Najväčšia radosť je vždy vtedy, keď už vidno vašu batožinu na páse. Dovtedy je to len také tŕpnutie. Pripoistenie batožiny neplatím a viem presne, dokedy to tak bude. Teraz by nám to aj tak nijako nepomohlo.

Deň 1 (píše Števo)

Je 20. august. Nad ránom sa na letisku v Tbilisi stretávame traja. V relatívne krátkych intervaloch priletel prvý Šaňo z Budapešti cez Kyjev, ja z Manchesteru a posledná Efča z Prahy cez Istanbul. Miestny spoj nás odvezie do centra, kde sa pridajú poslední dvaja členovia – Feri a Šaňov brat Filip.

Feri a Filip už majú niečo za sebou. Do Tbilisi prišli zo susedného Arménska, kde mali v pláne vrchol švortisícového Aragatsu. Búrka za doprovodu bleskov ich však prinútila plán zmeniť a to len 100 metrov od vrcholu. Dopijeme skoré ranné pivo a hybaj ho metrom na Didube, odkiaľ vyrážajú maršrutky do Stepansmindy.

Dedinka Stepansminda na dne doliny, ktorá spája hlavnou vetvou Tbilisi s ruským Vladikavkazom, číta odhadom dvetisíc duší a je východzím bodom pre výstupy na Kazbeg (5047 m, známy tiež pod názvom Kazbegi, v anglickom a ruskom prepise Kazbek). Niet sa teda čomu čudovať, keď tu stretávame množstvo turistov a cudzincov.

Filip s Ferim si požičiavajú výstroj na nasledujúce dni v jednej z viacerých požičovní, ešte posedíme a najeme sa v reštaurácii. A teraz už len hore… Prudkým stupáčikom ku kostolu Tsminda Sameba je to 400 výškových a až hore Šaňo priznáva, že to bolo to najstrmšie, čo nás na celom výlete čaká.

Bratia Filip a Šaňo, ktorých výškový priemer je iba tesne pod dva metre, tu nie sú prvý raz. V roku 2014 naložili oktáviu a strihli si to cez Srbsko, Bulharsko a Turecko až do Gruzínska. Šak čo… Od vrcholu ich vtedy odradila časová tieseň.

Kostolík Tsminda Sameba je hojne navštevovaný turistami. Je odtiaľto nádherný výhľad všetkými smermi. Dole dedinka Stepansminda, protiľahlý svah štvortisícového Kura, no a pred nami v oblakoch zahalený Kazbeg.

Zložíme sa a okukujeme kostolík. Keď vchádzame dovnútra, Efča od striehnuceho mnícha fasuje čosi dlhé čierne na zahalenie nôh, no a Filipa, toho bez okolkov vykážu. Má totiž nohavice nad kolená.

Dnes budeme spať tu, neďaleko kostolíka, vo výške 2100 metrov. Rozkladáme tábor pri brezovom háji a odpíjame z Efčinej slivovice. Sme spokojní. Všetko ide podľa plánu.

Deň 2 (stále píše Števo)

Krásne ráno uprostred hôr a bez budíka. Dnes sa chceme dostať po známu budovu meteostanice v 3653 m, a tak neotáľame. Ešte predtým ale zvažujem nutnosť obsahu môjho ruksaku. Je evidentne najväčší, až sa trocha hanbím. Prebaľujem a dve igelitky zbytočností nechávam v brezovom hájiku zamaskované vetvičkami.

Sleduje ma Šaňo. O chvíľu odbieha medzi stromy s igelitkou aj on. Feri nás potom baví jeho historkou, ako mu raz podobným spôsobom schované veci našli pastieri pod Olympom, rozhádzali po lese a zobrali hygienické potreby.

Počasie máme nádherné. Výšľap do sedla Arša v 2900 m nám trvá niečo okolo troch hodín. Tu chvíľu oddychujeme, niečo zjeme a Šaňo robí kopec fotiek. Prvýkrát vidno Kazbeg aj s ľadovcom Gergeti.

Spolu s nami je tu množstvo ďalších vrcholuchtivých turistov. Míňajú nás – už po niekoľký raz – aj kone s vynáškou. Nie každému sa chce teperiť so všetkým materiálom až ku stanici. Ako uvidíme neskôr, nie každý tu totiž strávi len pár dní. Batohy na chrbát a ide sa ďalej.

