Robo si chcel splniť dávny horolezecký sen, ja dať zmysluplnú bodku za lyžiarskou sezónou. Klasický výstup na Grossglockner (3798 m) hrebeňom Stüdlgrat v termíne na konci apríla vyzeral, že by mohol splniť obe želania. Nahovorili sme naň ešte dvoch Petrov, s istými problémami zajednali dve noci na Stüdlhütte a v poslednú aprílovú sobotu vyrazili.

Parkovisko na konci mýtnej cesty, ktorá vedie z horského strediska Kals am Grossglockner do výšky zhruba 2000 metrov k penziónu Lucknerhaus, nachádzame takmer plné (otvorená je len dolná časť) a mierne zatopené vodou z roztápajúceho sa snehu. Výhľad na Grossglockner týčiaci na konci doliny rovno nad nami je nádejný. Žiaľ vieme, že zajtra sa má počasie zhoršiť.

Nie sme sami, kto vykladá alebo nakladá lyže a zdá sa, že na pásoch sa bude dať ísť takmer od začiatku. Fajn, lebo batohy naložené lezeckým matrošom nás ťahajú k zemi. Lyže plánujeme využiť len na výstup ku chate a možno v pondelok na nejakú lyžiarsku túru. Stüdlgrat budeme v nedeľu liezť bez nich, predstava dlhých hodín driapania sa po skale v lyžiarkach a s lyžami na chrbte nie je lákavá.

Trasa na mape a GPX na stiahnutie

Zo dva razy musíme kúsok prenášať, ale inak bez problémov pásujeme hore. Pri zatvorenej Lucknerhütte (2241 m) nedokážeme odolať pokušeniu nákladnej lanovky. Za jeden telefonát a 5 €/kus sa zbavujeme ruksakov. Na Stüdlhütte (2801 m) prichádzame akurát na večeru.

Moderná chata je fakt pekná, zvonka aj zvnútra. Objednávky v jedálni sa zaznamenávajú prostredníctvom čipu, ktorý vyfasuje každá partia. Len ho nestratiť, ako sa to (takmer) podarilo nám. Dá sa tu platiť kartou a majú celkom slušne fungujúcu wifinu.

Cestou sme vyhladli a prekvapuje nás ponuka jedla vysoko nad bežným chatovým štandardom, kvalitou aj pestrosťou. Vo výsledku tým však trpíme, pretože prejedeným sa nám zle spí. V danej chvíli o tom ešte neviem, ale žalúdočné problémy ma budú sprevádzať počas celého vrcholového dňa.

Raňajky sa podávajú od piatej. Netlačíme veľmi na pílu, ani sa príliš neflákame. O šiestej sme zoradení pred chatou a začíname stúpať sutinovým svahom hneď oproti. Počasie je zatiaľ obstojné – takmer jasno a mierne mrzne. Odmeňujeme sa výhľadom na horstvá na západnom horizonte pri východe slnka.

Paralelne s nami ide jedna dvojka, ktorá postupne zaostáva, inak nikde nikoho. Väčšina nocľažníkov z chaty išla normálkou a tí, ktorí sa vybrali na Stüdlgrat, sú v ňom už asi nalezení. Aspoň nie je tlačenica, niekedy sa vyplatí držať sa trochu vzadu, hovorím si (blažená to nevedomosť).

Keď prichádzame na ľadovec, presviedčam parťákov, aby sme sa pre istotu naviazali. Aj mačky si obúvame. Stúpanie k nástupu na hrebeň je celkom výživné, cítime nedostatok spánku a rednúci vzduch. Začínajú ma trápiť nepokojné črevá, ešte to beriem s humorom.

Konečne pod skalou. Na výber je obísť začiatok hrebeňa zľava sústavou vysnežených a sutinových žliabkov, alebo „direttissima“ – začať liezť po hrebeni hneď od začiatku. Vyberáme si druhú možnosť. Prvá chyba. Je to orientačne náročné a zbytočne strácame asi hodinu. Inak sa lezie celkom fajn – hoci chvíľu trvá, kým si človek zvykne na ťažký ruksak a ruky v rukaviciach. Mačky zatiaľ našťastie netreba.

Idem s Peťom v druhej dvojke, sme akýsi pomalí. Prvá dvojka vedená Robom nám uteká z dohľadu a tým pádom ešte aj blúdime. Keď sa znovu stretneme, Robo vyhlasuje krízovú situáciu. Týmto tempom to nestíhame. Naviažeme sa všetci štyria na jedno lano a musíme zamakať. Som za, hoci sa cítim čoraz horšie. Ale nie až tak zle, aby som zvažoval ústup.

Predbiehame trojicu Moravákov, ktorí sa zdajú byť ešte pomalší ako my. Od toho momentu sa na nás zavesia a miestami sa zdá, že my brzdíme ich. Na Frühstücksplatzi (3550 m) nás víta známa žltá tabuľa vyzývajúca na návrat toho, komu to sem od chaty trvalo viac ako tri hodiny. My sme trojhodinový limit samozrejme prešvihli. Pripisujeme to voľbe náročnejšieho variantu v úvode a veríme, že už sme dosť rýchli na bezpečné absolvovanie túry.

