Šiesta časť etapového prechodu Cesty hrdinov SNP: z Rematy cez Krahule a Kráľovu studňu na Staré Hory, 1. – 3. november 2019.
„Report si už napísal?“ „Kedy bude ďalšia etapa?“ „Kašleš na nás.“ Podobné a štipľavejšie komentáre počúvam už posledných pár mesiacov od priateľov a známych a konštatujem, že to vôbec nie je príjemné. Miestami si začínam vyčítať, že som ich vôbec volal na spoločné potulky horami i lesami . Tak aby ste vedeli, aj tentokrát v skratke zosumarizujem poslednú etapu a vy si ju môžete čítať deň čo deň.
Deň 16: Remata, Bralová skala → Krahule
Jeseň roka 2019 bola mimoriadne slnečná a teplá. Záhradkári ešte koncom októbra polievali svoje políčka a lamentovali nad počasím. Naopak my, putujúci turisti brázdiaci naše hory a lesy, sme boli mimoriadne spokojní a užívali si teploty nad hranicou 20 °C. O to viac s vedomím, že sa blížil termín ďalšej etapy Cesty hrdinov SNP, ktorá pozostávala zo skromných troch dní a so symbolickým začiatkom stanoveným na 1. november.
Ale ako to na horách chodí, len pár dní pred naším výjazdom počasie nabralo pravé jesenné kontúry a preto čapica, rukavice, či slivovička nesmeli chýbať v ruksaku. Mňa osobne vôbec nepotešila správa od Jančiho, ktorý sa rozhodol sedieť v bratislavskom paneláku a ďobať do klávesnice. Prerušil tak svoju cestu SNP a ja som zostal na tejto trati sám ako prs-t.
O to s väčším nadšením som príjmal prihlášky na štart medzi ktorými boli starí známi i naše nežné polovičky. Zišlo sa nás tak historicky najviac, a to sedem. Matador a znalec cestovných poriadkov Ondrík, dottore Matteo-Flatulus, ajťák-vídeňák Maťo a dva sympatické bratislavské párečky, ktoré dostali opušťák a zverili deti na tri noci do opatery starých rodičov (Spider Mika, matky štebotačky Zuzka a Petinka a Ja alias Ferry).
Všetko sa začalo na Antolskej na urgente. Dottore po nočnej službe vybieha s úsmevom na tvári. Vyrážame tak až po 8 hodine. Na Remate parkujeme presne o 11:00. Hádžeme potrebný werkzeug do ruksakov, šnurujeme vibramky, no na dúšok pravej domácej si nájdeme čas v našlapanom traťovom pláne. Ako ináč, jen z rukou lékaře.
Po prvých desiatkach metrov prichádza ku klasickému outdoor striptízu, kedže výstup na Bralovú skalu nie je žiadna brnkačka. Plazíme sa strmým svahom a úsmev na tvárach sa vytráca. Posledné metre, telekomunikačná stanica a sme na vrchole. Výhľad je skvostný. Handlová s jej ikonickým komínom z roku 1987 je ako na dlani, nad ňou sa týči Veľký Grič a obďaleč vykúka Vtáčnik.
Hlt čaju, kúsok čokolády a nastupujeme na červenú značku, smer Sedlo pod Vysokou a Kunešov. Priam idylická a nenáročná cestička do Kunešova, nikde ani nohy. To bude asi tým, že väčšina zapaľuje práve sviečky a ctí si pamiatku zosnulých. My spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami, neskorým obedom. Slanina sa krája a cibulu je cítiť azda až do Kunešova. Je nám výborne a tešíme sa na ďalšie kilometre.
Náladu nám kazí niekoľkokilometrová asfaltka z Kunešova do Kremnických baní. Akoby naschvál okolo nás prechádza miestna SAD linka, pričom niektorým členom trhá rukou a radi by ju stopli a zviezli sa. Akýkoľvek transport však tvrdo zamietam a vyzývam členov expedície k absolútnej poslušnosti. Vysmejú sa mi, no šliapu, a to sa počíta.
Prichádza noc, asfaltová cesta pokračuje a my si uvedomujeme, že dnešné krásy Slovenska máme pre dnes za sebou. Po 7 hodinkách sme v cieli a fajnová, chladná čapovaná Plznička v miestnej krčme vyčaruje úsmevy i na tvárach abstinentov. Míňame zásoby jedla, varíme sáčkové polievky a zaspávame priamo v srdci Európy, na námestí v Krahuliach.
Deň 17: Krahule → Kráľova studňa
Praženica, pigi čaj, krátka zastávka v potravinách a poď ho hore zahmlenou Krahulskou zjazdovkou smerom na Skalku. Ideálny raňajkový rozjazd cez atraktívny hubársky les. Škoda, že je november. Hneď by som si odbehol a vyňuchal zopár dubáčikov na praženicu či do vianočnej kapustnice. Nabudúce.
