Poznáš ten pocit. Tiché letné ráno, sobota. Je chladno, hoci slnko už vystúpilo hodne nad horizont. Vtáky hlasno štebocú, no teba sa zdá, že je ticho. To preto, že ľudia sú ešte v posteliach. No ty už nie si ospalý. Vo vnútri cítiš zvláštne chvenie. Je to povznášajúca radosť, je to nedočkavosť aby ten veľký deň už konečne začal. Vieš, že bude iný, že bude veľkolepý a že sa ti navždy vryje do pamäti.

Len ten Garfield. Nervózne podupkávam pred garážou keď 05:55 zvoní telefón. „Kde si? Už 5 minút si tu mal byť!“ Bol som si takmer istý, že zaspal. Ale nie. Je za bránou. Vyrážame na bikoch do Banskej Bystrice. Obvyklá trasa, ktorá sa vyhýba premávke trvá cca 35 minút. Dnes ideme priamo, tak akoby si šiel autom. Za 20 minút sme na Striebornom námestí. Zvláštne, nepovedal by som, že je to z Ľupče tak blízko.

Má to byť pravdivá správa o našom dobrodružstve a tak priznávam, že hneď ako prišli aj Jano, Dano, Ivan a Paťo, sme si v mini Tescu na cestu kúpili sixpack Plzne a trošičku páľeného.

Od Oravskej priehrady rozbitou lesnou asfaltkou príjemne stúpame k vysielaču na Magurke. 500 výškových je za nami a ani to nebolelo. Chalani sa usmievajú, dopíjame z plechovky posledné pivo. Ja sa až tak neusmievam. S Garfieldom som tu bol už pred rokom a viem, že pred nami je úsek, ktorý by som po daždi neodporúčal ísť ani najväčšiemu nepriateľovi. Garfield vtedy pri páde do jednej z mnohých vodných jám odtrhol prehadzovačku a bolo po výlete. Nuž a meteorológovia vyhlásili posledné 2 týždne za najdaždivejšie v máji za posledných 20 rokov.

Nemýlil som sa. „Mordor“ nie je dostatočne výstižné slovo. Toto je „Muddor“ (mud je po anglicku blato). Za sucha je to krásna lesná cesta hrebeňom Oravskej Magury až do Oravského Podzámku. Teraz je to 15 km nevkusného, hnusného, lepkavého, smradľavého bahna rozrytého lesnými strojmi. Trasa je navyše zaváľaná vrcholčekmi stromov zlomenými tohoročnou mimoriadnou snehovou nádielkou.

Kdesi v strede hrebeňa stratíme cestu a predierame sa hustou, vysušenou, odporne pichľavou, smrekovou mladinou. Aspoň záverečný zjazd by sa dal pochváliť, keby len nekončil na plotoch posledných domov Oravského Podzámku v žihľave, malinčí, šípkach a vyklčovaných krovinách. Kto nemusí, nech to po nás neopakuje.

Vypľulo ma to krvavého a zablateného do akejsi anglickej záhrady. Mentálne stále vo svete bolesti a utrpenia neveriacky pozerám na dokonalý trávnik, dláždené chodníčky a umne tvarované konifery. A tri luxusné dreveničky a dve modré obrovské BMW (žeby skratka BlauMegaWagen?) a chlapa v zelenom lesníckom mundúre čo na mňa vyvaľuje oči. Hovorím si, teraz zreve „Bony trhaj“, a som v riti. Našťastie je to sympaťák. A možno sa mu len uľútostilo chudákov z lesa. Posťažuje sa na babrákov z turistického zväzu čo ukončili blau marke v jeho záhrade a s úsmevom nás púšťa cez svoj pozemok na ulicu.

Ivan hlási stratu tlaku takže rýchlo dole na nejakú terasu. Na hrade v roku 1921 točili niečo z Nosferatu. V kolibke pod ním v roku 2019 točia jedenástku z Popovíc. Obed to je fajný. No nedaj Kozla nad Upíra!

Asfalt je náš ideový nepriateľ, takže žiadny Pribiš ale dva krát zzig zzag cez river Orava a točíme cez Mladú Horu nádhernými planinami s panoramatickým kruhovým výhľadom do Malatinej. Jano hlási stratu tlaku. Nie je problém. Točia tu Martiner. Dobre aj tak. Ale pre istotu pridávame bororo. Teda vlastne bororá. Takéto viacnásobné combo aplikované do fyzicky zničeného ale duševne nabudeného organizmu musí nevyhnutne viesť k filozofickej dišpute obsahom často nezrozumiteľnej nezasväteným náhodným svedkom.

Pokračujeme priamo na juh do Bešeňovej. Triafame dokonalú líniu. Krásna zvážnica, malebné lúky, super zjazd na záver. Sme na seba pyšní, lebo hoci sme už dosť unavení, neuhli sme na dojazd po asfaltke a za súmraku dokončujeme etapu oveľa náročnejšou Via Ideale.