Zo sedielka schádzame traverzom trocha nižšie, po hliníkovej lávke križujeme potok a blížime sa k ľadovcu. Tesne pod ním sa chodník nenápadne rozdeľuje. Schádzajúceho turistu sa pýtam, ako to vyzerá ďalej.

Chodník doprava križuje ďalší ľadovcový potok a v najbližšom bode sa stretáva s ľadovcom, stredom ktorého sa ide až na úroveň meteostanice. Chodník vľavo pokračuje po ľavej strane údolia ešte nejaký čas a potom sa v kolmejšom smere napája na ľadovec. Moja teória (neskôr sa ukázala byť nesprávna) je, že ľadovcu sa treba vyhýbať tak dlho, ako sa len dá. Vyberáme teda chodník vľavo a pokračujeme teraz už prašným a kamenistým terénom.

Baví nás to presne pol hodinu. Cestička je náročná, veľa voľných kameňov a prach, navyše sa jasná línia chodníka pozvoľna vytráca a postup je pomalý. Z vyvýšeného miesta sledujeme ľahko si vykračujúcich turistov na ľadovci.

Takže nový smer je kolmo na ľadovec. Už po prvých krokoch na kompaktnom a bezpečnom ľade vieme, že chodník doľava nás len zdržal. Po ľadovci sa ide veľmi príjemne. mačky vôbec netreba. Efča sa ešte stále odmieta vzdať svojej štandardnej celoročnej obuvi a pokračuje v sandálkach, na Češku nezvyklo bez ponožiek :)

Slnko sa blíži obzoru, skupina sa rozpadá, Filip vedie, Feri sekunduje, my s Efčou zaostávame a Šaňo vzadu robí fotodokumentáciu. Nebyť jeho odhodlania fotiť, máme z výletu asi päť fotiek.

Na mieste, kde sa schádza z ľadovca a stúpa kolmo ku meteostanici, nás počká Feri. Všetci sme už na konci so silami. Ku stanici sa doslova doplazíme. Najhoršie je, že nás tu žiadne čapované pivo nečaká. V honbe za dobrou náladou som vošiel do priestorov, ktoré by človek s kúskom predstavivosti mohol považovať za „spoločenské“. Ruský náčelník mi s rukou na ramene vysvetľuje, že som tam nesprávne.

Čo už, dnešné menu bude dehydrovaná večera v predsieni meteostanice a pár dúškov slivovice. Zajtra je v pláne ľahký deň a aklimatizácia.

Deň 3 (píše Efča)

Ráno se budíme do dalšího slunečného dne. Počasí nám přeje. S vědomím, že je před námi nejpohodovější den celého výstupu, nikam nespěcháme.

Když se vyhrabu ze stanu, motám se jako klacek pod jezem. Hlava třeští víc, než po kvalitní párty. Nejsem jediná, kdo se srovnává možná s přibývající výškou, možná s nedostatkem vody.

Po snídani, někdy kolem desáté, se vydáváme na cestu. Plán zní jasně, dostat se k Černému kříži (3860 m), ubytovat se a už nalehko dát aklimatizační túru. Cesta je příjemná, jde se po vyšlapaném chodníčku suťoviskem, občas přecházíme přes nějaký ten potůček, nic náročného. Kocháme se pohledem na ledovec pod námi a výhledy na stěny kopců kolem nás.

Míjíme Bílý kříž (3820 m), u kterého je i pár stanů, a pokračujeme dál k Černému. K mému překvapení jsou kříže celkem blízko u sebe, a tak kolem poledne máme postaveno. Všichni se dali do odpočinkového módu, až se zdá, že už se nikam nepůjde.

Malá svačinka nás staví na nohy. Dneska se už na čistý ledovec nepodíváme, proto necháváme všechny věci ve stanech a s narušenou morálkou vyrážíme na procházku. Dál už cesta není tak jednoznačná, proplétáme se labyrintem cestiček vyšlapaných mezi kameny.

Sem-tam se objeví nějaké jezírko, nebo taky mostek, který se tváří, že už nevydrží ani sekundu navíc – vydržel, uf. Občas potkáme lidi, kteří se vrací z vrcholu, vypadají dost zničeně. No uvidíme, jak dopadneme zítra my. Pod stěnou Khmaura, ze které neustále padají kameny, se otáčíme a vracíme se do tábora. Šlapání už bylo dost.