V premenlivom počasí lezieme ďalej. Občas sa vyjasní, ale väčšinu času sa hrebeň halí do riedkej oblačnosti. Ešteže z oblohy nič nepadá. Odkedy cestu ťahá Robo, moje problémy sa zredukovali na brušno-črevné. Na exponovanom hrebeni, nastrojený v sedáku a niekedy aj v mačkách, nie je úplne jednoduché sa s tým vysporiadať. Keď kvôli nejakému problému v čele štvorky zastaneme a treba čakať, chytá ma triaška. Už aby sme boli hore.

Lezieme väčšinou súbežne s pár isteniami medzi nami. O nejakom poctivom istení nemôže byť reč. Kto by sa oň pokúšal, jednoducho by to časovo nestihol. Iba v najťažších miestach sa navzájom doberáme. Je ťažké rozhodovať sa, či ísť v mačkách alebo nie. Vertikálne skalné pasáže sa v nich veľmi zle lezú a na položených platniach je to už úplná tragédia. Ma druhej strane, každú chvíľu treba prekonať exponovaný zasnežený traverz.

Zo záveru hrebeňa si veľa nepamätám. Iba to, že hmla bola čoraz hustejšia, triaška horšia a cepín sa v mixových pasážach veľmi zišiel. V slnečný deň začiatkom jesene musí byť Stüdlgrat parádne polezenie, no my sme s ním museli tvrdo bojovať.

Na vrchole sme o 15:30, deväť a pol hodiny od štartu. Podľa času uvedeného v popise túry na Bergsteigene by sme práve mali doraziť ku chate. Čaká nás ešte štvorhodinový zostup. Počasie sa už úplne pokazilo, fučí a padá čosi mrznúce. Moje črevá sa chystajú vystreliť z Auróry. Chalani, nefoťte sa už toľko a poďme dolu!

Zo zverejnených zápiskov iných ľudí viem, že najväčšia frustrácia po vylezení Stüdlgratu býva pri zostupe, v hornej časti normálky. Nie je to práve šesťprúdová diaľnica a na jednom-dvoch miestach sa treba aj priistiť. Pri davoch, ktoré na Grossglockner vystupujú v pekné víkendové dni, tu musí vznikať šialená zápcha. My máme zostupovú trasu len pre seba.

Konečne sme na plošine nad chatou Erzherzog Johann Hütte (3454 m). Viditeľnosť je taká biedna, že ku nej triafame iba vďaka GPS a stopám v snehu. Chata je zavretá, skúsime si aspoň oddýchnuť vo winterraume. Odtiaľ ma po pár minútach vyháňajú kŕče v bruchu, zúfalo potrebujem byť čím skôr v teple. Chalani práve začali niečo jesť, no ja som rozhodnutý ísť dole aj sám. Nenechávajú ma v tom samého, vďaka.

Pri zostupe ferratou obúvam mačky. Nasleduje dlhý traverz ľadovca, miestami sa zabárame nad kolená, naväzovanie už nikto nerieši. Znovu stretávame Moravákov z hrebeňa. Nevolíme optimálnu trasu, vďaka čomu nás predbiehajú a na chate sú o 15 minút skôr. My prichádzame o pol ôsmej, 13,5 hodiny od štartu. O chlp, ale dali sme to za svetla. Chalani mieria rovno do jedálne, chcú stihnúť večeru. Ja si za 4 € kupujem žetón a idem zregenerovať do sprchy.

Náš 20-miestny láger je plnší ako minulú noc. Ani tentoraz sa dobre nevyspíme. Už na tom veľmi nezáleží, pretože predpoveď počasia na pondelok ruší  úvahy o skialpovej túre na Romariswandköpfe (3511 m). Radšej sa cestou domov pokúsime nájsť lokálne okno pekného počasia s nejakou ferratou alebo slnečným klettergartenom (nakoniec sme skončili na zážitkovej ferrate Fallbach v Maltatali).

Ráno počkáme, kým sa lager vyprázdni, ideme na raňajky (opatrne si dávam len cereálie s jogurtom a čierny čaj) a pomaly balíme bágle. Mrznúci dážď prestáva padať len chvíľu predtým, než vyjdeme von. Aspoň trochu priazne z nebies. Zjazd dolinou si v rozmočenom snehu a s ťažkými ruksakmi užívame, až kričíme nadšením (irony off). Rozhodne lepšie ako sa do toho zabárať napešo.

Uplynuli dva dni a hranica snehu sa posunula zhruba o sto výškových metrov. Lúky nad parkoviskom rozkvitli.

Spätne uvažujem, ako sa k nášmu dobrodružstvu na Grossglockneri postaviť. Nemali sme práve šťastie na počasie a môj pohľad je deformovaný zdravotnými komplikáciami, ktoré mi podrážali nohy. Doteraz presne neviem, z čoho som ich mal. Aj na ostatných som videl, že mali dosť – fyzicky či mentálne. Zvládli sme to ešte v bezpečnej zóne, no bolo to na jej okraji. Mali sme mať v rovnakej zostave niečo natrénované na kratších zimných hrebeňovkách. Stüdlgrat radím nepodceňovať a radšej sa poučiť na cudzích (napríklad našich) chybách ako na vlastných.

Fotogaléria