota, nad hlavami nám krúžia desiatky paraglajdistov a tušíme, že v stenách bude tiež plno.
Míňame začiatok ferraty HTL Steig, jedinej éčkovej na Hohe Wande. Je z nej odstránené lano a na začiatku visí plagátik vyzývajúci prispieť na obnovu. Pritom ju renovovali len pred necelým rokom. Vraj tam chodilo priveľa neskúsených ľudí, často padali, čo sa prejavilo v rýchlom opotrebovaní istiacich prvkov.
Prichádzame ku stene Sonnenuhrwand priamo pod vyhliadkou Skywalk. V populárnej Sonnenschlange (6+), na ktorú som mal zálusk, už sú nalezené tri dvojky, musíme hľadať ďalej. Po krátkom blúdení Tomáš vyberá sedemdĺžkovú cestu Puzzle für Fortgeschrittene – vo voľnom preklade Puzzle pre pokročilých, ohodnotenú globálnou sedmičkou.
Obtiažnosť sa dozvedám až dodatočne, inak by som asi protestoval. Upokojuje ma, že Tomáš rád ťahá všetko na prvom, ja sa vo viacdĺžkach na horný koniec lana nehrniem. Prvá dĺžka je spoločná s cestou Sonneuhr-Pfeiler (7). Vápenec v pilieri vyzerá byť pri pohľade zdola rozbitý a nestabilný, dávam pozor čo chytám a lezie sa mi dobre. Najťažšie miesto je za 6.
V druhej dĺžke lezenie po peknej platni od 6+ do 7, no cez kľúčové miesto sa neviem prebojovať a s ľútosťou prvý raz hákujem. Krátky prechod do tretej dĺžky, vyzerá to zaujímavo. Akýsi kút s veľkou puklinou, ktorú treba pri lezení využívať. Dlhá a technicky zaujímavá pasáž za 6+ až 7. Rád by som si ju skúsil preliezť čisto, hoci aj na viac pokusov, ale v strede viacdĺžky to neprichádza do úvahy. Tomáš mi v kúte nechal visieť pomocné slučky, inak by som sa tam asi trápil doteraz.
Štvrtá dĺžka je len choďák, prechod k piatej dĺžke za 6+. Krásna platňa v dosahu mojich lezeckých schopností, trochu si naprávam chuť a sebavedomie. V šiestom úseku mi robí problém preliezť mierne previsnuté a trochu zatečené brucho. Po niekoľkých odsadnutiach rezignujem a ťahám sa za expres. Posledný úsek je chodecký, ten si aj ja trúfam ísť na prvom :) Nie sú tam ani istenia, len pre istotu zakladám jednu slučku do hodín.
Pekná cesta s pomerne vyrovnanou obtiažnosťou, ak nerátam 4. dĺžku, ktorou autori prepojili dve lezecky atraktívne pasáže. Len by bolo treba viac trénovať… Vylezenie cesty nám trvalo skoro štyri hodiny. Prístup ku stene je za necelú polhodinku, zostup po Völlerin Steigu o 15 minút dlhšie.
Lano nám bohato stačilo 50-metrové, kvôli hustému odisteniu sme potrebovali 13 – 14 expresiek. Plus slučky a karabíny na štandy, pre ktoré sú na konci každej dĺžky pripravené dva borháky.
