Na skialpovú sezónu 2021/22 som sa veľmi tešil. Plán bol vynahradiť si emocionálne aj iné straty zo sezóny predchádzajúcej, poznačenej covidovými obmedzeniami. Človek mieni, tam hore menia. Začiatkom decembra som si na prvej lyžovačke zranil členok. Pridali sa aj iné zdravotné problémy, takže z toho nakoniec bola sezóna kratších túr na menšie kopce.

Vrátil som sa o desať rokov nazad a znovu objavil prednosti nenáročného ski touringu po trasách v blízkosti lyžiarskych stredísk. Určite je to príjemnejšie ako tráviť čas na bežeckom páse vo fitku (čo som teda nikdy nevyskúšal, ale v mojej predstave ide o top level masochizmu).

Po vianočnej likvidácii lyží v Slovinsku, zopár krátkych výletoch na Slovensku a predĺženom víkende v najsevernejšom kúte Talianska som v strede marca vystihol jeden totálne slnečný týždeň vo Valaiských Alpách. Bol to najmä rodinný výlet, na väčšie športové akcie som nemal parťáka a zdravotné obmedzenia by mi ich aj tak nedovolili. Takže som objavoval začiatočnícke trasy v horských dolinách na juh od mesta Sion.

Administratívne centrum švajčiarskeho kantonu Valais je očarujúco zasadené do údolia Rhôny medzi dva majestátne alpské hrebene. Na jednej strane Bernské Alpy – Grand Muveran, Wildhorn a spol. Na druhej Valaiské Alpy – Grand Combin či Matterhorn. V podhorí na južných svahoch terasy vinohradov, na opačnej strane marhuľové sady. Každá piaď obrobiteľnej zeme využitá. Vodu na suché svahy priviedli od ľadovcov kilometrami vodných kanálov zvaných bisse.

Vyššie nad sadmi a vinohradmi, zhruba od tisíc metrov nadmorskej výšky, sa bývalé pastierske osady premenili na turistické rezorty ako Verbier či Crans Montana. Osád je veľa, v tých menej známych majú svoje víkendové chalets rodiny z bohatých miest pri Ženevskom jazere. Diaľnica medzi Lausanne a Valais býva v piatkové a nedeľné večery beznádejne zapchatá.

Ak sem niekedy zablúdiš a budeš v podobnej situácii ako ja, prípadne natrafíš na obdobie s mimoriadne slabými snehovými podmienkami, tak sa ti možno zídu tri tipy na menej náročné šlapacie trasy nad Sionom. Všetky vedú v blízkosti lyžiarskych stredísk a zjazd je prevažne po upravených svahoch.

Nendaz: Tracouet

Túru sme začínali pri prenajatej chate horskom stredisku Nendaz, kde sme mali celý týždeň základňu. Štandardne sa však štartuje priamo v centre, pri dolnej stanici lanovky Tracouet (1370 m). Tá slúži ako hlavná dopravná tepna na vyvezenie lyžiarov do vyšších polôh strediska. Zjazdovka pod lanovkou býva ráno málo frekventovaná – ľudia sa vyvezú a dopoludnia ostávajú lyžovať hore. Preto je výšľap prvých 150 výškových metrov celkom pohodový, hoci vedie po okraji dosť strmej pisty. Je to oficiálne povolené a značené ako ski touringová trasa sponzorovaná značkou Movement .

Trasa: Dĺžka 10 km, nastúpaných 850 m, celkový čas 4 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Pravdupovediac, na začiatku trasy iná možnosť ako ísť po zjazdovke ani veľmi nie je. V marci býva slnečný Nendaz už úplne bez snehu a oblasť je pomerne husto zastavaná. Po prekonaní prvých 150 výškových, pri prvom bufete, zatáčame doprava medzi chaty na nevyužívanú zjazdovku. Napriek snehovej biede sa po nej dá ísť, hoci zrána to po primrznutom snehu (miestami skôr ľade) je so zaťatými zubami a v strmých úsekoch myšlienky blúdia k haršajzniam v batohu.

Oficiálna trasa sa za poslednými chatami, odkláňa zo starej zjazdovky na lesné zvážnice vedúce cikcakmi priamo pod lanovkou. My musíme ostať na otvorenej ľadovej ploche, pretože v lese je snehu ešte menej. Kvalitnejší podklad nachádzame až vo výške okolo 2000 m. Zhruba po dvoch hodinách šliapania výrazne pohodovým tempom sme pri hornej stanici lanovky Tracouet (2200 m). Nájdeš tu toalety aj reštauráciu.

Teoreticky by sa dalo pokračovať ďalej, či už voľným terénom na Dent de Nendaz (2463 m) alebo zlyžovať po zjazdovke do Prarionu (1768 m) a potom sa vrátiť. V čase našej návštevy je už z pohľadu jasné, že Dent de Nendaz nie je na lyže ani hore, ani dolu. Druhá možnosť by zase zahŕňala dlhý výšľap popri frekventovanej zjazdovke, čomu neholdujeme a zrejme by to ani nebolo úplne legálne. Takže pekne vypiť čaj z termosky, zjesť tyčinku a hybaj obrúsiť hrany na (teraz už rozjazdený) mančester pisty vedúcej naspäť do Nendazu.

St-Luc/Chandolin: Illhorn

Do strediska St-Luc/Chandolin v doline Val d’Anniviers sme sa v priebehu týždňa vybrali hneď dvakrát. Prvý raz na prieskum vo dvojici s Vasilom a na druhý deň sme si rovnakú trasu pre veľký úspech zopakovali s dievkami. Výstup na Illhorn (2717 m) sa začína vo výške takmer dvetisíc metrov, čo bol za danej snehovej situácie veľmi dôležitý predpoklad príjemnej túry.

Trasa: Dĺžka 8 km, nastúpaných 700 m, celkový čas 3:20 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Keď prvý raz prichádzame na parkovisko v osade Chandolin, nie sme si úplne istí, či sme trafili správne. Je totiž úplne prázdne. Mapa však neklame, takže sa snažím donútiť k spolupráci miestny parkomat. Odchádzam s dlhým nosom, drobné nemám a slovenské karty stroj ignoruje. Našťastie Vasil vyťahuje švajčiarsku kartu.

Slnko už zlikvidovalo posledných 100 metrov zjazdovky, ktorá inak vedie až na parkovisko. Ten kúsok musíme lyže vyniesť. Potom si užívame šúchanie pásov po panenskom menčestri, ktorý máme len pre seba. Nie je tu žiadny vlek, ide čisto o zjazd pre hostí ubytovaných v Chandoline. Keď už počujeme vrčanie prvého lyžiarskeho kolotoča, zatáčame do voňavého borovicového lesa na značenú rando trasu.

Je vedená veľmi pekne cikcakmi v lese a neskôr po lúkach. Škoda, že sa jej kvôli nedostatku snehu nemôžeme držať. Využívame paralelnú trasu pre raquettes – snežnice. Vedie po zvážniciach, na ktorých sa ratrakom utlačený sneh zatiaľ drží. Vo výške 2350 metrov sa dostávame na modré spojovacie zjazdovky strediska. Na nich už občas stretávame lyžiara. Stále veľká pohoda.

V závere treba prekonať dve-tri prudšie stúpania. Ak ti dobre držia pásy a je málo lyžiarov, môžeš to skúsiť strmo hore okrajom zjazdovky. Alternatívou sú vlastné cikcaky na svahoch vedľa zjadoviek, alebo oficiálna rando trasa vedená do sedla Pas de l’Illsee (2545 m) a odtiaľ po hrane hrebeňa. Odporúčam najfotogenickejšiu poslednú možnosť.

Túru môžeš ukončiť na hornej stanici vleku, kde sú k dispozícii tri lavičky s parádnym výhľadom na Matterhorn a nespočetné ďalšie kopce. Tu niekde sa láme hranica medzi frankofónnou a nemecky hovoriacou časťou kantónu Valais/Wallis, o čom svedčia geografické názvy. Pri lavičkách môžeš  nechať lyže a prejsť sa na vrchol Illhornu, ktorý je vzdialený zo 150 metrov vzdušnou čiarou, výškovo asi 50 m. Alebo sa spustiť do voľného terénu na východnú stranu, do kotla, na dne ktorého sa vyníma jazero Illsee. Je to zhruba 300 výškových metrov pekného zjazdu so sklonom do 30 stupňov. Ak túto ponuku nevyužiješ, čaká ťa už len upravená pista takmer až ku dverám auta.

