Prejsť južnú polovicu Malých Karpát z Bratislavy do Bukovej za tri dni s priateľmi, kamarátmi, loptošmi. Podebatovať, otvoriť a prediskutovať témy, na ktoré bežne a vlastne takmer nikdy nie je čas. Len tak byť spolu, zažiť spoločne niečo príjemné, niečo na čo budeme spomínať. Vytvoriť tradíciu, ktorá by mohla byť turistickým vodítkom naším deťom. Aspoň taký bol môj prvotný plán, ktorý sa zrodil ešte vo februári, keď trešťali mrazy.

Deň 1: Vojenská nemocnica > Pezinská Baba

Oslovil som cca 15 fešákov z našich radov, no nakoniec sme sa v stredu, 2. augusta 2017, stretli pri Vojenskej nemocnici o 08:00 h iba štyria. Fero, Ondro, Janči a ja. Skvelé.

Predpoveď počasia na najbližšie tri dni, zdá sa, praje skôr xerotermným jedincom. 34 až 36 stupňov v tieni. No fasa. Našou jedinou záchranou môže byť les a studničky, ktorých je po ceste hodne. Výhodou takéhoto počasia je fakt, že v ruksaku mám „až“ jedno náhradné tričko, trenírky, letný spacák a karimošku. Ostatok tvorí poživeň a tekutiny. Začínam hneď so štyrmi litrami vody. Chcem ísť na istotu. Ako dromedár.

S civilizáciou a nástrahami veľkomesta sa lúčime pomerne rýchlo a radi, hneď za Červeným mostom, nástupom na žltú značku, ktorá po chvíli pretne červenú magistrálu. Pred príchodom na Kamzík sa zastavujeme pri novej vyhliadkovej veži, ktorá tu (Americké námestie) vyrástla len nedávno. Prvé foto, prvá pauza, prvé zamyslenie nad tým, na čo som sa nechal nahovoriť, respektíve na čo som nahovoril ľudí ja.

Z Kamzíka pokračujeme ďalej po červenej, prechádzame povedľa Chlmca, známej križovatky Spariská, Vypáleniska a Zbojníčky. Asfaltka. Rozpálená ako bratislavská MHD. Nemám ju rád. Po približne 4 hodinách slávnostne zasadneme k stolu na Bielom kríži a tešíme sa na polievku či gulášik. Ten sa varí, no hotový má byť až zajtra. Nechápem. Protestne si vytiahnem karimatku a na 30 minút zaspávam. Obed zabezpečia vlastné zásoby, krájam syr, slaninu a Ferov chlieb (svoj som zabudol pochopiteľne doma).

Zisťujem, že neviem zdvihnúť ruky nad hlavu, necítim si trapézy, tričko je úplne mokré, morí ma hrozná nádcha. Kripel a usedený robot, pomaly atrofujúci od každodenného sedenia pri počítači. Toto je výsledok. V tieni je nepríjemných 34 stupňov. Najradšej by som sa na to vys…

Nič to, vstávame a pokračujeme ďalej, musíme predsa doraziť do tmy na Babu. Cesta sa zdá byť nekonečná, nikde ani živáčika, studničky zatiaľ všetky vyprahnuté, prípadne označené ako nepitné. Je tu prvý sympatický výhľad na okolie, Pezinok či Senec v diaľke z vrcholu kopca s príznačným názvom Somár (649 m). Beriem to osobne a odchádzam.

Môže byť 15:30 h a na slnku sa nedá vydržať. Strácam sa v lese i svojej skupine. Užívam si opojný chladný vánok vychádzajúci z mladej bučiny rastúcej pri turistickom chodníku a pokorné ticho lesa. Som rád že som tu. Baba ma už čaká, už vetrá periny, pečie buchty, dusí krkovičku, naráža sud Plzničky. Snívam svoj sen.

Môj tím ma dobieha a ešte pred príchodom na Konské hlavy (649 m) otvárame prvú väčšiu tému. Je človek súčasťou prírody, patríme sem vôbec, máme právo zasahovať do niečoho čo sa formuje milióny rokov? Sme názorovo nejednotní, blúznime, prichádza však zmierenie. Kvôli Babe. Už nie najmladšia, ale stále ochotná ponúknuť unaveným pútnikom večeru (reštaurácia Na Vrchu nesklamala a pripravila príjemného pstruha a kapra) i nocľah (hneď nad lyžiarskou lúkou). Zaspávame krátko po desiatej. Budíme sa, zaspávame, opäť sa budíme, myseľ i telo sa zmieta v spazmoch, pozorujeme hviezdy.

