Uplynuli dlhé štyri mesiace od poslednej etapy zvanej Karpatské Moderato, ktorú sme zakončili v ikonickom meste a bašte folkloristov – Myjave. Logisticky dobre polohovaná a dostupná busom i vlakom na nás čakala Myjava a jej okolie, kopanice a ich samoty, nenápadné i skromné Biele Karpaty.
Agitačný proces priniesol svoje ovocie a na štartovacej čiare sa objavil nový člen, Mareček. Vivat! I keď, predchádzali tomu isté úskalia a to hneď od úvodu, keď sme z Bratislavy 2. marca 2018 o 10:00 vyrazili bez neho. V zložení Ondrík, Janči a ja.
Za všetko mohla snehová kalamita a arktický chlad, ktorý vtrhol na Slovensko v závere zimy a vyštípal nám líčka i prsty na rukách. Jeho meškanie nám aspoň dovolilo zadeliť obed na námestí a nakúpiť v Jednote posledné časti proviantu. Štart bol tak presunutý až na 14:30.
Deň 6: Myjava AS > Holubyho chata (Veľká Javorina)
Vyrazili sme smerom k železnici a následne cez dedinku Sovinec a Horný Výhon vhupli do lesa a užívali si krásy zimnej krajiny, krehkú čistotu prostredia a takmer panenský, neprešliapaný turistický chodník využívaný v týchto mesiacoch viac na bežkovanie.
Počasie nám prialo a napriek teplote -8 °C sme mohli odložiť čapice i bundy, kedže bolo úplné bezvetrie a stúpanie k Vrchu Slobodných (687 m) začínalo byť strmšie a strmšie. S príchodom tmy sme sa napojili na hraničnú časť červenej značky a predierali sa viac a viac zasneženým hrebeňom. Do akcie sa dostali aj návleky, kedže bol sneh miestami nad kolená.
Najzaujímavejšia časť trasy však ešte len prišla v momente, keď sme vystúpili z lesa a vyšli na Javorinské plató plné hmly, vetra a mysticizmu. Boli sme radi, že držíme aspoň skupinový kontakt. Marečkove GPS nám však pomohlo nabrať správny kurz a objaviť zostupovú cestu k Holubyho chate.
I keď sme šliapali iba niečo cez päť hodín, boli sme poriadne zmordovaní a namrazení ako zabudnuté bravčové rebierko vytiahnuté z mrazničky po dvoch rokoch. A to malo ísť o etapu, ktorej krycí názov mal byť Le Sacre du Printemps (Svätenie jari) ?
Na večeru sme preto povinne zadelili štamprlu slivovice a teplú polievku, ktorá nás postavila na nohy a rozmrazila naše stuhnuté tvárové svaly. Objavil sa i úsmev a vtip, ktorým sme ukončili večer a zaľahli do postelí po desiatej.
Deň 7: Holubyho chata (Veľká Javorina) > Chata Arnika (CZ)
Vajíčka. Cítím ich až sem hore, do izby. Cítiš ich Jano? Fajnovo smažené so slaninkou, k tomu bylinkový čaj. Hmm… skvelé ráno na Holubyho chate, slniečko, prví lyžiari na svahu, horalka ako dezert. Idylické ráno pre náš tím.
Je tu však jedna smutná správa. Jeden z našich členov musí opustiť zostavu pre problémy s kolenom. Ondrík je tentokrát plne pripravený aj na takýto scenár a vyťahuje z ruksaku kompletný cestovný poriadok pre región Česko-slovenského pomedzia od roku 1993. Pristúpi na posledné spomienkové foto pri vysielači a opúšťa naše rady.
Táto udalosť nás zasiahne tak hlboko, že strácame značku a blúdime, tentokrát za slnečného počasia. Zorientujeme sa, nachádzame červenú a zostupujeme k susedom na Moravu.
