Príbeh, o ktorom sa mi pred pár dňami ani nesnívalo. Pocity sa nedajú opísať, sú niekde hlboko v nás a sú to pocity hrdosti a veľkého šťastia. Karol a ja sme sa postavili na štart Trnavskej stovky. Povedali sme si, že kam zájdeme, tam zájdeme a veď predsa nehorí.

Spod Hlavnej stanice sme nahodili rezký krok. Karol je o desať rokov mladší, nemá ani pár kíl navyše (na rozdiel odo mňa) a nájde si viac času na športovanie. Prejavilo sa to hneď v úvode, na Kamzíku som bol spotený, zadýchaný, lialo zo mňa a Karol nemal žiadne kropaje potu. Nuž, bude to drina s týmto mladíkom.

Na Pezinskú Babu sme šli svižne a občas sme aj mierne pobehli. Kým máme silu, nech získame časový náskok. Veď ešte budú „prestoje“ a straty. Po desiatich kilometroch Karol oznamuje, že sa mu vytvoril pľuzgier, vymenil ponožku, ale pľuzgier bol už súčasťou Karola. Po dvadsiatich kilometroch som skonštatoval, že tenisky na mojich nohách sú fajn, pokiaľ ich používam na 5 – 10 km behy. Na dlhšiu trasu neboli vyskúšané a prsty protestujú. Žiadne pohodlie.

Pezinská Baba, dobrý čas, spokojnosť, pohoda. Ideme ďalej. Čermák – 36. kilometer – stala sa prvá hrôza. Pred vyše týždňom som pri behu padol zle na koleno. Bolesť trvala 3 dni a myslel som si, že nikam nepôjdem, ale našťastie to zmizlo. Teraz sa bolesť vrátila, dovnútra kolena mi niekto zasunul „ihlu“ a cítil som to pri každom kroku (končím?!).

Šli sme, dúfal som, že to prejde, ale pri schádzaní dolu terénom sa to len zhoršovalo. Čo teraz?! Karol mi požičal bandáž, nasadil mi ju on, ja som sa nevedel zohnúť. Ideme ďalej. Na 40. kilometri mi Karol oznamuje, že spotená spodná bielizeň a šúchanie mu rozdriapalo kožu v rozkroku a sval upínajúci sa na píšťalu poriadne ťahá, tuhne a bolí. „Našťastie“ sme mali tie najväčšie prevýšenia asi za sebou.

O chvíľu sme videli pri trase oddychovať jeden párik. Prihovorili sme sa: „Prestávka, povinný oddych?“ Z ich úst zaznelo: „Vápenná!“ Niečo sme o tom počuli, že je to zaberák, ale…. Prišli sme pod Vápennú. Prevýšenie cca 400 metrov. Sakra! Naše problémy s nohami a teraz toto. Dovtedy sme (napriek bolestiam) mali dobrý čas. Vápenná, Vápenná, Vápenná – nekončiaci stupák, nikde sa nečrtal koniec, len ďalší krok, kropaje potu, rýchle ťažké dýchanie. A stále nie koniec.

Trnavská stovka je jeden z najstarších organizovaných diaľkových turistických prechodov na Slovensku. V roku 2018 (2.-3. jún) sa uskutočnil už 45. ročník. Stokilometrová trasa napriek názvu neprechádza Trnavou. Vedie z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom, väčšinou po červenej turistickej značke (Štefánikova magistrála). Účastníci na nej vystúpajú 3309 výškových metrov. Štartuje sa v sobotu o 6:00 ráno a do cieľa treba prísť najneskôr v nedeľu o 8:00, teda do 26 hodín. Existuje aj predĺžený variant do Trenčína (169 km) a podujatie je otvorené aj pre cyklistov.

A – hurá, tam to už končí. Nekončí!!! Ďalšie prudké stúpanie a nekonečné pokračovanie. Sláva! Raz sa to predsa muselo skončiť. Nádherný výhľad, oddychujúci stovkári, relax. Karol zložil ruksak, zobral mobil a fotil. Nádhera. Ja som trochu predýchal, ale v kolene sa „ihla“ posunula – k horšiemu. Keď bolo toľké stúpanie, aké bude klesanie?

Vedel som, že pôjdem pomaly, bola to fáza, keď som s veľkou obavou premýšľal, ako dole. Hrôza. Tu nie je možnosť sa otočiť a povedať, že odkráčam do prvej dediny a končím. Tu som bol hore a musím aj dole. Ale ako? Karolovi som oznámil, že idem popredu, vedel som, že budem spomaľovač. Bez oddychu sa poberám smerom dole na opačnú stranu kopca.

Moje tušenie sa potvrdilo ihneď. Nepríjemné klesanie pomedzi kamene, skaly, úzka cestička pre jedného okrášlená pŕhľavou z oboch strán. Popŕhlené nohy mi nevadia, bolesť v kolene áno. Prvé väčšie zúfalstvo. Prvá vážna únava. Karol ma asi o 20 minút dobehol. Toleroval moje tempo, ale rovnako som videl, že sa trápi aj on. Určite jeho problémy sa po Vápennej zvýraznili.

