Jeden pekný jesenný víkend v druhej polovici septembra. Klasická zostava ťahač Martin a ja ako jeho vďačný príves. Na programe je osvedčená tatranská dvojkombinácia: deň horského behu a následne deň lezenia.
Behanie sa uskutočnilo v sobotu v Bielovodskej doline. Pri Zelenom Kačacom plese sme ešte nemali dosť a rozhodli sa cez Pustú lávku nazrieť do zapovedaných severov pod Galériou Ganku. Skaly tam boli aj popoludní kompletne pokryté námrazou, čo v spojení s trailovým obutím garantovalo zábavný zostup k Zmrzlému plesu.
O nedeľné zopakovanie tohto zážitku záujem nemáme. Na lezecký deň je preto priorita nájsť stenu s jasne slnečnou orientáciou. Na tatranské pomery krátky nástupový čas nás ťahá do Furkotskej doliny. Presne tam sme sa rok nazad, po výbehu na Salatín v Západných Tatrách, potrápili s namrznutými pasážami rebra na Soliskový hrebeň. Poučení na vlastnej chybe tentoraz ideme liezť na opačnú stranu – do juhovýchodne orientovanej Kozej steny.
Nástup pod Koziu stenu: Dĺžka 7 km, nastúpaných 650 m, celkový čas 1:40 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Parťák vyberá cestu Ľavý pilier (V). Hoci pilier nie je veľmi výrazný, vďaka polohe hneď skraja steny triafame začiatok bez väčších problémov. Ide o klasické tatranské lezenie po vlastnom v ôsmich dĺžkach. Pre príležitostných tatranských lezcov ako sme my je to celkom náročné podujatie: hľadanie správneho smeru, zakladanie istení, budovanie štandov… Aj tá lezecká klasa sa nám zdá byť akási tvrdá. Takto to vnímal Martin:
Cesta si vyžaduje zmysel pre orientáciu, zručnosti pri práci s istením a silný morál. Odporúčam skúsenejším lezcom. Charakterom je cesta pestrá. Ponúka piliere, madlá, traverzy, špáry – dokonca aj previsnutú – aj platne. O to je náročnejšia je na orientáciu. Párkrát som poblúdil, našťastie sa vždy vrátil do správneho smeru. Kľúčové miesto je previsnutá špára ku koncu (ťažšie ako 5 UIAA) a následný traverz v platni doľava. V poslednej dĺžke uvoľňujem kolegom lano. Uzol je zaseknutý ako vklínenec, a to pár metrov od borháku. Neostávalo im veľa mozností ako to vyriešiť.
Treba využiť každú dobrú príležitosť na postupové istenie či štandovanie, lebo ďalšia možnosť môže byť ďaleko. Ak si dobre pamätám, v ôsmich dĺžkach bola iba jedna skoba. Určite platí, že cesta je ťažšia ako 5 UIAA a dlhšia ako sa zdá, čo potvrdzuje charakter tatranskej klasiky a ponúka adrenalínový zážitok. Odmenou sú krásne výhľady a príjemný zostup.
Naša cesta sa zhruba po dvoch tretinách križuje s ďalšou klasikou: Pravda – Rybanský (IV+). Odtiaľ až do konca vedú paralelne. Zo štandu pri križovatke ciest istím Martina, ktorý pomaly odlieza. Ešte ho mám na dohľad, keď zhora počujeme čudné zvuky ľudského pôvodu a dumáme, čo sa tam deje. Čoskoro vidíme smerom ku mne zlaňovať zhovorčivého chlapíka. Je ovešaný matrošom na vŕtanie istení a o chvíľu za ním nasleduje druhý.
Stretávame sa s nositeľmi legendárneho horolezeckého mena Rybanský (ml. a najml.). Práve čerstvo navŕtali štandy v ceste svojho otca a deda, na dvakrát zlanili jej hornú časť, no ďalej sa vlastnými silami nedokážu pohnúť. Ich lano je tvrdohlavo zaseknuté a my sme náhodou v pravom čase na správnom mieste. Takto naše stretnutie zo svojho pohľadu opísal mladší z dvojice Peter:
Veru tak… ako píšeš, stena je tvrdá, stará klasika, v ktorej je veľmi ľahké zablúdiť a navyše na mnohých miestach nie sú moc dobré možnosti vlastného istenia. Takže odlezy sú celkom slušné. Minulý rok sme túto stenu liezli s otcom a strýkom a rozhodli sme sa, že tam navŕtame štandy a sem-tam dáky postupový kvôli orientácii. Lenže zakaždým, keď sme sa vybrali tento projekt uskutočniť, sa vždy niečo skomplikovalo. Ako keby Dedo nechcel, aby sa charakter tieto steny zľahčoval alebo zmodernizoval.
Naposledy, čo sme boli navštíviť túto stenu, sa nám podarilo urobiť skoro všetky štandy, ale veru Dedo sa len tak nedal a vyškolil nás ako malé deti. Ľudia prosím, poučte sa z našich chýb. Ulakomili sme nechať slučku v štande a dáku majlonku alebo karabínu. Veď čakal nás ešte kus cesty reku tak si ešte pošetríme nie?! Výsledok bolo veľmi zlé trenie lana a uzol zaseknutý v špáre, napriek tomu, že bolo po ňom dvakrát zlanené. Jeden koniec bol už v lufte a druhý, ktorý nám ostal na ďalšom štande, bol zaseknutý. Mohli sme ťahať ako sme chceli, ale nepohli sme. Bola už neskorá hodina a keby nám chlapci nezhodili lano, tak máme o bivak v stene postarané. Ďalšiu vec, čo môžem odporučiť, je určite si vždy na lezenie do Tatier zobrať aj veci na nejaký núdzový bivak. Nejaké tie rukavice, čiapka, bunda a dáka celta. Lebo kým príde pomoc, tak veľmi rýchlo sa podchladíte. Chlapci ďakujem!! Pozývame na pivo aj dva ♥️♥️
Kolegovia musia na uvoľnenie lana dosť dlho čakať, pretože Martin sa morduje v šťavnatom záverečnom kľúči. Stena je už v tieni, spoločne na štandoch drkoceme zubami. Parťák úspešne prelieza, nachádza miesto seknutia a Rybanskí sťahujú lano. Ja sa rýchlo lúčim a idem sa zohriať lezením.
Na hrebeni nemá nik z nás potrebu diskutovať o spôsobe návratu. Jasné, že rozumnejšie ako zlaňovať stenou bude zostúpiť po hrebeni do Sedielkového priechodu. Po zlanení jednej dĺžky z Kozieho zárezu smerom na západ je to už choďák traverzujúci po trávnatých svahoch Kozieho chrbta nad Dolinou Suchej vody. Tá je pre akékoľvek športové činnosti uzavretá, preto sa snažíme jej pokoj nenarúšať a držíme sa v blízkosti hrebeňa ako sa len dá.
O chvíľu sme v sedle a z neho za pár minút na turistickej značke vo Furkotskej doline. Na tatranské pomery bezbolestná a bezpečná zostupovka. Pri návrate na rozdiel od rána volíme trasu okolo Chaty pod Soliskom a po zjazdovke. Kým zídeme na Štrbské pleso, slnko začína zapadať za Kriváňom. Znovu ten zvláštny stav, kontrast unaveného tela a hlavy zahltenej zažitou tatranskou mágiou. V pondelok mám povolené chodiť výťahom aj na druhé poschodie. A na to pivo aj dva, a hlavne pokecať o horách, sa niekedy na Liptove zastavíme.