Po návratu filtrujeme vodu, ta nám teče hned u stanů. Docela to trvá, protože je dost zanešená a pekelně u toho mrznou ruce, hlavně když se schová slunko. Teď ještě uvařit pytlíkovou večeři pro každého a rychle do spacáků, ať se na ten velký den pořádně vyspíme.

Ale co se nám nestalo? Došel plyn! Amatéři… Naštěstí máme sousedy, kteří mají vedle našeho stanu kuchyňku a společenskou místnost a zdá se, že se tam přestěhovali na celé léto. Takže jsem byla vyslána pro trošku teplé vody jako Maruška pro jahody. Ukrajinci byli zlatí a pohostinní, problém s plynem byl vyřešen. Kolem sedmé zalézáme do spacáků, točíme budík na druhou a na dobrou noc nám hrají sousedé na kytaru ukrajinské písně.

Deň 4 (očami Filipa)

Po dostatočnej aklimatizácii sme si nastavili budík na druhú. K výstupu potrebné veci sme si pripravili ešte pred spánkom – čakan, helma, sedací úväz, lano a mačky sú akýmsi základným balíčkom pre bezpečnosť v štvortisícovej nadmorskej výške.

Po neplnohodnotnom spánku sme sa prebudili do hlbokej tmy, v ktorej sme len ticho pri raňajkách pozorovali hviezdnatú oblohu nad nami. Takmer štvortisícová výška, žiaden smog a hviezdami posiata obloha sa zaslúžili o jeden z nezabudnuteľných momentov. Po posledných prípravách a obetavom Evinom filtrovaní vody z ľadovcového prameňa vyrážame v ústrety spletitému labyrintu topiaceho sa ľadovca.

Mlčky kráčame nejasnými cestami, pričom orientačným bodom bývajú najmä z kameňov vytvorené pyramídy, ktoré približne určujú, kadiaľ sa kľukatí schodný terén. Prechádzame okolo čierneho kríža, po ktorom prichádza kritická pasáž. Mohutný skalný previs nad ľadovcom v nepravidelných intervaloch uvoľnuje skaly aj o veľkosti človeka. K úsiliu prejsť čo najrýchlejšie tento kritický úsek nám pomáha postupné ranné brieždenie, kedy z minúty na minútu vidno zreteľnejšie našu cestu a jej okolie.

Prekračujeme nadmorskú výšku 4000 m. Z jasného rána a pocitu fyzickej sily mám pozitívnu náladu. Vraciam sa späť o štyri roky na rovnaké miesto, kedy sme sa o výstup pokúsili s  bratom Alexandrom a kamarátom Danielom Komadelom. Na tomto istom mieste som už bol značne vyčerpaný, k čomu prispel aj problém s dýchaním.

Labyrint sutiny a roztopeného ľadovca nechávame za sebou. Pred nami sa rozprestiera široká biela pláň, ktorá navodzuje dojem bezpečia. Súvislá ľadová plocha ale prináša svoje úskalia – pod naoko rovnou a pevnou plochou sa môžu ukrývať aj 10 metrové priepasti. Nastáva čas využiť lano na vzájomné naviazanie sa a istenie.

Výkonnostný individualizmus nahrádza vzájomná kooperácia – sme jeden tím, jeden celok. V plnej výbave sa vydávame oblúkovitou cestou smerom k vrcholu. Expedíciu vedie Števo, nasleduje Šaňo, František, ja a na konci lana všetko koriguje Eva. Oblúkovitou cestou stúpame meter za metrom smerom k vrcholu.

Zo severnej strany sa k nám pripájajú expedície vyrážajúce z ruskej strany Kaukazu. Počasie sa mení z minúty na minútu. Vrchol sa zahalil v priebehu pol hodiny do mliečneho, nepriehľadného oblaku, ktorý nejednému z účastníkov výstupu urobil vrásky na čele. Postupujeme krok za krokom, navzájom sa povzbudzujeme k ďalším výškovým metrom.

Premrznutý na kosť trasúc sa sledujem „hadíka“ pred sebou. Števo máva čoraz dlhšie prestávky, Františkovi odfúklo rukavicu niekam do Čečenska, čo šikovne nahradil dvomi ponožkami, spoza chrbta počúvam Efčine stony. Vyčerpanie je zjavné. Pozície vodcu sa chopí Šaňo, ktorý si obozretne rozložil sily a vládze z nás najviac.

