Tieto hory sa mi vryli do pamäti. Rozlohou aj výškou mi pripomínajú Tatry, no prostredie je úplne iné. Jedinečné pohorie s originálnym názvom.
Víkendový výjazd vo štvorici do Totes Gebirge zorganizoval Michal (pozri si aj jeho zápisky z rovnakého výletu). Nedal som sa dlho prehovárať. Atraktívny cieľ a predpoveď počasia ako z katalógu. Ako sa neskôr ukázalo, skutočnosť predčila očakávania a viacerí sme mali problém s termoreguláciou a najmä zásobami vody.
Deň 1: Grosser Priel
Na parkovisko v Hinterstoderi (pomerne známe lyžiarske stredisko so svahmi na protiľahlej strane doliny) sme z Bratislavy dorazili pred desiatou dopoludnia. Už prvý úsek výstupu po chatu Priel Schutzhaus ukázal, že v ten deň nepôjde všetko ako po masle. Normálne to trvá poldruha až dve hodiny, my sme v tom teple mali takmer o hodinu dlhší čas. Bezvýrazné rakúske pivo na chate chutilo ako šampión z festivalu lokálnych pivovarov.
Pozbierali sme sa a začali svižne stúpať. Až tak, že sme prešvihli odbočku doprava na krátku ferratu Südostsporn (D), ktorá je jednou z dvoch alternatív prístupu k legendárnemu klettersteigu Bert Rinesch (D). Nevadí, bude musieť stačiť Bert (večer sme prešvihnutú odbočku vôbec, ale vôbec neľutovali). Kto si Südostsporn nedokáže odpustiť, nech dáva pozor hneď od začiatku stúpania od chaty. Smerovník je spoločný pre ferratu aj pre lezecký sektor.
Necelú hodinu od chaty sme sa rozdelili, jedna dvojica sa rozhodla ísť normalwegom. Z úvodných pasáží Berta je na normálku dobre vidno, neskôr sa ferrata odkloní na druhú stranu jedného z rebier masívu. Veľká výhoda pre nás v ten deň bola, že podstatná časť ferraty viedla v tieni. Na normalweg pieklo slnko, hoci v danej nadmorskej výške to už s teplotou nebolo dramatické.
Čo povedať o Bertovi Rineschoví? Má 1300 m dĺžky a prekonáva 700 výškových metrov v pravom vysokohorskom prostredí. Svoje najlepšie roky (dlho ho považovali za jednu z najťažších ferrát v Rakúsku) už má za sebou. Rebríky sa už nenosia a istenie si miestami pýtalo upgrade. Ale čaro sa nestratilo. Je to akoby ferrata navrhnutá horolezcom, ktorý dobre pozná terén v stenách Prielu, ale nechce przniť svoje obľúbené cesty hromozvodmi. A tak vedie trasu zdanlivo nelogickými traverzami a prudkými výšvihmi, hoci o pár metrov vedľa sa núka plynulejšia alternatíva. Technicky nič zložité, v dobrom počasí nehrozí žiadny vážny problém. Menší a ľahší lezci by mali pri balení ruksakov myslieť na to, že ich čakajú previsnuté rebríky.
Na vrchol Grosser Prielu (2515 m) s parádnym výhľadom nielen na Dachstein sme dorazili asi hodinu po dvojici, ktorá to vzala normálkou. Veľa sme po ceste fotili (krásne fotky v galérii má na svedomí Lukáš, tie horšie sú z môjho mobilu), prezliekali sa, aj malý olovrant vo ferrate si dopriali.
Zostup z Prielu na chatu Welser Huette bol dlhý a únavný. Prišli sme zhruba o pol ôsmej. Guláš, pivo, lager a dobrú noc. Moderná chata má aj slušné sprchy, ich návštevu som tentoraz nezvládol.
Dáta Deň 1: Dĺžka trasy 11 km, vystúpaných 1957 m, zostúpaných 1033 m, celkový čas 11:13 h. GPS na stiahnutie
Deň 2: Schermberg
Na skoro plne obsadenej Welser Huette sme si dopriali raňajky v štýle čo si uchmatneš z bufetového stola, to máš. Návrat bol naplánovaný cez vrchol Schermbergu (2396 m), na ktorý vedie aj pomerne nová C-čková ferrata Tassilo. Prekováva 600 výškových metrov a najlepšie sú na nej výhľady na Totes Gebirge. Ostatné veľmi zaujímavé nie je. Zaistená trasa je dobre vyčistená, ale kto sa v ľahších úsekoch vydá mimo (napríklad pri predbiehaní pomalších lezcov), nech dáva pozor na voľné kamene.
Na vrchole sme si zopakovali včerajšie výhľady na Dachstein, k tomu sa otvorili pohľady na neskutočnú vápencovú planinu s množstvom snehových polí. Prechod cez ňu pri zostupe bol pre mňa (spolu s Bertom Rineschom) top zážitkom výletu. Kráčajúc po eróziou prederavených skalných platniach sme mysleli na to, ako to tu asi vyzerá v zime a pri zlej viditeľnosti. Žiadne orientačné body a cez nafúkaný sneh sa môžeš hocikedy prepadúť do diery… Vyzeralo to byť rizikovejšie ako na ľadovci, ani mobilný signál tam nebol. V našom prípade bol hlavný problém teplo, čím nižšie, tým výraznejší.
Na Priel Schutzhaus sme znova prišli poriadne vyšťavení a predstava finálneho zostupu k autu na boľavých nohách a pri teplote nad 30 brala chuť do života. Pomohol mi vodopád v polovici trasy, vliezol som do neho na adama a bolo mi úplne jedno, čo si o tom myslia okoloidúci. Kúpanie sme si zopakovali aj na lúkach tesne pred parkoviskom. Tiekol tam potok s brutálne studenou vodou, akú som ešte nezažil. Nedalo sa v ňom vydržať dlhšie ako pár sekúnd, vodopodád boli oproti tomu termálne kúpele. Riečku asi napájajú snehové polia na náhornej plošine a tečie odtiaľ podzemnými jaskyňami, takže sa ani v lete nestihla zohriať.
Dáta deň 2: 15,4 km, vystúpaných 1087 m, zostúpaných 2391 m, celkový čas 9:55 h. GPS na stiahnutie