Ako sa blížime na Skalku, začína výdatne prituhovať. Stromy sú pocukrované námrazou a vietor sa dvíha. Spravíme tímové foto, nasadíme čepičku a smerujeme k Tunelu, kde si dávame desiatu a digestívum. Nálada v družstve je výborná, debatujeme. Predovšetkým dámy, ktoré obdivuhodne vyťahujú z krčaha jednu tému za druhou. Veď čo, aspoň reč nestojí a lepšie sa šliape.
Gulášik, Plznička, Slivovička – to je najspoľahlivejšie GPS.
Za Kordíckym sedlom (1117 m) dávame krátku čajovú pauzu a les okolo nás je ako v rozprávke. Smerom na sedlo Flochovej pribúda námrazy a ľadu, cestička je kľukatá a za každým stromom akoby na nás číhal hladný medveď. Vytvárame tímový pelotón, spievame, recitujeme a pizdujeme pri každom stúpaní, ktoré nám príroda hádže pod nohy.
Smerujeme pomaly, ale iste k Malému Šturcu (885 m). Posledná hodinka nám dala celkom do tela, keďže trať pripomínala prechod ťavími hrbmi. O chvíľu bude tma ako pod krčmárkinou fertuchou. Do sedla prichádzame po piatej a vynárame sa z hmly ako duchovia. Zapíname čelovku, no tá pomáha maximálne identifikovať oproti stojaceho pútnika, ktorého svietenie do očí rozhodne neteší.
Do cieľa zostáva približne 10 km. V búde pri Malom Šturci varíme čierny čaj, konzumujeme proviant a kontrolujeme mapu, aby sme náhodou nezišli zo značky a neskončili v Tureckej. Naše manželky stále vášnivo diskutujú a hltajú pribúdajúce kilometre bez toho, že by čo i náznakom prejavovali únavu.
Väčšina obyvateľstva už pravdepodobne oddychuje vo svojich príbytkoch, no my sa predierame Veľkou Fatrou a snívame o pol litri dobre vychladeného, oroseného pivečka. Posledná pauzička v altánku pri Košarisku, posledné metre i pády na zľadovatenom chodníčku. V hustej hmle sa vynára slabé svetlo a náš nocľah.
Gulášik, Plznička, Slivovička – to je najspoľahlivejšie GPS. Nič viac nám netreba. Padáme do pelechov a niektorých z nás po pár sekundách začína kváriť syndróm spánkového apnoe, ktoré nedá zvyšku izby/izieb spať. Platí staré dobré pravidlo – na turistickú chatu vždy so štupľami do uší.
Deň 18 Kráľova studňa → Staré hory
Z postele vyliezame až po 8:30 a premiestňujeme sa do reštauračnej miestnosti ako súbor Golemov. Včerajších 30 kilometrov cítime príjemne v nohách i chrbtoch. Raňajky chutia o to viac, relaxujeme a užívame si spoločné chvíle (hlavne bez detí ?). Dnes nás čaká už iba zostup do Starých hôr cez Úplaz a Ramžinú.
Počasie v okolí chaty pripomína známy film Blair Witch, silný vietor ohýba vrcholky stromov a hmla robí orientáciu v ináč ľahkom teréne pomerne zložitou. Dnes by rozhodne nemalo zmysel pokračovať na Krížnu a Donovaly. Tento zážitok si radi necháme na inokedy, kedy nám počasie dovolí kochať sa pohľadmi na okolité vrchy, ležať v tráve a splynúť s prírodou.
Na chvíľu strácame zelenú značku a predierame sa kosodrevinou, v ktorej sa očividne podľa exkrementov rada schováva vysoká. Chodník smeruje po rozmáčanej vrstevnici a prechádza popod Malú Krížnu (1358) smerom k Úplazu. Pod nami leží Bystrická dolina, ktorá sa končí až v Dolnom Harmanci. Tieto fakty však možno konštatovať len z mapy, kedže výhľad je nulový.
Turistický chodník je ľudoprázdny a chystá sa na jesenný spánok, aby si oddýchol a zvládol letný sezónny nápor turistov smerujúcich k horskému hotelu. Pri malej studničke dojedáme zásoby, krájame cibuľu, kaleráb, slaninu, koštujeme mrazivú vodu, ktorá vyviera priamo spod Krížnej (1574 m). Je nám smutno, že naša púť sa blíži ku koncu, no sme vďační i za týchto pár dní strávených vo Veľkej Fatre.
Krížna i nasledujúce dominanty Nízkych Tatier sú veľkým lákadlom na ďalšiu etapu. Uvidíme, koľko mocných žrebcov a elegantných kobýl sa postaví na štartovú čiaru a užije si nádhernú i keď náročnú hrebeňovku od Kráľovej studne až do Telgártu.