Deň 2: Pezinská Baba > Sedlo Uhliská

Je krátko po šiestej hodine ráno, slniečko nás začína zľahka štekliť pod nosom a Ondra takmer prejde Fabia, z ktorej vystupuje starší, sympatický pán. Po chvíli sa vracia späť a ospravedlňuje sa nám. Kedže registruje náš zúbožený stav, dáva nám najväčší dar, aký môže dať človek človeku. Zdroj vody. Umývame sa, sme šťastní, naberáme zásoby, raňajkujeme.

Pred ôsmou vyrážame plní energie a nadšenia. Do cesty sa nám však stavia mohutný Čmeľok (709 m) a pripomenie nám, že Malé Karpaty nie sú až také malé ako by sa mohlo zdať.

Les nás chráni od rána pred slnečnými lúčmi a po necelých dvoch hodinách prichádzame azda na jedno z najznámejších a najidylickejsich miest, Skalnatú (704 m). Nádherný výhľad na Čermák, Vysokú i vzdialené Záruby, náš predbežný cieľ. Starý osamelý buk poskytuje nenápadný prístrešok pre vandrovníkov, ktorí to dotiahli až sem. A hľa, jeden taký pod ním sedí, sám ako on. Volá sa Oto a je z Lamača. Vyrazil ako my včera a smeruje až na Myjavu. Ušiel mu vlak, tak si povedal že ide pešo. Oto je stará škola, ruksak s koženými popruhmi, širáčik, ošlahaný vetrom, fajn chlap.

Schádzame strmo dolu a s napätím očakávame zastávku na Čermáku. Nádherná lúka, lavičky, latrína, hojdačka a hlavne studnička s ľadovou vodou, skvelou chuťou a slušným prietokom. Ostych ide nabok, trenky dolu a poďho ovlažiť telesné schránky. Sme opäť šťastní, relaxujeme, dávame skorý obed, nechce sa nám pokračovať. Takmer napoludnie opúšťame oázu horára Čermáka a v duchu ďakujeme všetkým, ktorí sa pričinili o zušľachtenie tohto prírodného skvostu a stavbu studničky.

Po príjemnej prechádzke lesom sa v diaľke vynárajú Taricové skaly a na naše kroky dozerá madam Vysoká (754 m). Je čas na ďaľšiu prestávku, tentokrát v sedle Skalka. Vyťahujeme karimatky, relaxujeme, podriemkávame a cítime že sily ubúdajú. Pred nami je zostup do Sološnickej doliny (250 m) a následný stupák na Vápennú. Dnes je ešte teplejšie, tipujem to na 36 stupňov v tieni.

Vyrážame, zostup je celkom strmý a stehienka sa zľahka trasú. Keďže niektorým dochádzajú zásoby vody a perspektíva prameňa je v nedohľadne, vyzerá to tak, že skončíme v Sološnici v krčme a „načerpáme“, no trasu si predĺžime o viac ako hodinu. Našim záchrancom sa stáva sympatický manželský pár bývajúci v Sološnickej doline, ktorý nám dovolí načapovať z prameňa tečúceho hneď vedľa ich domu. Voda je posvätná, voda je život, voda je všetko. Na cestu nám pribalí pán Tomáš ako bonus pár Radlerov a my odchádzame napojení, dojatí a presvedčení, že slovenská pohostinnosť a láskavosť nevymrela.

Napájame sa opäť na červenú značku a stúpame prudkým lesom na Malú Vápennú (500 m). Do tváre akoby nám niekto fúkal fénom a to je už takmer šesť hodín večer. Ja a Janči sme zmorení, ustatí, melieme z posledného. Hecujeme jeden druhého a na pomoc prichádza horká čokoláda, ktorá naozaj akoby zázrakom zostáva neroztopená.

Už len pár krokov, už len kúsok, kúsoček a pred nami sa zjavuje známa rozhľadňa na Vápennej (752 m). Výhľady na Karpaty sú opojné, chce sa nám skočiť z brala a lietať, ľahnúť si do korún stromov, len sa tak pohupovať vo vetre ako vták. V diaľke je vidieť Skalnatú, kopec na ktorom sme odpočívali približne pred deviatimi hodinami. Robíme si spoločné foto, otvárame Radler a sme opäť šťastní.

