Slovákom menej známe rakúske pohorie Grazer Bergland ma už v minulosti na pár dní prijalo s otvorenou náručou. Keď nastal čas vybrať lezeckú oblasť a počasie opäť ukázalo smer na kopček Rote Wand, tešil som sa ako môj syn na nové lego z edície Harry Potter.
Rote Wand sa nachádza v spolkovej krajine Štajersko asi 250 km od Bratislavy, z toho 240 km po diaľnici, necelé 3 hodiny jazdy. Z Viedne na Semmering, ďalej na Bruck an der Mur, pred ktorým odbočíš na juh na Graz a zakrátko do dedinky Tyrnau. Tak sa mimochodom volala v minulosti aj Trnava. Za dedinou vľavo na lesnú cestu až na parkovisko cca pre 25 áut (GPS poloha), ktoré bolo cez víkend úplne plné. Na parkovisku sa dá prespať v aute, nie stanovať.
Kopce tu nie sú veľmi vysoké, najvyšší je práve Rote Wand s výškou 1505 metrov. Jeho južne orientovaná stena je asi 500 metrov široká a maximálne 250 metrov vysoká. Aj keď stenu vidno z diaľnice, je od nej dostatočne ďaleko, aby si si užil deň v prírode.
Vyberáme si cestu Rupertina 7- UIAA, 8 dĺžok, 250 metrov, nástup 40 minút z parkoviska. Stena nie úplne kompaktná, občas je prerušovaná trávami a malými kríkmi, ale zalezieš si dosť. Cesta vedie stredom masívu.
V minulosti som tu liezol cestu Serengeti, ktorá sa nachádza 20 metrov vľavo od Rupertini. Vďaka znalosti terénu rýchlo nachádzame začiatok cesty. No ešte si pamätám, ako sme dlho hľadali nástup pri prvej návšteve. Odporúčajem dobre si naštudovať topo. Na začiatkoch ciest sú občas na skale napísané názvy alebo značenie na pliešku.
Najprv si musím cestu vyčistiť od zeleniny a voľných šutríkov. Po miernom boji, ale o to silnejšom strachu, som nejako prerazil na vrcholové plató.
Asi 5 minút pred začiatkom steny, priamo na chodníku, sa nachádza maličký priestor, tzv. Rucksack Platz, kde si môžeš nechať ťažký ruksak, vodu… a pri zostupe si ich zoberieš. Je v tieni, pod korunami stromov, čo sa môže v lete hodiť.
Prvých 5 dĺžok je príjemných, ťažšie miesta striedajú oddychové. Stena je položená. Kľúčová je šiesta dĺžka (7-). Začína sa traverzom doprava asi 10 metrov cez platničku, miestami dávaš nohy len na trenie, trocha neisto, ja to volám “pre teplý pocit”.
Ďalej asi 10 metrov do žltočerveného piliera. Tam hľadaj istenia vpravo na ďalšej platničke, netlač to ako ja do previsu. Tam nie je cesta. Výživné. Nasleduje ľahšia dĺžka, po ktorej zisťujem fakt, že parťák Peťo má fakt dosť. Až tak, že treba ísť čo najrýchlejšie preč zo steny.
Pozerám sa na poslednú dĺžku, je to mierne previsnutá stienka, uvádzaná obtiažnosť za 6+. Asi to bude ťažké, tak radšej vyberám smer doľava, do neprebádaného priestoru. Neskôr si čítam diskusiu k ceste – že vraj posledná dĺžka je za poctivých 7 UIAA.
Každopádne ani výber kratšej cesty doľava nebol pre prvolezca, teda mňa, najlepší výber. Najprv si musím cestu vyčistiť od zeleniny a voľných šutríkov. Po miernom boji, ale o to silnejšom strachu, som nejako prerazil na vrcholové plató. Za odmenu som dostal krásny výhľad na meandre rieky Mur.
Výstup trval 5 hodín veľmi pohodovým tempom. Pekne odistená cesta, vlastné istenie je potrebné len na zlepšenie morálky prvolezca. V ťažkých častiach je istenie hustejšie. Zostupuje sa výrazným chodníčkom, občas po ferrátach, občas po hrebeňoch, až k ruksakovému plazu.
Každý takýto deň stojí za to, aj keď sa nepodarí všetko tak ako sme si naplánovali. Teším na ďalší.
