Jesenný turistický prechod pohorí Javorie, Ostrôžky a Cerová vrchovina, alebo zo Zvolena na hranicu s Maďarskom. Začalo sa to príchodom tejto správy:

Seko robí jesenné prechody neznámejšími kútmi našej rodnej hrude už viac ako 20 rokov. Niektoré z nich sú zdokumentované aj na Zagurami: putovanie po Vihorlate, Bukovských vrchoch a Bieszczadoch alebo zo Štrby do Rožňavy.

Vždy to perfektne premyslí, logisticky doladí a zorganizuje.  Už som sa dlhšie netúlal len tak lesom – nelesom. Kontrolujem kalendár. To by šlo a potvrdzujem účasť. O pár dní prichádza ďalší mail s inštrukciami:

Vo štvrtok večer nastupujem do vlaku z Bratislavy. Samozrejme ho stíham len tak-tak. O tri hodinky vystupujeme vo Zvolene, kde nás, už za tmy, čaká odvoz do Kráľovej, časti Zvolena. S čelovkami prechádzame po žltej do Záježovej, kde spíme v miestnej škole. Cestou stretáme chlapíka v adamovom ruchu, ktorý „mluví“ a tvrdí, že práve vyšiel so sauny. No neviem – neviem.

O pár metrov ďalej prechádzame okolo sauny, niekde v čiernej tme, z ktorej nás pre zmenu zdravia dve dámy. Dobre, tak bol v tej saune. Som ako neveriaci Tomáš. Spíme na karimatkách priamo pod maličkou bouldrovkou v miestnej škole. Čaro prvej noci a genius loci školskej kuchynky robia príjemný večer.

Ráno balím, rýchly nákup v miestnom mini coope, kúsok po červenej smerom na Starú Hutu (Výbohová poľana) a Sliacku poľanu. Červenú opúšťame po chvíľke a šliapeme na vrch Priečne mimo turistickú značku, na hranicu Vojenského priestoru Lešť.

Prechádzame okolo nádherných andezitových veží, Kaľamárka v malom. Po klesaní z vrchu Javorie sa pripájame späť na červenú. V Sliackej Poľane prestupujeme na modrú, neskôr cez Pľutov vrch späť na červenú značku, viď mapka.

Celý deň je sychravo, niečo nad nulou, turistu nestretneme, nálada neupadá. Už od Záježovej ide s nami miestny dunčo. To, že sa nechce vrátiť, nám dochádza pomerne neskoro.

Zastávky sú krátke, celý deň sme na nohách. Za svetla čeloviek prichádzame na salaš stojaci na polosamote kúsok pod Budínskou skalou. Bača nám chystá baraní guláš a pivo. Hneď po konzumácii upadám do ľahkej kómy, mám dosť. Že vraj bola pekná zábava. Dávam fajnových 10 hodín ležiacej polohy, o plnohodnotnom spánku by sme mohli polemizovať.

Vstávam pomerne skoro do mrazivého slnečného rána. Veľká romantika. Kráčame po modrej smerom na vrch Bralce a dedinku Polichno. Pred rázcestím s cestou z Ábelovej do Polichného si dávame pauzu pri Timravinej studničke. Pekná zastávka a slniečko robia náladu.

V Polichnom sa narodila Božena Slančíková-Timrava. Kto si nepamätá aspoň jednu z jej poviedok, šup späť do školy. V Polichnom je Ťapákova krčma zavretá, inak by sme ju určite opáčili. Z Polichna krížom cez kopec Breziny po lúkach do Prahy.

Pri vstupe do dediny Prahy je jedna ovčia zabíjačka na začiatku, v centre je bravčová skoro na konci. Hodnotíme s domácimi tohtoročnú úrodu. Panuje všeobecná spokojnosť.

Z Prahy cez Lúpoč do Haliča. Končíme v Zbrojnici u vtedy ešte nič netušiaceho budúceho poslanca Joža Pročka. Z Halíča sa presúvame autobusom do Fiľakova. Spíme v penzióne, kde prebieha práve svadba. Diskutujem do dlhej noci o politike a o rozdieloch života v hlavnom meste a o kúsok ďalej.

Ráno je krásne, mrazivo a slnečno. Taxíkom sa presúvame na slovensko-maďarskú hranicu. Nastupujeme na žltú značku, viac-menej priamo na hraniciach. V pláne je okruh po Cerovej vrchovine. Dnes sa mi kráča o poznanie ťažšie, ale pôjde to.

Asi o desiatej mi ťukne mail od kamaráta. Či som náhodou nezabudol na stretko o 17:00 v Bratislave k plesu, ktorý organizujeme. Jasné, že nie… Narýchlo sa lúčim s partiou. O 11:46 mi ide vlak, ktorým stíham byť vo Vajnoroch do 17:00.

Zchádzam niekam na hlavnú cestu a stopujem späť na Slovensko, resp. do Fiľakova. Prvý stop na dovezie na hranicu, aj keď by ujo skončil len v dedine. Veľmi milé gesto na to, že si vôbec nerozumieme.

Trochu začínam byť v strese, medzičas hovorí, že vlak nestíham. Za hranicami chytám peknučké BMW s BA značkami. Srdce mi poskočí, idem rovno domov autom. „Nie, ale možno stihneš vlak“.

Ako mi je vysvetlené, vlak vchádza do Fiľakova tiahlou zákrutou a keď je vlak na zákrute, tak sa dá teoreticky stihnúť nastúpiť. Vlak je už na zákrute. Na tachometer sa nepozerám, podvedome sa pripútam a oddávam sa osudu. Vlak stíham na chlp.

Vo vlaku dostanem pokarhanie za nákup drahšieho lístka od sprievodcu. Načo pre nás opravovali z eurofondov tie vlakové stanice? Drobná politická debata ma zabáva cestou. Vlak samozrejme mešká, o 17:30 som vo Vajnoroch. Ufffffff.

Zvyšok partie dokončuje trasu podľa plánu, cez hrad Šomoška a popod jedinečný bazaltový vodopád. Ďakujem Seko, ďakujem kamaráti, bavil som sa, plakal, trpel, smial sa, nadával, spieval, hral, myslel, a veľa šliapal. A veľké ďakujem posielam obetavému a rýchlemu vodičovi bieleho béemvé.

Foto: Martin Sekér, Andrej Hudek a Robo

Fotogaléria