Pre zatiaľ mizerné podmienky aktuálnej sezóny pokračujem vo vykopávaní starších skialpových tripov. Sezónu 2012/13 sme na konci apríla parádne uzavreli výstupom na najvyšší kopec rakúskeho pohoria Hochschwab.
V piatok popoludní v zmiešanej trojici s miernou prevahou pánov vyrážame z Bratislavy. Prvým cieľom je vyjsť na v zime zavretú chatu Voisthaler hütte (1660 m) dolinou Dullwitz a prenocovať vo winterraume. V sobotu chceme pokračovať výstupom na Hochschwab (2277 m) a zlyžovať nazad. Počasie vydržalo, morál tiež, a plán sa bez väčších problémov podarilo do bodky zrealizovať.
Poriadnejšie rakúske hory sa smerom od východu na západ začínajú skupinou Rax-Schneeberg, pokračujú menšími masívmi Schneealpe a Veitsch. Štvrtým v poradí je Hochschwab. V porovnaní s východnejšími súrodencami už má viac alpský charakter, strmé vápencové steny hlavného hrebeňa dosahujú výšku v stovkách metrov. Do osady Seewiesen na východnom okraji pohoria, ktorú sme si vybrali za štartovací bod, sa dá z Bratislavy dostať za 2,5 hodiny jazdy.
Auto parkujeme v nadmorskej výške približne 900 metrov na začiatku doliny, pri značke zákazu vjazdu. Makadamová cesta je zjazdná aj ďalej, ale nechceme riskovať nevôľu miestnych. Po snehu zatiaľ ani stopy. Nedá sa nič robiť, nakladáme materiál na chrbty a hybaj drať podrážky tenisiek. Pri dolnej stanici nákladnej lanovky vedúcej ku chate stretávame milých maníkov valiacich si to dolu na džípe. Pýtajú sa, kam ideme a keď dostávajú pravdivú odpoveď, varujú pred zatečenou predizbou winterraumu. Sú to správcovia chaty alebo dačo podobné. Že je to v pohode, len sa nemáme zľaknúť.
Trasa: 26 km, nastúpaných 1490 m, celkový čas 21 h. Na posledné kilometre sme pri návrate zneužili motor. GPX na stiahnutie nájdeš na Mapy.cz.
Asi po dvoch hodinách úmorného pochodu naťažko sa definitívne stmieva. V rovnakom čase, pri salaši Florlhütte, sa objavuje sneh. Lepíme pásy, obúvame lyžiarky, zapíname čelovky a pokračujeme čoraz strmším stúpaním. Nik z nás tu predtým nebol a morálku začína nahlodávať obava, že v tej tme chatu minieme. Dosť sa nám uľavuje, keď ju po takmer troch hodinách výstupu nachádzame. Malý winterraum pre 3-4 osoby je plne funkčný a k dispozícii len pre nás. Žiadnu povodeň neregistrujeme a je tu piecka so zásobou dreva. Žiaľ, podľa správ z konca roka 2015, piecka medzičasom zmizla.
Konzumujeme tuhé aj tekuté zásoby, po dlhšom maturovaní rozkurujeme piecku a v dobrej nálade sa ukladáme na prične. Slnečné ráno hrozí menším konfliktom. Jedna tretina posádky chce ešte ostať v horizontálnej polohe („veď je víkend, treba si užívať pohodu“), podľa ďalšej tretiny sme už dávno mali byť na pochode („na horách sa nevylihuje do obeda, navyše hrozí zmena počasia“), no a poslanecký klub s rozhodujúcim hlasom sa nevie rozhodnúť, ku komu sa pridať.
Okolo ôsmej sa posádka konečne začína vymotkávať zo studenej chaty. Pred deviatou sme na ceste. Nepotrebné veci ostávajú vo winterraume, veď sa tadeto budeme vracať. Po pár sto metroch šlapania nastáva dilema, či je lepšie ísť dnom doliny alebo začať stúpať do svahov na pravej strane, kam tiež vedú stopy. Volíme nasledovať dvojicu miestnych borcov, ktorí si očividne privstali a zmazali náš náskok z večerného výšlapu. Ideme za nimi doprava. Na trase vďaka tomu vznikol malý okruh, videli sme viac Hochschwabu.
Snehové podmienky sú primerané ročnej dobe, typický jarný firn. Zaujímavým členitým terénom s parádnymi výhľadmi sa dostávame na hlavný hrebeň. Sme na dohľad od vrcholu a supermodernej chaty Schiestlhaus priamo pod ním. Ani tá v zime nefunguje, má však winterraum s kapacitou do 8 osôb. Predná fasáda chaty je zaviata snehom do výšky niekoľkých metrov, no v kotline pred chatou, ktorou musíme prejsť cestou k vrcholu, snehu nieto. Musíme na chvíľu vyzuť lyže.
Na záverečnú vrcholovú pasáž si vyberáme menej priamu z dvoch možných ciest. Na pohľad vyzerá byť efektívnejšia, no neskôr sa ukazuje byť dosť komplikovaná. Najskôr nám dáva zabrať traverz strmým a nestabilným firnovým poľom. Našťastie pád by skončil po niekoľkých desiatkach metrov a následky by zrejme neboli fatálne. Na konci musíme prekonať slušne veľký prevej, aby sme sa dostali späť na hlavný hrebeň. Vyzerá to dosť riskantne a keď už sa pomaly zmierujem s tým, že sa bude treba vrátiť a skúsiť to normálkou, Robo si vyšliapne do preveja a relatívne pohodovo ho na lyžiach prekonáva. Ideme za ním a o pár minút sme na vrchole.
Fotenie, obzeranie, občerstvenie, zhadzovanie pásov a ideme dole. Obloha sa zaťahuje, nechceme sa zbytočne zdržiavať. Z vrcholu ideme normálkou a od Schiestlhausu si vyberáme zjazd najkratšou cestou do doliny. Tá sa v niektorých častiach ukazuje byť málo „klesavá“ a mokrý jarný sneh viac brzdí ako šmýka. Aby sme sa dostali ku chate Voisthaler, musíme ešte raz lepiť pásy. Nakladáme odložené veci a pokračujeme na lyžiach, kým to snehové podmienky dovoľujú – k salašu Florlhütte. Prezúvame do tenisiek, balíme materiál a snažíme sa zmieriť s predstavou dvojhodinového zostupu s lyžami na batohoch.
Je to ešte horšie ako v predstavách. V nohách cítime túru, na chrbtoch záťaž a spánok vo winterraume nebol úplne ideálny na dobitie bateriek. Dva-tri kilometre pred parkoviskom dochádzajú sily. Hádžeme ťažké batohy na zem a nadávame na celú dolinu. Po zjazdnej ceste, takmer asfaltke, sa predsa nechodí s takými báglami pešo. Ponúkam sa, že idem po auto. Samozrejme bez batohu. Keby nastal problém s porušením zákazu vjazdu, Alena vytiahne nejaký blond trik, napríklad zahrá vyvrtnutý členok. Tak sa aj stalo. Divadlo nebolo potrebné – nestretávam živú dušu, nieto lesnú stráž. Večer sme všetci šťastne doma, spokojní s vydareným záverečným tripom sezóny.
