Ambícia prejsť etapovite Cestu SNP je už jasne zadefinovaná, i keď spočiatku tento ambiciózny plán vyzeral veľmi nereálne. Objavili sme čaro viacdňovej turistiky, stanovačky, ohňa a predovšetkým krás a zákutí Slovenska. Naša minulá výprava sa vlani na jeseň skončila vo Fačkovskom sedle. Z rovnakého miesta sme na prelome apríla a mája 2019 vyrazili so zámerom dôjsť na Donovaly.
Skoro ráno sadáme do auta a mierime po D1 smerom na Ilavu, Zliechov a Čičmany. Ostávajú posledné metre do Fačkovského sedla, keď, ako to býva dobrým zvykom, začína výdatne pršať. Je veterno, teplota 7 stupňov C. Nie príliš atraktívna predstava na turistiku s 20-kilovým batohom a premočenými topánkami.
Vchádzame do koliby a vítame sa s našimi spolupútnikmi Tomekom a Michalom. Priatelia z poľskej Varšavy. Ostrieľaní chuopaci, ktorých častou destináciou je ukrajinská časť karpatského oblúka, napríklad odľahlé oblasti Gorgan či Čivčín. Spoločne požívame posledné čapované euforikum z produkcie plzeňského pivovaru, zbalíme ruksaky a vyrážame po červenej značke na východ, smerom k rozcestníku Staré cesty.
Deň 12: Fačkovské sedlo > Čertova dolina
Mrholí a cesta je značne rozmočená. Preskakujeme kaluže, no po hodinke dvoch máme niektorí tak či tak macerované nohy ako novorodenec. Pretíname cestnú komunikáciu vo Vríckom sedle (669 m) a do cesty sa nám postaví mohutné stúpanie, ktoré končí až na vrchole Závozy (912 m).
Vyťahujeme prvé zásoby sušeného hovädzieho mäsa, ktoré si chuopaci doma sami vyrábajú postupným, viac ako osemhodinovým sušením. Skvelá pochúťka a spôsob ako nájsť sily na ďalšie kilometre. Po približne hodinke lesného kľukatenia sa blížime k Hadvige, k už neexistujúcej nemeckej dedinke, z ktorej museli obyvatelia počas druhej svetovej vojny utiecť.
Con brio – s dôrazom, ohnivo
(Wikipedia, Zoznam hudobných termínov)
Čas pokročil, je mierne po piatej poobede, stále mrholí, začíname mať toho dosť. Stupák z Vyšehradského sedla na Vyšehrad nás presvedčí, že jediné, čo hľadáme, je miesto kde sa rozložíme, uvaríme fajnovú polievku a zalezieme do spacákov.
Lúka v Čertovej doline je tým správnym miestom a prichádza nám veľmi vhod. Neváhame ani sekundu, oheň už praská, na tvárach je vidieť úsmevy. Sušíme oblečenie, ponožky a topánky. Naplníme si bruchá, podebatujeme a šups do pelechu.
Deň 13: Čertova dolina > Chatky na Jalovských lazoch
Prvý deň nám dal riadne zabrať. Noc bola chladná a stále mierne pršalo. Ráno je tomu takmer rovnako. Uvaríme čaj, naraňajkujeme sa a kocháme sa výhľadmi na legendárnu obec Budiš z lúky v Čertovej doline.
Postupujeme ďalej. Pomaly. Veľmi pomaly. Dochádza nám postupne voda a prameňov nie je nazvyš. Na Chrenovských lazoch však dopĺňame zásoby v lesnej studničke za chatkou, asi 200 od cesty.
Pri predstave stúpania opačným smerom sa nám robí husia koža ako pri pohladení starého hrnca hliníkovou vidličkou.
Prejdeme zopár ďalších kilometrov, no hlad nám velí oddýchnuť si a dať obed. Do rany nám prídu milé záhradné chatky v okolí Jalovských lazov. V okolí jednej z nich nachádzame studničku. Nie príliš výdatnú, ale tečie.
Rozkladáme oheň a robíme fantastické salámové toasty. Čo s načatým večerom? Naše plány prísť až do Sedla pod Vysokou sa rozplývajú ako čierny čaj na úradnom tlačive. Nemá zmysel to siliť. Užívame si ohňa, tepla, nekonečného ticha a pokoja lesa. Na dnes končíme a rozkladáme stany.
