Niekoľko víkendov v rade bolo v blízkych rakúskych Alpách počasie pod psa, plány na dôstojnú rozlúčku so skialpovou sezónou sa posúvali a posúvali. Až do druhého májového víkendu. Nakoniec to bolo až príliš horúce.
V sobotu o piatej ráno v trojici vyrážame z Bratislavy. V Obertraune pri Halstattskom jazere sme o deviatej, skoro na chlp presne podľa hlásení popletenej (za Viedňou nás z diaľnice A1 posielala nazad do mesta) tety z navigácie. Na parkovisku pod lanovkou na Krippenstein (2108 m) vybaľujeme z auta lyže a turisti na nás vyvaľujú šikmé oči. Už teraz je horúco, mažeme na seba vysoké faktory. Tretí úsek lanovky nepremáva, máme to za akciových 20 éčiek namiesto štandardných tridsiatich.
Hore slnko páli ešte viac, na konečnej si preventívne dávame po jednom pive. Dumáme, ktorú z dvoch možných alternatív ako sa dostať pod Hohes Dachstein (2995 m) si vybrať. Vyhráva logickejší variant – hore ideme dolinou po bližšej ľavej (východnej) strane hrebeňa Gjaidsteinu (2794 m) a vrátime sa dolinou po jeho pravej strane. Na západe je aj chata Wiesberghaus, kde plánujeme prespať. Dochádza nám, že je pred nami dobrých 20 kilákov so zhruba tisícmetrovým prevýšením, takže hybaj na lyže.
Tomáš nalepil pásy ešte doma a nechce sa mu dávať ich dole. Asi kilometrový úvodný zjazd po vyratrakovanej zjazdovke na Oberfeld (1832 m) absolvuje na nich, tipujem, že tam necháva polovicu svojich Gecko chlpov. Veľmi svižným tempom stúpame hore. Hlavne Martin má ťažkú nohu na plyne, snažím sa držať krok. Snehu je po poslednom snežení dosť, len občas musíme obísť nejaký kameň alebo vyčnievajúcu kosodrevinu. Ale je to príšerne mäkké, tešíme sa na tvrdší podklad vo väčších výškach. Prostredie parádne, oskar pečie na hlavu, plníme pamäťové karty gigabajtami fotiek.
Trasa: Dĺžka 27,2 km, celkový čas na túre cca 10 h (vrátane krátkeho nedeľného úseku), vystúpaných 1568 m. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Prvý oddych dávame pri akejsi búde vo výške zhruba 2400 metrov. Pod nami je prvý vlek lyžiarskeho strediska Dachstein Gletscher. Pokračujeme traverzom po východnom úbočí Gjaidsteinu, až kým sa nenapojíme na ratrakové cesty strediska. Tu začína Schladminger Gletscher, no žiadne trhliny nehrozia, ľadovec je plytký a úplne hladký. Chytá ma nostalgia pri pomyslení, v akom zúfalom stave som tadiaľto na jeseň 2014 schádzal z Dachstein Superferraty. Na okraji ľadovca, v tieni pod Koppenkarsteinom, vidíme zaujímavé lyžiarske lajny. Tipujeme, že by tam mal byť dobrý sneh, no nie je čas na žiadne odbočky.
Križujeme susedný Hallstattský ľadovec, aj tu je sneh úplne stopený. Kvalitnejší materiál nachádzame až v kotli pod vrcholom Dachsteinu. Dobre to drží, napriek vyše 40-stupňovému sklonu sa dá pásoch vystúpať až na úpätie skalnej steny. Sme asi sto metrov pod vrcholom, obúvame mačky a berieme cepíny. Je tu oceľové lano, ktoré si pamätám ako odbočku z ferraty Schulteransteig. S vďakou sa oň priistíme, pretože vlastné lano pod tlakom preplnených ruksakov ostalo v aute.
Lenže realita nám kazí optimistické očakávania. Lano sa asi po desiatich metroch stráca pod snehom. Prvý to vzdávam ja, veď aj v investičnom dotazníku som popravde uviedol veľmi nízku akceptáciu rizika. Navyše mi v tieni pod stenou mrznú ruky. Chalani pokračujú ďalších 50 výškových a otáčajú sa tiež. Nemali z toho dobrý pocit, morál im nedvihla pokročilá hodina ani búrka viditeľne zúriaca v údolí.
Zjazd s výnimkou prvých oblúkov v strmom kotli nestojí za veľa. Kôra alebo ťažký roztopený sneh, nižšie už treba dávať pozor na kamene. Na Wiesberghaus (1872 m) prichádzame o pol siedmej. Sympatická chatárka o nás vie a o chvíľu podáva večeru. Prebieha taktická porada s výsledkom, že polyžované už tu máme skoro všetko a sneh zajtra lepší nebude. Takže ráno zídeme do doliny a nájdeme si iný druh zábavy.
Nocľah v spolovice zaplnenom lageri (so zľavou Alpenvereinu za 11 €) je luxusný, ani spacáky sme nemuseli ťahať – plachty a obliečky sú k dispozícii. K tomu čerstvo zrekonštruované umyvárne a páchnuce ekologické záchody, jednoducho perfektná chata.
Ráno si doprajeme voľný budíček (keď sa zobudíme, budeme zobudení) a raňajky bez náhlenia. Na Krippenstein je to cez Gjaidalm hodinka, maximálne dve. Šmýkame sa na pásoch pomedzi kosodrevinu a vôbec netušíme, že o pár hodín sa tu budeme brodiť v snehu bez lyží, v krátkych nohaviciach a polobotkách.
