Jeden z našich výrazných cykloturistických počinov posledného leta bol výlet na taliansko-slovinsko-rakúskom trojmedzí. Vychutnali sme si ďalšiu cyklotrasu vedenú po bývalej železnici, pohladili zmysly pri jazerách Fusine pod štítmi Julských Álp a nakoniec som si celkom výdatne zatrénoval výšľapom na Dreiländereck.
Štartujeme okolo jedenástej z Tarvisia. Na trávnatej ploche pri začiatku turistickej trasy Sentierro dell‘ orrido dello Slizza (pekná prechádzka roklinou riečky Slizza) chytáme posledné voľné miesto pre auto. Chvíľu po nasadnutí na bicykle však zisťujeme, že o kúsok ďalej je veľké parkovisko pri plote veľkej železničnej stanice Tarvisio Boscoverde.
Moderná železnica sa zakrátko vnára do tunela smer Rakúsko. Cyklotrasa ju podchádza a stáča sa smerom na východ. Zvršok starej železnice pokrýva perfektný asfalt. Ideme medzi malebnými lúkami a lesmi, často míňame zvyšky historickej technickej infraštruktúry. Niektoré sú prekvapujúco zachovalé. Trať zo slovinskej Jesenice do Tarvisia fungovala až do roku 1966.
Trasa: dĺžka 54 km, nastúpaných 1212 m, celkový čas 6:00 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Pohodová jazda sa po šiestich kilometroch končí odbočkou na Laghi di Fusine, čo nevyhnutne znamená vystúpať približne 100 výškových metrov. Väčšinu z toho po mýtnej ceste, ktorú cyklisti zdieľajú s autami. Našťastie ide o krátky úsek a aspoň že to mýto od nás nepýtajú.
Okolo dvojice horských jazier, ktoré napájajú artézske pramene, sa motá veľa ľudí. Na bicykli sa tu veľmi nedá jazdiť. Po nábrežnom chodníku kúsok tlačíme, obdivujeme otužilosť jednej kúpaniachtivej dámy a hlavne kontrast tyrkysovej hladiny so strmými štítmi v pozadí. Panoráme dominuje Mangart (2679 m). Pred pár rokmi sme sa odtiaľ na jazerá Fusine pozerali zhora, pri výstupe na Mangart ferratou zo slovinskej strany.
V miestnom bufete si objednávame pivo a plánujeme ďalší postup. Zdá sa, že nič nebráni zrealizovať pôvodný plán. Ja si pôjdem dať do tela na Dreiländereck. Jarka chvíľu nechá pôsobiť horské slnko na koleno zotavujúce sa po operácii. Potom zíde dolu a prejde po cyklotrase ďalej do Slovinska. V prvej dedine za hranicou sa stretneme na neskorom obede.
Dreiländereck je bod na taliansko-slovinsko-rakúskom trojmedzí, na kopci s názvom Monte Forno (po slovinsky Peč, po rakúsky Ofen, 1508 m). Začína sa tu pohorie Karavanky, ktoré sa vinie smerom na východ a tvorí prirodzenú hranicu medzi Slovinskom a Rakúskom. Z rakúskej strany je na Dreiländerecku menšie lyžiarske stredisko Arnoldstein. Z talianskej a slovinskej strany na vrchol vedú cyklotrasy. Na výšľap si vyberám dlhšiu taliansku cestu, zjazd bude po kratšej a strmšej slovinskej.
Najskôr musím od jazier Fusine klesnúť na úroveň zhruba 750 m. V osade Fusine del Valromana, časť Villabassa, nachádzam odbočku na tú správnu horskú cestu. Po južných svahoch Monte Forno ma dovedie až pod vrchol. Prevýšenie je necelých 900 m na 10 kilometroch, väčšinou po slušnej asfaltke v tieni stromov. Je tu len zopár horských osád a tomu zodpovedá minimálna premávka.
Plne vybavená chatka vyzerá, akoby ju pred piatimi minútami vyupratovala mladomanželka očakávajúca návštevu prísnej svokry. