Po včerajšom lezeckom dni na Baraních rohoch vás ráno pod skalou ešte pred východom slnka budia malé mušie vrtuľníky, ktoré sú o šiestej hodine ráno nahradené skutočným vrtuľníkom, ktorý pred pekným víkendom zásobuje chaty.

Možno tým prekazíš ilúzie neznalých, ale áno, v sezóne armagedonu okrem nosičov funguje aj takýto letecký pomocník. Vrtuľník sa otáča hore-dole, takže kašlete na spánok a pomaly sa rozbiehate. Trvá vám však takmer dve hodiny, kým sa spod kameňa dostávate na nástupový chodník smer Ľadový štít. Pomaly stúpate vyššie a vyššie do záveru Malej Studenej doliny.

Na poslednom trávovom poli vyrušujete kamzíka pri raňajkách a odbočujete kolmo pod stenu k Brnčalovmu pilieru. Vodítkom vám je výrazná šíkmá rampa v spodnej časti steny. Vyzerá to tak, že ste zvolili správny nástupový chodníček. Síce stúpa, ale ide sa po väčších pevných kameňoch a nepríjemná suť sa nachádza len dva metre pod tridsaťmetrovým snehovým poľom.

V druhej polovici leta vás až tak neprekvapuje množstvo snehu pod stenou. Ale prekvapuje vás množstvo strmého snehu pod stenou. Z Baraních rohov to nevyzeralo tak dramaticky. Desivo počítaš metre a predstavuješ si, aká veľká diera bude medzi snehom a skalou. Cepíny a mačky samozrejme nemáte.

Horolezec si berie do rúk praveké cepíny a pomocou kameňov kope stupy. Ty si do jednej ruky berieš jeden praveký pazúrik na zaistenie a do druhej si nakladáš plochý kameň, ktorý neskôr poslúži ako nástupový.

Pomaličky stúpate snehovým poľom vyššie a vyššie. Stupy sú precízne. Pod stenou na konci snehu objavujete staršiu vykopanú plošinku. Starostlivo vykladáš plošinku kameňom a aj praveké pazúriky poslúžia ako pomocné nástupové kamene.

Na hrane neistého snehového poľa sa necítiš veľmi pohodlne. Dostávaš záchvaty klaustrofóbie pri pohľade do diery, preto si rada, že horolezec neotáľa a nastupuje do vymytej steny. Ťahá asi tridsaťmetrovú dĺžku.

Keď nastupuješ ty, nevieš sa rozhodnúť, čo ťa desí viac. Či tá diera pod tebou, alebo tá vymytá skala pred tebou. Skala je dôkladne ohlodaná snehom a ako chyty slúžia len obliny. Keď sa dostávaš na rampu, jemne si vydýchneš.

Po rampe tečie voda. O tom ťa síce horolezec stihol informovať, preto si milo prekvapená, že tečie len v jednej časti a dá sa okolo nej pohodlne precupitať. Možno i vďaka tomu sa ti rampa vedúca stenou doľava zdá pomerne ťažká, ale možno to bude tou nenápadnou expozíciou, keďže sa dostávaš stále vyššie a vyššie.

V tretej dĺžke dostávaš ďalší záchvat paniky. Na konci rampy horolezec naliezol vyššie a dostal sa do traverzu. Traverz je jednoduchý, ale stále je to traverz. A ešte jednoduchší by bol, keby si sa držala na poličke. Ale ty, aby si sa vyhla traverzu, si nenápadne stúpala a tak míňaš vhĺbenie a dostávaš sa priamo na trávoskaly.

V štvrtej dĺžke oddychuješ a pomaly sa ľahším terénom dostávaš do kúta. V piatej dĺžke vedie cesta doľava a pokračuje v ďalšom kúte. Z kúta cesta pokračuje doprava. Pre kút nevidíš postupové istenie a lano ťa ťahá doprava, preto ignoruješ kút a variantom po platničkách si sťažuješ cestu.

Nalezieš do platničky a vtedy zbadáš istenie pod kútom. Dokonalo založený friend nevykýveš. Cesta doprava dohora na štand je jednoduchšia, ako posun doľava. Musíš sa však vrátiť. Preklínaš mocné sily planéty Zem, že na teba pripravili takúto platňu, a pomaly sa posúvaš po malých chytoch a stupoch k postupovému isteniu. Po zmocnení sa friendu konečne smeruješ k horolezcovi, ktorý ťa čaká na štande pri veľkom bielom výlome.

Šiesta dĺžka sa ti otvára ako ospravedlnenie za predchádzajúcu platňu. Postupuje členito cez stupne ľahšieho terénu a ťažších výlezov. Štandujete pri rebierku. V siedmej dĺžke robí horolezec krok na neolezené rebierko. Skala je drsná, tvrdá a vysušené lišajníky ti prebodávajú kožu na rukách. Máš toho už celkom dosť, preto ťa poteší, že zvyšok cesty vedie ľahšími teraskami a končí sa asi 10 metrov pod vrcholom.

Posledných desať metrov ťaháš lano za sebou a dochádzaš na vrchol prvá. V túto chvíľu je vrchol opustený a prázdny. Si nadšená, dávate si fotky a oddychujete. Čas máte parádny a počasie vám praje. V stene fúkalo a bolo chladno. Na vrchole je omnoho príjemnejšie.

Po oddychu postupuje cez Ľadového koňa do Ľadovej priehyby a po chodníku dolinou po nekonečnej suti naspäť pod kameň. A dnes po dlhom, ale peknom lezení, keď ste boli vo veľkej stene úplne sami, zvládate aj návštevu Téryho chaty, kde na teba čaká polievka a zaslúžené pivo.

Horolezec: Ľadový štít – Brnčalov pilier (V). Nástup do cesty je cez výraznú šikmo naklonenú rampu Groszovej cesty. Pozor, pod stenou sa aj v strede leta nachádza cca 30-metrový snehový pás. Po výleze z rampy cez platňu sa terén na chvíľu pokladá, ale zároveň to sťažuje orientáciu. Výrazným orientačným bodom je biely výlom na pilieri. V ceste sa nachádzajú skoby rôzneho veku. Zakladanie vlastného istenia je bezproblémové. V ceste je možné nájsť úseky od vodou vymytej skaly, cez platne, vhĺbenia, kúty až po trávnaté police. Zostup cez hrebeň (II.) do Ľadovej priehyby.

Fotogaléria