Koniec apríla na chate pod Grossglocknerom. Večer po vrcholovom útoku cez Stüdlgrat sme ešte verili v zázrak, ale ráno stačí pohľad z okna a je jasné, že zo skialpových plánov nič nebude. Balíme, lyžujeme dole dolinou a sadáme do auta rozhodnutí nájsť cestou domov nejaký atraktívny cieľ v nižších polohách. Hlavne nech tam svieti slnko.

V aute žhavíme mobily a padajú viac i menej reálne návrhy. Nakoniec víťazí ten môj – vodopádová ferrata Fallbach (E) v doline Maltatal. Výživné éčko s luxusným 15-minútovým nástupom od parkoviska. Už dávno som si na ňu robil zálusk, aj mal nejaké cesty okolo, no zatiaľ nevydalo. V nádeji, že tentoraz to môže vyjsť, som chalanom pred výjazdom na Grossglockner navrhol pribaliť ferraťáky. Veď hore ich vláčiť nebudeme a auto odvezie.

V Lienzi sa zastavujeme na kávu. Príjemné mesto v úžasnej lokalite – na jednej strane Dolomity, na druhej Vysoké Taury. Pociťujem ako nespravodlivosť, že niekto sa tu len tak náhodou narodí a možno ani nevie oceniť prostredie, v ktorom žije.

Predpoklady sa napĺňajú, v Maltatali nás okolo poludnia víta modrá obloha. Vodopád Fallbach pri osade Koschach sa nedá minúť, stačí v Gmünde nájsť odbočku na Maltatal a cestou hore dolinou mať otvorené aspoň jedno oko.

GPX na stiahnutie získaš na Mapy.cz

Pod vodopádom je pohodlné parkovisko, nad ním lúka a za ňou areál s kopou atrakcií pre deti. Niektoré z nich sú naozaj nápadité, mix športu a základov fyziky. Kto má dieťa tak od 5 do 12 rokov, nebude banovať. Cesta dolinou je vyššie nad vodopádom spoplatnená a vedie do 1900-metrovej výšky k priehrade Kölnbrein. Od nej sa dajú podnikať ľadovcové túry na trojtisícovky v skupine Ankogel.

My máme ľadovcov nateraz dosť, radšej platíme 5-eurové vstupné a šliapeme chodníčkom pod vodopád. Nastrojení sme už od auta, je to fakt blízko. Na konci detského areálu nás víta vodná triešť sprevádzaná intenzívnym hukotom. Silu padajúcej vody cítime všetkými zmyslami. Možno v lete nie je taký výdatný, ale teraz sa hore vo veľkom topia snehy.

Mostík cez potok, krátko hore lesom a sme pri začiatku oceľového lana. Vlastne lán, pretože veľká časť ferraty je zaistená dvomi lanami – tenšie, s voľnejšími slučkami na utlmenie pádu pri dolnom kotvení, slúži na istenie. Hrubšie na pridŕžanie. Návod nikde nevidím, ale takto mi to dáva zmysel.

Po ľahkom úvode prichádza prvý C/D úsek. Hneď za ním sa dá v prípade nutnosti využiť neznačená úniková trasa. Ľahkým, no vzdušným traverzom sa približujeme k vodopádu. Pod kolmým D úsekom dostávame sprchu. Šmykľavé je všetko čoho sa chytím alebo na čo stúpim. Hlavne opatrne.

Za mokrou pasážou prichádzajú fotografické orgie. Fotím dúhu, vodopád, parťákov, neviem čo skôr. A ešte si to viackrát zopakujem – pred touto ferratou odporúčam vyprázdniť pamäťovú kartu.

Popri fotení všetci konštatujeme, že sa tu dá fakt dobre zaliezť. Staviteľ ferraty to neprehnal so železom. Rukám v prípade potreby vždy pomôže lano, ale nohy pri hľadaní miniatúrnych lištičiek niekedy pištia po lezečkách. Často sa nedá stúpať inak ako na trenie.