Deň 14: Chatky na Jalovských lazoch > Remata, chata Poniklec
Noc bola pokojná ako chameleón v teráriu. Balíme matroš a postupujeme ďalej. Zostupujeme k Sklenianskym lúkam. Hneď za nimi nás čaká výživný stupáčik na Bralovú skalu (826). Je to nádherné vyhliadkové miesto z ktorého pozorujeme Handlovú, Veľký Grič, Jarabú skalu a nakoniec Vtáčnik. Azda jedno z najkrajších miest, ktoré sme navštívili za posledné tri dni.
Chlapci pokračujú v konzumácii, ja sa zberám snívať svoj pioniersky sen, plný atraktívnych a chtivých pionieriek v početnej presile.
Varíme výstupový čaj a po chvíli zostupujeme z červenej značky na žltú, smer Remata. Máme totiž zajednanú útulnú izbietku v chate Poniklec. Zostup je to takmer tatranský, cesta je nesmierne strmá a pri predstave stúpania opačným smerom sa nám robí husia koža ako pri pohladení starého hrnca hliníkovou vidličkou.
Opäť sa spustí mierny dážď, no my sme už zložení na chate a objednávame pivko a halušky. Interiér chaty dáva spomenúť na dávne časy pionierskych táborov či lyžiarskych výcvikov. Chlapci pokračujú v konzumácii, ja sa zberám snívať svoj pioniersky sen, plný atraktívnych a chtivých pionieriek v početnej presile. Do päť minút som tvrdý ?.
Deň 15: Remata, chata Poniklec > Handlová … Kľak
Kedže nás čas už vôbec netlačí, nikam sa neponáhľame a spíme do deviatej. Presúvame sa na rannú praženicu a šmatláme miernym úbočím, smer Handlová, na lokálku do Prievidze. Po slabej hodinke dorazíme na námestie, ktoré pôsobí veľmi atraktívne. Vlaková stanica však pripomína Černobyľ. Nikde ani nohy, iba starší pán pospáva na lavičke v staničnej hale kde vládne hrobové ticho. V kombinácii s opustenými priestormi chátrajúcich budov Handlovských baní je to celkom strašidelné miesto.
Vláčik nás slimačím tempom dovezie do Prievidze, kde čakáme na autobusový prípoj do Fačkovského sedla. Nasadáme a smerujeme do cieľa. Zdá sa, že je koniec našej výpravy. No v tom sa Janči ku mne pootočí a povie: „Poďme ešte na Kľak“. Pozrieme na seba a je rozhodnuté. Ideme. Veď zajtra máme tak či onak voľno. V kolibe sa posilníme haluškami, vyložíme nepotrebné veci a šlapeme do strmého svahu.
Ťažoba halušiek značne spomalí náš, no predovšetkým môj výstup. Objavuje sa sneh, popadané stromy, teplota klesá. Prichádzame do Revánskeho sedla (1170 m). Fantastický výhľad na Malú i Veľkú Fatru. Postupujeme smerom na Kľak (1352 m), pričom je celá cesta i oblasť pod vrcholom posiata cesnakom medvedím. Rozprávková krajina.
Sme na vrchole. Genius loci tohto miesta je impozantný. Mlčky postávame na vrchole a očami plachtíme v oblakoch i po hrebeňoch Strážovských vrchov, ktoré sme s Jančim nedávno brázdili.
Na noc zostávame tesne pod vrcholom. Nazbierame dreva a zohrejeme sa pri ohníčku ako dvanásti mesiačikovia. Či skôr štyri ročné obdobia, keďže sme štyria. Vietor sa dvíha, prichádza noc. Zaliezame do stanu a teplota sa blíži k nule. Dávame si na seba takmer všetko oblečenie a cítime, ako náš stan odoláva vzdušným prúdom.
Ráno je rovnako chladné a hmla pohltila kompletne celý vrchol Kľaku. Na raňajky nie je čas a my balíme čo najrýchlejšie stan. Necítime si prsty, takmer mrzne. Opúšťame tento dolomitový skvost Lúčanskej Malej Fatry a zostupujeme späť do sedla, späť k civilizácii. Autom sa presúvame do Čičman a doprajeme si rannú praženicu a čaj v penzióne Javorina.
Naša výprava bola úspešná, aj keď jej pôvodným cieľovým miestom mali byť Donovaly. Ale cieľ nie je podstatný, pretože samotná cesta je cieľ. Nabudúce. Hory i lesy na nás počkajú a určite nás príjmu.
Lúčime sa s našimi poľskými kolegami a tešíme sa na ďalšie spoločné stretnutie. Tentokrát to však nebude na rodnej hrude, no ďaleko za polárnym kruhom na švédskej diaľkoplazeckej ceste zvanej Kungsleden, ktorú sme naplánovali na začiatok júla.