Arolla: Pas de Chèvres

Arolla je posledná osada v doline Val d’Hérens. Leží v dvojtisícovej výške na úpätí mohutného Mont Collonu (3637 m) a má aj malé lyžiarske stredisko. Je populárnym štartovacím bodom na skialpové túry do rôznych smerov, o čom sme sa presvedčili hneď po príchode. Parkovisko už bolo slušne zaplnené, hoci do začiatku premávky vlekov chýbala takmer hodina.

Trasa: Dĺžka 10,5 km, nastúpaných 925 m, celkový čas 3:45 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Vieme, že nás čaká ďalší azúrový deň. Ale dno doliny je ráno v tieni a pocitovo tam napriek bezvetriu mrzne až praští. Snažím sa zahriať pohybom a švihám pretekárskym tempom hore zjazdovkou, až kým sa nedostanem na slnko. Niekoľko metrov za hranicou svetla a tieňa v pohode čakám na Vasila. Ten sa pár stupňami pod nulou nenecháva vyviesť zo svojho obvyklého tempa.

Po zjazdovke stúpame prvých 500 výškových metrov. Dalo by sa aj vedľa vo voľnom teréne, no za aktuálnych podmienok (primrznutý tvrdý sneh) by to nebola slasť. A pista je úplne prázdna, tak načo sa trápiť. Keď sa zjazdovky stáčajú doprava, my pokračujeme miernym stúpaním rovno hore dolinou. Sneh  len pomaly začína mäknúť, pre môj boľavý členok je to v tvrdej a hrboľatej stope utrpenie.

Naším cieľom je sedlo Pas de Chèvres (2855 m) nad ľadovcom Cheillon. Dá sa cezeň dostať na chatu Cabane des Dix, kde sa zvyčajne spí medzi štvrtým a piatym dňom klasickej lyžiarskej Haute Route z Chamonix do Zermattu. Uvažujem, že by sme možno stihli prejsť krížom cez ľadovec a nasať trochu atmosféry ikonickej chaty. Ale dopredu viem, že zjazdovkový skiturista Vasil na to bude mať iný názor ;) Už to, že so mnou ide do sedla, je úspech.

Záver stúpania do sedla má sklon asi 40 stupňov. Sneh je už zmäknutý, stopa prešliapaná, takže to bez problémov púšťa na pásoch. Hore si obzerám oceľové rebríky umožňujúce zostup cez vertikálne steny na druhej strane. Pohľad na chatu Dix stojacu na skalnom útese nad ľadovcom je magnetický. Keď prichádza Vasil, pýtam sa ho, či je ochotný hodinku ma tu čakať. Slnko pečie, občas fúkne jemný vánok –  pas de problème, odpovedá Vasil.

Rýchlo nakladám lyže na batoh a zliezam po rebríkoch, ktoré sú kompletne v tieni. Zabudol som pripnúť aj palice a teraz dosť zavadzajú. Ale nechcem sa zdržiavať. Keď sa priblížim k pevnej zemi, vidím, že od  konca rebríkov na rovnejšiu plochu ľadovca je to ešte zo dvesto metrov traverzu strmého svahu v tvrdom až ľadovom snehu. A ja som si zo solidarity s Vasilom nevzal cepín a mačky.

S povzdychom sa otáčam nazad. V sedle oznamujem parťákovi, že namiesto ľadovca sa idem pozrieť do protiľahlého sedielka. Vedie doň prešliapaná stopa a celý čas ostaneme vo vizuálnom kontakte. Keď ma uvidí zhadzovať pásy, môže sa pomaly začať spúšťať dolu.

Rýchlo zlyžujem najstrmšiu časť svahu pod Pas de Chèvres, vybieham do sedielka a prehadzujem sa do zjazdového módu. Vasila síce na tú diaľku neviem rozoznať, ale osobitý lyžiarsky štýl ho prezrádza. Už sa spúšťa dolu. Lyžovačka po nekonzistentnom snehu je taká typická jarná. Človek sa musí fakt snažiť, aby v nej našiel pozitíva. Kacírsky priznávam, že nižšie, na akurátne odmäknutej zjazdovke, si to užívam o dosť viac.

Fotogaléria