Blížime sa k odbočke na vyhliadkovú plošinu Kanzel v polovici ferraty, z ktorej vedie ďalšia (a posledná možná) úniková cesta. Na vyhliadku nie je nutné vyliezť, ale nedá nám to. Poobzeráme, pofotíme a lezieme nazad. Nasleduje lanový mostík. Je krátky a nie veľmi exponovaný. Za ním prichádza rozhodujúca skúška sily a morálu.

Do úseku, ktorý stúpajúcim traverzom križuje takmer hladkú stenu, nastupujem prvý. Precvakávanie karabín s minimálnou oporou nôh, visiac na jednej ruke, dokáže odčerpať sily extrémne rýchlo. Keď cítim, že je zle, využívam osvedčenú techniku. Ako prvú za kotvenie cvakám odsedku, sadnem a potom v pohode precvaknem obe karabíny na dlhších lanách. Keď predýcham a vytrasiem ruky, ruším odsedku a leziem ďalej.

Nie je to najčistejší štýl, ale na ferrate si z toho ťažkú hlavu nerobím. Dôležité je mať odsedku správnej dĺžky a s dobre ovládateľnou karabínou. Ideálna je tretia ferratová karabína pripevnená priamo na tlmiči – väčšinou sa tam nachádza na tento účel vyhradené oko, hoci nie vždy dostatočného priemeru.

Kto nevie podvádzať, musí mať silné ruky a/alebo dobrú techniku nôh. Peťovi dnes niektorá z týchto ingrediencií chýba. Po náročnom výstupe na Grossglockner a dvoch nociach s minimom spánku nie je v najlepšej forme. Lezie hneď za mnou a pri jednom z mojich technických odsadnutí mu hovorím, nech si aj on oddýchne, lebo je to ťažké.

Keď o niekoľko kotvení ďalej znova odsadávam a chystám sa fotiť, vidím, že Peter práve v onom mieste pri pokuse o precvaknutie padá. Nič vážne, nie je to vertikálny úsek – len sa pár metrov šmykne. Ani brzda sa neaktivuje.

Vidím, že má príliš dlhú odsedku. Kričím, nech si ju pred ďalším pokusom skráti a skúsi moju techniku. Ale v hukote vodopádu ma nie je počuť. Zliezať dole sa mi v tomto mieste vôbec nechce. Nasleduje druhý Petrov pokus a ďalší pád, tentoraz aj s bolestivo pricviknutým prstom. Robo ide dopredu a pripevňuje na kritické miesto pomocnú slučku pre nohu. No tretí pokus už nemá šancu na úspech, Peťovi sa minul morál.

Vidím, že Robo sa obetavo chystá sprevádzať Petra nazad k vyhliadke, odkiaľ vedie úniková cesta. Druhého Petra posiela za mnou, nech spolu dolezieme ferratu. Počkáme, kým sa zostupové družstvo dostane do ľahkého terénu pod vyhliadkou, a rýchlo frčíme hore.

Ani nevnímam ako preliezame ďalšie dva ťažké úseky za D/E a E. Kľúče od auta mám ja a nechceme, aby na nás chalani dlho čakali. No pár fotiek si ešte urobíme. Aj horná polovica ferraty je prudko zážitková.

Vystihli sme krásny deň na super mieste. Fallbach radím do Top 3 najlepších športových klettersteigov z tých, ktoré som absolvoval. Ak vezmem do úvahy pohodlnosť prístupu, tak jasná jednotka. Hoci sme celý okruh otočili za dve a pol hodiny vrátane 30-minútového prestoja pri Peťovom páde, ruky ma boleli ešte dva dni.

Poučenie z krízového vývoja: aj keď si o sebe myslíte, že ste partia skalou obrúsených lezcov, do éčkovej ferraty si zoberte kus lana na núdzové priistenie alebo zlanenie.

Fotogaléria