Prichádzame ku Kamennej boude, kde stretávame viacerých bežkárov, ktorí poctivo trénujú a ladia formu. My sa kocháme príjemnou a decentnou scenériou, osamelými lúkami a výhľadmi na Javorinu, z ktorej sme zišli pred pár hodinkami.
Cesta je nenáročná, ide striedavo lesom, lúkami či poľami, čo je v tomto ročnom období výhodou. Predstava ísť tento úsek v 38 °C ako posledné leto v Malých Karpatoch, nem-prosím. Obedovú pauzu dávame na Březovej (bus) neďaleko rozhľadne U Křížku. Podáva sa tuňáček, klobáska, domáci slaný syrový koláč, paprika, čaj.
Snívame náš odvážny pioniersky sen, prvé dievča v plavkách, nevydarený pokus o rande či sledovanie holywoodskeho trháku typu Terminátor 2 s poľským dabingom.
Slniečko svieti, začíname cítiť únavu, zdvíha sa nám ťažko. Úseky začínajú byť mierne monotónne, v topiacom snehu sa šliape ťažko. Javorina je v nedohľadne. Našou modlou je miestna dominanta, Veľký Lopeník (911 m). My ju však obchádzame a smerujeme k Trojáku a Mikulčinmu vrchu, kde je viacero menších zjazdoviek a chát poskytujúcich miestne vyžitie.
Držíme si tempo, chceme to mať za sebou, chceme objať Arniku. Prosby sa napĺňajú krátko po 16:00. Čaj a pivo prichádzajú vhod, ubytúvame sa v chatke z roku 1975, relaxujeme, takmer zaspávame.
Hlad je však silnejší a my skúšame chatu Janu, ktorá nás očarí svojou kulajdou, domácim pivkom a prívetým personálom. Paráda. Desať z desať. Silno odporúčame. My sa vraciame na chatičku i v čase a snívame náš odvážny pioniersky sen, prvé dievča v plavkách, nevydarený pokus o rande či sledovanie holywoodskeho trháku typu Terminátor 2 s poľským dabingom.
Deň 8: Chata Arnika (CZ) > Trenčín (vlak)
Ráno je chladné, chata tiež. Potraviny umiestnené v predizbe na prízemí sú omrznuté. Raňajky nás však zohrejú, balíme a po deviatej vyrážame do Trenčína.
Vo Vyškovci dopĺňam fajnový čerstvý zázvorový čaj. Blížime sa k hraničnému vrcholu Kykule (746 m). Výhľady sú na všetky svetové strany, slniečko nás opäť zohrieva, sneh pokryl celé okolie bielou plachtou. Na Machnáči si spravíme spoločné foto a pokračujeme smerom k Sokoliemu kameňu kde dojedáme poslednú časť zásob.
Zostup v hlbokom snehu ide veľmi dobre a rýchlo, no občasné stúpania nás zaskočia. Akoby sme už chceli byť v cieli, únava po troch dňoch sa dostavuje. Musíme nastaviť myseľ na zostávajúcich 12 km, zaťať zuby a užívať si krásy Bielych Karpát, občasné studničky, zamrznuté chodníčky, hlboké doliny.
Obed a mentálny reštart nám prospievajú. Opäť máme chuť kráčať a užívať si pohyb. Zostup horou do Drietomy je slušný zaberák na stehná. Prejdeme cez dedinu, smer severovýchod. Sneh sa stratil, nastúpilo blato a poľná cesta. Dopĺňame zásoby vody pri prameni Kyselky a čaká nás posledný, asfaltový pochod popod diaľnicu a cez Zlatovce.
Do rýchlika nastupujeme o pol šiestej večer. Myslím si, že šťastní a spokojní, že sme splnili cieľ. Boli to ďalšie tri krásne dni strávené v prírode, na čerstvom vzduchu, s čerstvou mysľou, s priateľmi. Vďaka chlapci. V lete pokračujeme.
