Po náročnej sobote na tatranskej Haute Route hľadáme pre ďalší deň niečo s krátkym nástupom (lebo tých 2500 výškových zo včera predsa len cítiť) a rýchle (lebo nás večer ešte čaká cesta do Bratislavy). Ale zase nie že popri zjazdovke do Lomnického sedla a nazad.
Padajú rôzne návrhy. Na nedeľu 25. marca hlásia oteplenie, takže zohľadňujeme aj orientáciu svahov. Nakoniec to vyhráva Furkotský štít (2404 m). Aj vďaka tomu, že na ňom ešte nik z nás nebol.
Štrbské Pleso, tesne pred ôsmou. Personál súkromnej parkovacej služby nás rezolútne odkláňa na svoj pľac, hoci – ako sa neskôr dozvedáme – hore pri FISe by sa na bezplatnom mestskom parkovisku ešte pár miest našlo. Takže náš deň sa začne aj skončí 10-minútovou „prechádzkou“ po preplnenom chodníku.
Vizualizácia trasy s prehnanými číslami. Podľa originálnych dát z aplikácie Strava sme za 4:56 h prešli 12,55 km a nastúpali 975 m. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.
V Areáli snov zháňame niečo pod zub. O takomto čase je otvorený len jediný bufet a zhodou okolností ten, ktorý patrí do najväčšieho lyžiarskeho impéria. Tomáš sa snaží od bufetárky vymámiť informáciu, čo za špeciálne suroviny sa používajú na prípravu hotdogu za tri eurá. Netvári sa, že by ho odpoveď uspokojila.
Štartujeme na svahu pri skokanskom mostíku. Kúsok popri vleku, ďalej popri zjazdovke, až kým nanatrafíme na dôveryhodnú stopu traverzujúcu do Furkotskej doliny. Pamätám si, ako sa dá v tunajšej kosodrevine vytrápiť.
Výstup dolinou je pohodový, akurát je mi dosť teplo. Cítim vlhkosť v ponožkách a to je predzvesť problémov. Práve dnes so sebou nemám náhradné. Pri najbližšej zastávke vyzúvam lyžiarky a vetrám nohy.
V doline zďaleka nie sme sami, ale ostatné partie to ťahá niekam na bočné hrebene. Svahy sú pokreslené zo Sedielkového prechodu aj zo Soliskového hrebeňa. Najviac nás dostal pohľad na polyžovanú Liptovskú štrbinu. Tam už nejde ani tak o strmosť ako o klaustrofóbiu.
Na lyžiach vychádzame do Furkotského sedla (2277 m) a potom ešte slušný kus po hrebeni. Nakúkame na druhú stranu do divokej doliny Nefcerky. Ani tú nenechali akýsi nemravní lyžiari panenskú. Výhľady na Kriváň sú odtiaľto až nechutne gýčové.
Martin natraverzuje to strmšieho žliabku s menej stabilným snehom a trochu stráca morál. Povzbudzujeme ho, nech len ide, že vieme rýchlo kopať. Začína sa to priostrovať, lyže musia na chrbát a mačky na nohy. Telo mi pripomína, čo som mu včera naložil. Robím stopu a každé tri-štyri kroky musím oddychovať. Tomáša také tempo prestane baviť, predbehne ma a raz dva-to vybúcha až na vrchol. Mohlo ho aj skôr napadnúť :)
Furkotský štít sa počesť našej návštevy halí do hmly. Na poslednú chvíľu sme pohľadom zachytili lyžiarske stopy začínajúce poniže vrcholu a vedúce do Mlynickej doliny. Skúsime to tade. Naša výstupová trasa sa nám na zjazd veľmi nepozdávala (škrupinoidný sneh). A okruh cez dve doliny je vždy atraktívnejší ako ísť hore aj dole tou istou.
Najskôr musíme kúsok zostúpiť po hrebeni smerom na Bystrú lávku. Sú tu stopy našich predchodcov, ktorí očividne išli na štít z Mlynice. Len dúfam, že kým dôjdeme na štart zjazdu, hmla sa rozplynie a budem vidieť, do čoho idem.
Prosby boli vyslyšané, pred nami je pomerne jasná línia k Capiemu plesu. Nevidíme ju síce celú, ale sú tu stopy lyžiarov. Ak to neboli nejakí kamikadze, skalný prah by nás nemal prekvapiť.
Dodatočne si doma pozerám fotonákres Mira Peťa a zisťujem, že sme sa netrafili ani do jednej z jeho lájn z Furkotského (viď doplnený nákres, naša je zelená). Darmo, v tom mlieku sme boli sme radi, že sme videli niečo polyžované.
Lyžovanie je pomerne náročné a sprevádza ho intenzívny zvukový prejav. Nie je to ľadové, ale také… drhnúce. Každé dva metre iný sneh. Pri obrátkach uvoľňujeme spŕšky snehových hrudiek. Až v polovici zjazdu registrujem dvoch chalanov, ktorí v našej lajne dupú smerom hore.
Uvoľnené hrudky sú neškodné, ale smerujú rovno na nich a v kombinácii so škrípaním hrán to asi nie je príjemné. Natraverzujem ku nim, nech prehodíme reč a všimnú si ich aj za mnou lyžujúci Martin s Tomášom. Dvojica sa vybrala na rovnakú túru ako my, ibaže opačným smerom. V slnečnejšej Furkote vraj vždy bývajú príjemnejšie snehy. Podľa mňa to dnes tak nie je, no nechcem im kaziť deň. Veď uvidia sami.
Pri Capom plese chvíľu konverzujeme s opekajúcou sa kolegyňou z Brna. Pozorujeme partie mládežníkov, ktorí si urobili freeridový areál v západných stenách Štrbského štítu. Krásny tatranský deň ešte len vrcholí, ale nám sa už treba zberať dole Mlynicou. Škoda.
