Pokračovanie zážitkov z lezenia na Sardínii – výber najkrajších viacdĺžkových lezeckých ciest ostrova, teda môj sardínsky crème de la crème. Tretiu časť venujem žulovej oblasti Jurassic Park na juhovýchodnom pobreží, kde sme okrem iného vyliezli cestu zakončenú efektnou vežičkou. 

Lezecká oblasť Jurassic Park neleží priamo pri mori, ale morské pocity sú zaručené. Nachádza vo výške 270 m n. m., pod nevýrazným kopcom s názvom Monte Santu (375 m). Najbližším sídlom je dedina Tertenia. Ide o menšiu lezeckú oblasť čo do počtu lezeckých ciest, ale svojou špecifickosťou stojí rozhodne za návštevu.

Podľa tlačeného sprievodcu z roku 2014 je v oblasti 9 ciest, prevažne viacdĺžkových s maximálnou dĺžkou 90 metrov. Podľa online sprievodcu Climbing Italy je v oblasti 11 ciest (topo schémy ciest sú prístupné po free registrácii). Polovica ciest sa lezie tradične, teda bez fixných postupových istení, ale s vŕtanými zlaňákmi. Cesty sú v obtiažnosti od 6a do 7b vo francúzskej stupnici. Podľa mojej skúsenosti  je tu pomerne tvrdé hodnotenie, očakávaj teda ťažšie cesty ako naznačuje uvádzaná klasa.

Príprava

Lezecká cesta Dillosauro je z roku 1994/95, má 50 metrov, dve dĺžky a obtiažnosť 6c. Tlačený lezecký sprievodca neuvádza atraktívnosť cesty, ja jej dávam maximálny počet 5 hviezd z 5. Stena má východnú orientáciu, v tieni je po obede. Pôvodná línia cesty sa musela zmeniť v roku 2013 po výlome v dolnej časti. Jednoduché topo som našiel aj na stránke Planetmountain.

Príjazd

Bývame v meste Tortoli. Dávam pokusne do navigácie Jurassic Park a čuduj sa svete, navigácia presne vie ako sa tam dostať. Dobre, nič nemusíme riešiť, len sadnúť do auta, paráda. Navigácia nás vedie cez dedinu Tertenia do oblasti Villaputzu. Tam prechádzame okolo vojenskej oblasti s vysielačmi. Popri jednom z nich prichádzame k moru, kde sa asfaltová cesta mení na štrkovú.

Máme auto 4×4 a navigácia nás posiela ďalej, nie je o čom rozmýšlať. Keď sa dá, tak sa dá, no a zrazu sa už nedá. Parkujeme improvizovane, v podstate na ceste a tak, aby vedelo okolo prejsť iné vozidlo (poloha na mape). Je tu miesto maximálne pre tri autá.

Mobilný signál je obmedzený, takže ideme hľadať náš dnešný cieľ intuitívne, ďalej po štrkovej ceste. Tá sa miestami mení na vodné rigolo. Prejazd by bol možný hadám len na traktore. Cesta kopíruje pobrežie ako sa dá, raz bližšie k moru, inokedy ďalej. Po pol hodine vidíme pomerne vysoko nad cestou náš cieľ.

Jasne rozpoznateľná vežička, no prístup k nej pomerne nejasný. Pod skalami je na prvý pohľad nepriechodná vegetácia v strmom svahu. Pokračujeme po ceste daľej a bez úspechu hladáme cestičku v hustom poraste. Po ďalšej polhodine usudzujeme, že tudy cesta nevede. Dávame otočku, buď nájdeme cestičku, alebo tu dnes nelezieme.

Ešte dôslednejšie hľadáme a vlastne priamo pod vežičkou, teda o 200 výškových metrov  nižšie, nachádzame malého kamenného mužíka. Za ním sa skrýva nenápadný, ale vychodený chodník. Odbočka (poloha na mape) sa nachádza po ľavej strane menšieho skalného útvaru (výška 10 metrov), na ktorom uvidíš aj niekoľko odistených ciest. Pre upresnenie ešte doplním, že vedľa skaly je aj vyschnuté koryto potôčika.

Celkový čas prístupu pod stenu (poloha na mape) by v prípade neblúdenia mal trvať do 1,5 h a prejdeš 3,5 kilometra. Chodník je občasne značený kamennými mužíkmi, nemal by si zablúdiť.

Doma sa pozerám do tlačeného sprievodcu. Samozrejme, že odporúčaný prístup je presne z druhej strany, od severu, priamo z dediny Tertenia. V dedine budeš hľadať cestu k malej zrúcanine Porto Santoru. Zaparkuješ pri ceste a štrkovou cestou viac-menej nad morom sa dostaneš až pod sektor. Tlačený sprievodca uvádza prístup pod stenu 25 minút od parkoviska pre 4×4 a 50 minút od parkoviska pre autá bez pohonu 4×4. Tieto časy sú podľa mňa veľmi optimistické.

Lezenie

Pod stenou sme sami, asi preto, že na ňu pečie slnko jedna radosť. Aj v apríli sa tu vieš uvariť. Na rozlez si dávame dve najľahšie cesty v oblasti: Rossellosauro za 6a a Ugosauro loguace za 6a+. Prvá by mala byť viacdĺžková, ďalšie dĺžky nevidím, pravdepodobne sa lezú po vlastnom istení, na čo nemáme materiál. Pohľad do steny ma aj tak odrádza od lezenia. Skala je poriadne machová, asi sa to často nelezie.

Pod stenu prichádza nemecká dvojka a preliezajú nám náš hlavný dnešný cieľ – lezeckú cestu Dillosauro s dolezom na parádnu, troška naklonenú vežičku. Po nemeckej dvojke nastupujeme. Prvá dĺžka je lezenie rôzne širokej špáry, od prstovej po špáru, do ktorej dáš aj dve ruky. Lezieš prevažne na sokolíka, občas idú nohy len na trenie.

Po troch dňoch lezenia (viď report z cesty Sole Incantatore a veže Pedra Longa) mi príde táto dĺžka veľmi silová. Preliezam ju s maximálnym vypätím. Bojujem, sadám si, ťažké lezenie. Darmo, je to moja lezecká maximálka. Istení je pomenej, prijal by som aj viac. S božou pomocou doliezam na štand, ktorý je v stene pre lezcov už pripravený.

Pri doberaní spolulezca naberám odvahu do druhej dĺžky. Na moje prekvapenie je druhá dĺžka podstatne ľahšia, aj istení je viac. Cesta sa končí na vežičke o rozmere meter krát meter, kde sa nachádza viacero navzájom previazaných zlaňákov. Môj morál je pomerne naštrbený a úplne si chvíľu na vežičke vychutnávam. Pár fotiek a rýchlo zlaňujeme dole, čo mi príde pri ceste späť k autu troška ľúto. No nie je každý deň nedeľa.

Cesta je odistená nitmi, vlastné istiace pomôcky by zvýšili morál, ak sa dajú niekde založiť. Úplne by som sa na ne nespoliehal. Lano stačí jednoduché, 60 metrové. So sebou si vezmi minimálne 12 expresiek a samozrejmosťou je helma. Kvalita skaly je výborná. Štandovacie istenia sú dve a sú prepojené.

Zostup

Zlanením nadvakrát. Ak máš 60 metrové dvojičky, vieš to zlaniť aj na jedenkrát.

Fotogaléria