Na Hochtor (2369 m) v Ennstalerských Alpách sme pôvodne chceli ísť o dva týždne skôr. Pretože na chate Hesshütte bolo problém zohnať voľné postele, vydávame sa tam až v jednu sobotu skoro ráno na konci októbra.
Z Bratislavy trvá cesta do dedinky Johnsbach asi 3,5 hodiny. Pred samotným výstupom chceme najprv vyliezť krátku športovú ferratu, ktorá má rovnaký názov – Johnsbach. Keďže je súkromná, najprv ideme do Gasthofu Kölbl, ktorý je hneď na začiatku dediny, aby sme zaplatili poplatok a popýtali sa aké sú podmienky. Ešte predvčerom tu dolu pršalo a hore snežilo. Víta nás tabuľka „Betriebsferien“, takže sa otáčame, zaparkujeme na malom parkovisku pri horskom potoku priamo pod ferratou a skáčeme do sedákov.
Sú tu tri rôzne cesty s obtiažnosťami C/D, D/E a E. Rozhodujeme sa, že najprv vylezieme najťažší éčkový variant, kým sme ešte plní sily. Previs je celkom slušný a treba v ňom asi trikrát precvaknúť karabíny, čo dá rukám poriadne zabrať. V stene sú kramle, takže nohy majú akú-takú oporu.
Stena je tu dosť členitá a aj keď lezieme relatívne blízko pri sebe, často na seba nevidíme ani sa nepočujeme. Po ďalšom trochu ľahšom lezení sa dostávame na rebrík v previse, ktorý sa má liezť chrbtom ku skale, čiže človek po ňom lezie tak, že sa pozerá dolu do doliny pod sebou. Dušan ide ako prvý a omylom volí opačný spôsob – čelom ku skale. Čiže celý čas na rebríku visí v previse. Precvakáva sa tak, že visí na lakti. Neskôr vysvetľuje, že sa mu zdalo, že istiace lano je hore opačnom konci a nejako ďaleko, ale v tom strese mu vôbec nenapadlo, že lezie naopak. Žeby návod ako sa dá z B/C ľahko spraviť éčko? :-)
V hornom úseku ferraty nachádzame vodorovne natiahnuté lano, ktoré má asi 150 metrov a druhý koniec ukotvený niekde v skalnej stene oproti. Hádame, na čo to asi slúži a ako sa to používa. Martin sa na lano vešia za odsedku a za nášho mohutného povzbudzovania pomaly rúčkuje na druhú stranu. Asi po troch metroch sa otáča a vzdáva to… Zhodujeme sa, že preliezť na druhú stranu bez kladky by bolo tak na celý deň. Hore sa krátko vydýchame. Máme tu výhľad na celú dolinu v krásnych jesenných farbách.
Nadol schádzame poza skalný masív najprv ferratou a potom strmým lesným chodníkom, ktorý sa miestami dosť šmýka a musíme sa pridržiavať stromov. Napájame sa na D-čkovú trasu a znovu lezieme hore. Tento variant sa nám zdá byť o poznanie ľahší. Tentokrát nejdeme až úplne hore, ale na križovatke s najľahšou trasou ňou schádzame dole (okrem krátkeho C/D úseku na začiatku, ktorý sa dá obísť lesom, je to celé za B). Asi za dve hodiny sme preliezli všetky varianty na tejto skalke. Dávame dolu sedáky a auto preparkovávame na malé parkovisko pri hostinci Kölblwirt, kde sa občerstvujeme polievkou a pivom.
Čaká nás 700 výškových metrov na chatu Hesshütte (1700 metrov). Balíme rýchlo do batohov všetko potrebné a vyrážame. Cesta vedie krásnym jesenným lesom, s výškou pribúda stále viac a viac snehu. V diaľke vidíme zasnežené vrcholy Festkogel a Großer Oedstein. Ideme pohodovým tempom, kocháme sa krásnou prírodou a o niečo cez dve hodinky vidíme chatu. V tejto výške už vládnu zimné podmienky. Na prvý pohľad vyzerá byť chata opustená, ale našťastie to tak nie je. Nad chatou sa vypína krásna hora Hochtor… zajtra sa nám snáď podarí na ňu vyliezť.