Viditeľnosť je mizerná a pomaly sa lúčime s predstavou krásneho výhľadu na celý Kaukaz. Podpierajúc sa o čakany stúpame a s túžbou očakávame vrchol Kazbegu.

Dočkali sme sa. Na vrchole stretávame viaceré skupiny, ktoré sa z eufórie zo zdolaného vrcholu navzájom objímajú a fotia. Eufória pochytí aj nás, i keď máme na pamäti, že máme za sebou iba 50 percent úspechu. Pofotíme sa (aj s bábuškou) a smerujeme rovnakou cestou nazad. Na rozdvojke sa lúčime so skupinou Rusov a schádzame na gruzínsku stranu.

Cestou nadol si môj organizmus uvedomuje, čo spáchal, a začínam slabnúť. Zároveň mi vypadáva čakan, ktorý tiež chce zažiť ruský sen ako Františkova rukavica. Akoby zázrakom sa ale zachytí asi 5 metrov podo mnou. Vydýchnem si a môžeme pokračovať.

Do nášho základného tábora prichádzame o 18:00. Veľa toho nenahovoríme. František sa hneď odgúľa do stanu, kde upadá do spánku, Šaňo sa trasie od zimnice, Števo kontempluje zelený v tvári na vyvýšenom kameni pri stane. Eva zatiaľ duchaprítomne vybavuje u vedľa kempujúcich a veľmi žoviálnych Ukrajincov horúcu vodu, nakoľko naše plynové bomby zlyhali ešte včera.

Dostávame horúcu vodu a moje obľúbené chalvy. Po teplej strave ešte chvíľu diskutujeme pri moravskej slivovici. Poberám sa do stanu a po krátkej ďakovnej modlitbe upadám do nekľudného spánku.

Kazbeg bol dobrým testom mojich fyzických a duševných síl, v ktorom som bol nútený prekročiť svoju hranicu komfortu. Ako tomu vždy býva, tie najhoršie prežívané situácie s dobrým koncom bývajú zároveň najlepšími príbehmi. Podobne aj ja, keď si zaspomínam na poslednú fázu výstupu, tak už v ňom nevidím frustráciu, vyčerpanie a nervové vypätie, ktoré ma sprevádzali po celý čas. Vidím len jedinečné dobrodružstvo, na ktoré budem mať spomienky po celý život.

Deň 5 (Števo)

Budím sa na Filipov hlas. „My už sme pobalení a vyrážame. Počkáme vás dole.“ A tak Filip s Ferim a Šaňom skoro ráno vyrazili na 2100-metrový zostup už dobre známym chodníčkom. Chcú vrátiť požičanú výstroj čo najskôr a neplatiť tak zbytočne viac. My s Efčou máme okrem vlastnej výstroje aj chuť sa po 4 dňoch konečne normálne vyspať.

Zababušený v spacáku pozerám na stenu stanu a prehodnocujem včerajšok. „Už nikdy viac,“ boli moje posledné včerajšie slová. „Jó, taky myslím, že jednou to stačilo,“ pritakávala Efča. Teraz je už ale ďalší deň. A s ním aj schopnosť vymazať nadobro to neblahé zo včera. Je na to také kúzlo. Volá sa Mávnutie Rukou či Mrdnutie Plecom. A tak ráno zababušený, s očami prilepenými na stenu stanu, mávnem raz jednou, raz druhou rukou, a poistím to mrdnutím.

Balíme sa a lúčime so skupinou Ukrajincov, ktorí nám zachránili kejhák. Sú tu už niekoľko dní a netvária sa, že by mali naponáhlo. Je ich šesť a zásob tak na dva týždne. Vyniesť to museli na dvakrát, alebo im pomohli  koníky, ktoré sme stretli na ceste hore. To, aké bude počasie zajtra alebo o dva dni, ich teda trápiť nemusí. Majú karty, jedlo, benzín, chalvu a gitaru. A očividne aj skúsenosti.

Dole sa ide príjemne a bez obtiaží. Trošku sa motáme na konci ľadovca, ale tá správna cesta sa vždy nakoniec nájde. V dedinke pri pive a chačapuri nájdeme zvyšok bandy. Ešte v ten deň opúšťame Stepansmindu.

Budúci rok zas niekam. Hádam vyššie.

Fotogaléria