Zatíname zuby a kráčame. Ďalší krok, ďalšie pichnutie. Napnúť ľavú nohu, nezohnúť ju a intenzívnejšie dopadnúť na pravú, ktorá musela znášať väčšiu záťaž mojej chôdze.

Zišli sme z Vápennej. Fáza traverzu popod kopec. Konečne trochu menej obtiažne, vlastne oddychovka. Kráčame, únava dolieha a bolesti hryzú. Kráčame, únava dolieha a bolesti hryzú. Kráčame, únava dolieha a bolesti hryzú. Blíži sa Buková. Teda aspoň máme ten pocit, že už to nie je ďaleko. Je to ďaleko, klesanie zvyšuje bolesti u oboch. Konečne rovná asfaltka smerom do dediny. Slnko sa oprelo o naše telá. V lese sme boli chránení pred ním. Nevadí, žiadne klesania, potrebovali sme to.

Buková. Hurá. Hrá country hudba, stovkári sa občerstvujú a oddychujú. Vieme, že si nemôžeme sadnúť. Po toľkých hodinách sa nám žiada, ale nemôžeme. Prišlo by stvrdnutie a už by sme sa nepohli. Chvíľu rozmýšľam, že to celé ukončím, veď máme pred sebou ďalších 30 km, slnko sa chystá k spánku, o hodinku bude šero. Kofola, polievka, sms, zásoby vody do fliaš. Nesadli sme si.

Vyrážame. Otázniky. Bolesti neustúpili. Vchádzame na cestičku pod lesmi, chatová oblasť. Stmieva sa. Bojujeme ďalej. Zdržali sme sa v Bukovej dlhšie, ako sme chceli, ale dobre to padlo. Lenže tma sa nakláňa intenzívnejšie. Snažíme sa pridať do tempa, aby sme ešte využili zvyšky denného svetla. Bolesť. Zdokonalil som svoju chôdzu tak, že by mi aj Joffrey de Peyrac z Angeliky závidel.

Karol trpí, cítim, že bojuje. Občas zahromží. Občas mu na pár metrov ujdem, ale moja chôdza a la Peyrac má svoj rytmus. Komunikácia sa vytráca, každý z nás sa schúli do vlastných otáznikov a výkričníkov. Z času na čas sa osviežime povzbudivými slovami. S Karolom sa mi v tejto ťažkej fáze ťahá dobre. Je tímový hráč a tento pocit je nesmierne dôležitý. Asi najdôležitejší.

Tma si na nás sadla, čelovky. Už sa musíme spoľahnúť iba na ne. Spustil sa dážď. V lese začína byť klzko a pre tie naše „nedokonalosti“ je to zlá správa. Nájdeme si bakule a bojujeme pri klesaní so šmýkaním. Výrazne nás to spomalilo. Ďalší stovkári nás obchádzajú. Frustrujúce.

V Bukovej sme doplnili aj vitamíny a magnézium. To, našťastie, zaberá. Problém nie je v únave, problém je brzdenie na klzkom povrchu. Nekonečne dlho klesáme do dediny Dobrá Voda, kde je posledné kontrolné miesto. Odtiaľ je to posledných cca 11 km. Pomalé klesanie, pomalé približovanie sa k svetlám. Obiehajú nás ďalší a ďalší. Dole sa ide ľahšie. Nám nie, nám to spôsobuje oveľa väčšie útrapy.

Dobrá Voda. Chvalabohu! Dokrivkáme k reštaurácii. Stovkári oddychujú a vedia, že to už ľahko doklepú. Už nič zložité, trasa po cyklistickej ceste. Niet kam zablúdiť, žiadne ťažké terény. Pohodička. S Karolom sa rozhodneme, že si nedáme žiadnu pauzu. Ideme. Energie máme dostatok, ale aj tak ju míňame na naše bolesti. Vyšťavujú nás. Máme túžbu si pobehnúť, máme túžbu dať rezký záver. Nie. Bolesti sa zdokonaľujú. Karol a Miloš de Peyrac bojujú a budú takto bojovať do posledného kroku.

Posledné dva kilometre. Dočerta! Klesanie a nie malé. Každý krok – paralyzujúca bolesť. Karol cúva, to mu trochu pomáha. Mne nepomáha nič. Aby som spravil krok, sústredím sa na hlasné vydýchnutie. Ide to opäť pomaly, veľmi pomaly. Konečne rovina, konečne Brezová pod Bradlom. Eufória, pocit šťastia a zadosťučinenia. My sme to dali! Za týchto okolností. Neskutočné! Karol a Miloš v cieli. Pokorili sme Trnavskú stovku. Wau.

Fotogaléria