Skialp Gesäuse: Festkogel, Leobner a ďalšie kopce v okolí Hochtoru

Asi dôverne poznáte ten pocit, keď sa na hory neviete z rôznych dôvodov dostať niekoľko víkendov za sebou. Slintáte nad fotkami a dobrodružstvami tých šťastnejších, nervózne sa mrvíte na stoličke a dni na lyžiach spočítate na prstoch jednej ruky. No a keď sa všetky okolnosti konečne spoja, vyzerá to tak, že ste radšej mali sedieť za počítačom a produkovať HDP.

Pôvodne sme mali ísť do Tatier, ale z nejakých iracionálnych dôvodov sme sa rozhodli ísť do Rakúska. Predpoveď počasia na prvý marcový víkend nič moc, ale veď nádej umiera posledná. Pôvodne sme chceli skúsiť niečo zo strediska Präbichl. Na zablatenom parkovisku, pri pohľade na niekoľko základoviek a špinavý sneh, sme sa rozhodli ísť ešte kus ďalej, do Johnsbachu, dedinky v srdci národného parku Gesäuse.

Tisícosemstometrový Gscheideggkogel poslúžil ako príjemná rozcvička po mesiaci bez lyžovania. V hornej časti sme si dokonca príjemne zalyžovali, nižšie sa zas vytrápili v úzkom záreze plnom ťažkého snehu, keď sme sa chceli vyhnúť obrovskému lavínovému poľu, ktoré vyzeralo, ako keby po ňom preletel vlak.

02 Gscheideggkogel — Gscheideggkogel (viac fotiek v galérii)

Johnsbach sa nachádza asi 3,5 h cesty od Bratislavy. Je tam niekoľko možností ubytovania, ale vzhľadom na nie veľkú konkurenciu je dosť drahé. My sme sa ubytovali v Admonte, asi 20 minút jazdy z Johnsbachu. V údolí je niekoľko parkovísk, z ktorých sa vyráža do kopcov. Všade nájdete infotabule o možných túrach a vziať si môžete aj letáčik s jednoduchým nákresom.

Sobota: Blaseneck a Leobner

V sobotu ráno sme spravili chybu, keď sme si pozreli webkameru zo Skalnatého plesa. Slnečné počasie 700 kilometrov na severovýchod, v Admonte dážď a hmla. Jediný dôvod vstať sú raňajky. Na posledné parkovisko v údolí Johnsbachu sme sa tak dostali až po jedenástej. Akoby zázrakom prestalo pršať, výhľady sa síce nespravili, ale naša nálada sa prudko dvihla.

04 Upršané ráno — Upršané ráno (viac fotiek v galérii)

Najskôr stúpame po zvážnici smerom na Blaseneck (1969 m) – z neho sa plánujeme dostať na Leobner (2036 m), ktorý síce poznáme, ale z opačnej strany. Míňame dve väčšie skupinky – tá druhá sa zjavne chystá na druhý výstup dňa, keďže sa nečakane spravili podmienky sľubujúce prašanovú lyžovačku. Tesne pod vrcholom radšej nasadzujeme mačky, pri gipfelkrojci sa príliš nezdržujeme a po výstupovej trase lyžujeme nadol.

Čino je trocha dezorientovaný, ale ja idem na istotu a nachádzam žľab. V ňom nás očakávajú fantastické podmienky, 600 výškových metrov vyrovnaného zjazdu.

Po ceste sa zastavíme pri jednej dáme, ktorá nám hovorí, že ide z Leobneru a že aj tam sú super podmienky. Znamená to, že výstupovú cestu nájdeme ľahko. Po cca 600 výškových metroch nasadzujeme pásy a stúpame do výrazného žľabu, ktorý ide až takmer pod vrchol. Takmer – posledných 400 metrov hľadám cestu medzi trávami a kameňmi na vrcholovom plató.

09 Powder 2 — Powder (viac fotiek v galérii)

Tretíkrát na tomto vrchole a znovu si ho kvôli vetru veľmi neužívam. Tesne pod ním čakám na Čina. Našťastie sa výhľad trocha otvára a tak vidím, že plató vieme obísť. Čino je trocha dezorientovaný, ale ja idem na istotu a nachádzam žľab. V ňom nás očakávajú fantastické podmienky, 600 výškových metrov vyrovnaného zjazdu. Po zvážnici naspäť k autu a úspešný deň za nami – v čo sme ráno vôbec nedúfali.

Nedeľa: Festkogel

Nedeľné ráno nemôže byť viac iné ako dve predchádzajúce. Na začiatku mám pocit, že toho slnka je až príliš a potím sa ako kôň. Okuliare a opaľovací krém samozrejme ostali doma. Našťastie, v lese je už lepšie. Čoskoro sa dostávame na lúku, kde zbadáme našu výstupovú trasu. Nad nami sa týčia veže a múr Hochtoru (s 2369 m najvyšší vrch pohoria). Festkogel (2261 m) zbadáme až neskôr, za jednou z veží Hochtoru.

Stúpanie je veľmi vyrovnané (na 5,5 kilometroch sme nastúpali 1500 výškových metrov), ale nie veľmi technicky náročné. Pred nami vidím dve skupiny, takže stopa je prešliapaná dobre. Slnko pečie, takže sa nikam neponáhľam, fotím a čakám na Čina.

11 Výstup na Festkogel — Výstup na Festkogel (viac fotiek v galérii)

Jedna skupina sa rozhodne otočiť pri prvom traverze doľava k vrcholu vo výške cca 2000 m, druhá našťastie pre nás bojuje a prešliapáva stopu na vrcholový hrebeň. Tesne pod ním sú nepríjemné nafúkané podušky, so zovretým zadkom traverzujem do sedla medzi Festkoglom a Hochtorom. Na vrchol nejde nikto okrem nás.

Najskôr to skúšame na lyžiach, ale nakoniec sa rozhodujeme nechať lyže v sedle a ísť na mačkách a s cepínmi. Vrchol sa síce lyžuje, ale nepáči sa nám množstvo snehu naviateho na čistom ľade. Výhľady z vrcholu sú dych vyrážajúce. Sever Gesäuse tvoria strmé steny padajúce až takmer do údolia rieky Enns. Na juhu dominantný Grosser Ödstein (prečítaj si aj Robov report z letného lezenia na jeho menšieho brata), na západe Haller Mauern, za ním Dachstein…

24 Vrchol a Cino — Vrchol a Čino (viac fotiek v galérii)

Prvých 600 výškových metrov zjazdu je aj napriek južnej expozícii luxusný prašan. Keďže terén otestovali tesne pred nami viacerí lyžiari, nebojíme sa spustiť rovno dole popod masívnu vežu, na ktorú sme hľadeli počas celého výstupu. Od 1500 m sneh oťažieva, ešte nižšie je už lyžovanie ako so zatiahnutou ručnou brzdou.

Počas zjazdu sa pozeráme na opačnú stranu údolia a naše sobotné vrcholy. O druhej sme pri aute, smutní, že už v Gesäuse nemáme okrem nejakých extrémov čo lyžovať. Ale spokojní, že nám Festkogel konečne doprial. Splnili sme si ďalší z našich alpských snov.