Slnko však nenápadne zachádza za horizont a my musíme myslieť na nocľah, aby sme si náhodou nerozložili obývačku na mravenisku, prípadne bobkoch. Uháňame po skalnatom hrebeni a zostupujeme k Mesačnej lúke, kde nás pomaly pohlcuje tma. Keďže neďaleký prameň je suchý ako Aralské jazero, pokračujeme ďalej do sedla Uhliská, v ktorom sa otvorí milá malá lúčka na ktorej sa rozkladáme a bez večere i hygieny zaľahneme. Po hodinke prevaľovania nás budí jemný dáždik a my sa sťahujeme pod neďaleký, košatý strom, ktorý nás zakryje nepremokavou korunou.

Deň 3: Sedlo Uhliská > Plavecký Peter

Noc bola náročná, takmer nikto sa poriadne nevyspal. Je cítiť, že naše telá nie sú nastavené ani na dvojdňový pochod ľahším terénom s desaťkilovým ruksakom na chrbte. Balíme a bez raňajok pokračujeme na Amonovu lúku, kde by mal byť k dispozícii prístrešok i studnička, ku ktorej sme pôvodne chceli doraziť včera večer.

Po prechode Klokoča (661 m), ktorý ponúka ďalší atraktívny výhľad na prebúdzajúci sa svet zostupujeme nižšie a po ľavej strane chodníka sa otvára veľká lúka, na ktorej kedysi bývala rodina drevoštepca Gážiho Ámona. Pravdepodobne po ňom nesie lúka dnes svoje pomenovanie.

Rozkladáme posledné zvyšky proviantu, syr, slanina, zelenina, chlieb, na rad príde i frťánek slivovičky. Hovieme si, neponáhľame sa. Pár metrov od prístrešku na južnej strane lúky je prameň. S nedočkavosťou sa k nemu približujeme, sme plní očakávania či sa budeme môcť ovlažiť a obnoviť zásoby. Opäť si uvedomujeme, aká dôležitá je pre nás voda. Výdatnosť prameňa je síce veľmi nízka (doslova cvrliká), no zdá sa, že jeho kvalita je vysoká, kedže na dne malého jazierka, ktoré je zakryté strieškou, spia drobné Mloky karpatské. Testujeme chuť vody a zapíjame ňou raňajky, pár deci venujeme i na ľahkú hygienu.

Niekto prichádza, nenápadne sa vynorí spoza kopčeka, a hľa, veď to je náš starý známy, pútnik Oto. Pohostíme ho slaninou i syrom a prehodíme zopár slov o živote, mladosti i nástrahách alkoholu. Lúčime sa, veríme, že sa ešte niekedy uvidíme. Oto bol fajn chlapík.

I keď nadšenie z turistiky mierne opadlo, užívame si pobyt na čerstvom vzduchu a v prírode bez kontaktu so svetom tam dolu. Reálne vyhodnocujeme situáciu a zhodujeme sa na tom, že Záruby tentokrát nepokoríme. Naším dnešným a posledným cieľom je vodná nádrž Buková. Balíme, pokračujeme ďalej hustým bukovo-hrabovým lesom a po necelej hodine prichádzame k zrúcanine pálffyovského zámočka a susednej horárne známej ako Mon Repos.

Cesta sa kľukatí a akoby nemala konca, čo nás len utvrdzuje v tom, že Buková bude naozaj naša posledná zastávka. Počas zostupu k rázcestiu Brezinky sa azda prvýkrát objavuje na chodníku voda, no prameň sme identifikovať nedokázali. V diaľke je civilizácia, prvé známky industrializácie, je to veľmi zvláštny pocit opäť naskočiť do každodenného stereotypného kolotoča. Pod Ostrým kameňom schádzame z červenej značky a smerujeme k nádrži, kde na nás čaká bufet, radler, voda, pivko.

Jančimu a Ondrovi to nakoniec nedá a vrhajú sa do nádrže. Potreba ovlažiť sa je silnejšia ako riziko z dorezaných nôh od porozbíjaných fliaš na brehu. Chlapci sú ako malé deti. Sú šťastní. Sú sami sebou. No je čas, musíme baliť, pretože za hodinku a pol nám ide autobus z Plaveckého Petra do Bratislavy.

Pokračujeme po žltej značke, lesom, občas sa objaví zdevastovaná historická budova, ktorá pôsobí dosť strašidelne. Teplo sa stále stupňuje a po príchode do Petra si uvedomujeme, že ak by viac ako 90 percent našej cesty nebolo v tieni, nemáme šancu to zvládnuť. Ďakujeme lesu, ďakujeme múdrej prírode, že nás prijala. Chlapci, bolo nám skvele. Ďakujem.

Spísal Tomáš David, fotky JanciB a Ondrej Veliky

Fotogaléria