Prihlasujeme sa na recepcii u sympatickej chatárky, nocľah s Alpenvereinom na štvorke izbe stojí 18 €, s raňajkami 27 €. Volíme variant s raňajkami. Ako sa ráno ukáže, voľba to bola dobrá – raňajky sú vo forme bufetových stolov a jedny z najlepších, aké sme zatiaľ na chatách zažili. Dozvedáme sa, že v utorok chatu definitívne zatvárajú, takže sme tu túto sezónu medzi poslednými hosťami.
Chatárke sa medzi rečou zmieňujem, že zajtra plánujeme ísť na Hochtor. Divne sa na mňa pozrie – „Auf keinen Fall“. Keď sa na ňu nechápavo a neveriaco pozerám, tak ma bez slova berie pred chatu na terasu a ukazuje mi vysnežený žľab, kde je nafúkaného dosť čerstvého snehu. Je to cesta, kadiaľ sa vystupuje hore. Vraví, že je tam vyše metra snehu a hore sa jednoducho nedostaneme.
Trochu bezradne sa pozerám na kamarátov. Čo teraz? Dušan vyťahuje z rukáva bez mihnutia oka náhradný plán… Zajtra sa ide na 2191 m vysoký Hochzinödl. Leží na druhej strane sedla, oproti Hochtoru. To chatárka odsúhlasí, tá cesta je schodná a mali by sme sa tam bezpečne dostať.
Keďže na izbe je podľa našich meraní okolo sedem stupňov, vôbec sa tam neponáhľame. Hráme večer dlho karty v reštauračnej časti pri teplej piecke, na ktorej si sušíme aj naše premočené topánky. Popíjame pivo a domácu jabĺčkovicu. Na tejto chate vidím prvýkrát v živote psa s čelovkou. Jednoducho sa otvoria vonkajšie dvere a dnu vojde malý pes s veľkou čelovkou na hlave. V prvom momente si myslím ok, trochu si to prehnal s pitím, ale potom pozriem znovu a naozaj – je tam pes s čelovkou :-)
Zrazu topánky s veľkým hrmotom padajú z piecky. Reštaurácia stíchne a rakúskym hosťom zamrznú krígle s pivom v polovici cesty pred ústami. Len Dušan, ako keby na to čakal, rýchlo vyskočí na nohy, vezme svoje topánky a na celú rakúsko-slovenskú spoločnosť vyhlási „Už sú suché!“ a rýchlo mizne v trockenraume. Až okolo desiatej večer ideme na izbu, krátka hygiena a zaliezame do studených spacákov.
Ráno po výdatných raňajkách nechávame všetko, čo nepotrebujeme na výstup, na chate, nasadzujeme mačky a za dve hodinky prekonávame asi 500 výškových metrov. Vychodená cestička je len po hrebeň. Potom si už musíme prešliapávať cestu v čerstvom snehu sami. Miestami noha zapadne medzi veľké kamene, prípadne kosodrevinu. Je to namáhavé a musíme dávať veľký pozor kam stúpame. Ideme po hrebeni a vrchol vidíme v diaľke, takže orientácia je veľmi ľahká.
Na vrchole sme podľa vrcholovej knihy prví po týždni. Je tu všade hlboký panenský sneh. Kocháme sa krásnym výhľadom. Robíme vrcholové fotky a trochu sa občerstvujeme. V plnej kráse sa nám ukazuje Hochtor. Nádherná hora, kôli ktorej sme sem pôvodne prišli.
Fúka dosť silný vietor a tak po približne pol hodinke začíname zostupovať po ceste Panoramaweg. Tiež nie je prešliapaná a miestami zapadáme po pás do snehu. Hlavne na začiatku zostupu musíme našu polohu viackrát kontrolovať pomocou GPS, aby sme na správnom mieste odbočili z hrebeňa do doliny. Cesta je nádherná a svoje pomenovanie si zaslúži. Počas celého zostupu až k chate Hesshütte nás sprevádzajú krásne výhľady – najmä na majestátny Hochtor a Planspitze.
Prichádzame znova na „našu“ chatu. Po krátkom občerstvení chutnou polievkou a pivom sa balíme a vydávame na cestu. Dolu na parkovisku pri aute sme okolo pol tretej.
Čo dodať na záver? Nikto o tom teraz nahlas nehovorí, sme ešte plní dojmov z posledných dvoch dní. Ale všetci sme tak nejako radi, že sa sem budeme musieť vrátiť a vystúpiť na Hochtor.