Ivan náhodne vytáča nejaký kontakt z webu. Rodinný dom nedaľeko aquaparku s jednoduchými izbami a bojlerom s teplou vodou. Kľúče pod rohožkou. 10 evri na osobou vložiť do košíčka, kľúče pod rohožku. Frajerina. Načo zbytočné reči. V pizzerii lukulské hody. Problém so Zlatým Bažantom sme vyriešili Červenou Frankovkou. 23:00 padli rolety. Nádherný deň. Taký intenzívny. Byť tak R. M. tak poviem – najlepšia droga akú poznám.

Nedeľa ráno. Cítime sa fajn. Ako naozajstní cowboyi sa najskôr postaráme o naše neuveriteľne zablatené bajky ledabolo opreté o stenu v jednej z izieb. Voda v hadici na dvore ich opäť dostáva do formy. Na raňajky do Fontány a jazda. V Partizánskej Ľupči sa od nás odpája Garfield. Čosi ryšavé ho neodolateľne ťahá do Rimavskej Soboty. Asi to je príroda. Škoda ho, ale čo už. Je to jeho život, nech si s ním robí čo chce.

Obedovať chceme na Magurke pod hrebeňom Nízkych Tatier. Via Normale je súvislá, nudná asfaltka s príjemným kontinuálnym stúpaním až na Magurku. Tak pôjde Marcel a zaberie mu to jeden a pol hodiny a ani sa nespotí. My ideme Via Ideale. Lesné cesty cez Prednú Maguru. Zaberie nám to cez 4 hodiny a sme zaje… od blata viac ako včera.

Pozor. Nie je blato ako blato. Stali sme sa odborníkmi na blato. Najmenej bolí svetlé riedke blato. Zasviníš sa s ním asi najviac, ale nelepí, nebrzdí, nekladie odpor. V podstate iba taká estetická komplikácia. Na opačnom konci spektra je polosuché čierne svinstvo. To je zhmotnené zlo. Toho bolo najviac.

Obdivujem mojich spoločníkov. Nikto neprotestuje. Pripomínajú mi Repinových Burlakov na Volge. Prvý pohľad na nich by bol pre nezainteresovaného pozorovateľa skľučujúci. Špinaví, s meravým výrazom v tvári tichučko, pomaly krútia nohami. Ale keď ich pozoruješ dlhšie, uvedomíš si, že z tej monotónnosti ich pohybu vyžaruje obrovská sila. Keď bude treba, budú krútiť večne. Ako voda v rieke, ktorá sa chce dostať do mora. Nič ich nezastaví. To mi dodáva silu. Sám by som to vzdal.

Na Magurke zjeme zopár rezňov. Teda okrem Paťa. Ten ide na makovník a slaninu.

Nad hrebeňom sa vytvorila strašidelná čierňava. Mokrí turisti vracajúci sa zhora nás varujú pred lejakom. Garfield volá z Detvy. Vraj tam leje ako z krhly a ide to na sever. Najviac sa obávame bleskov. Také peklo ako minulý rok pod Stolicou vo Východnom ramene Kríža by som už nechcel zažiť. Hm. Nie, nie, nie. Teraz to už nevzdáme. Keď bude treba, tých 500 výškových metrov na hrebeň sa aj vyplazíme. A potom zjazd na juh musíme dať aj v hmle a snežení. Máme predsa celopéra. Nakoniec, vrátiť sa dá vždy.

Stal sa zázrak. Posledných 300 výškových nesieme bajky na chrbte a keď vylezieme z lesa, nad nami je modrá obloha. Búrka nás tesne lízla a zmizla kamsi nad Bystricu. Sme na hrebeni v sedle Latiborskej Hole. Eufória. Máme v nohách cez dvetisíc výškových. Vieme, že ak by sme chceli, zozjazdujeme to bez jediného otočenia pedálov až do cieľa k Hronu. Podarilo sa. Veľký sen bude splnený. 15 dní ťažkej driny a tichej radosti vyvrcholilo do tohto jedinečného okamihu.

Posledná reč

Ale som aj trochu smutný. Z toho, že tu so mnou nie je Adam a Garfield. Hlavu hore, priatelia. Prídu nové sny a splníme si ich spoločne. Chceme si čo najdlhšie vychutnať to úžasné prostredie, ktoré nás obklopuje, a tak sa ešte dosť namáhavo v mäkkom podklade presúvame na útulňu pod Ďurkovou. Chatár Ľubo je od nás z Lupče a dobre sa o nás postará. Smädní veru neodchádzame. Epický 1300-metrový zjazd do Predajnej je dôstojným záverom. Symbolický Kríž nad Slovenskom bol vztýčený.

Autor projektu Kríž nad Slovenskom Juraj Hýroš alias Ďurec je nadšenec horskej cyklistiky a MTB sprievodca. Ak sa s ním chceš skontaktovať, všetky potrebné informácie nájdeš na stránke MTBguides.org.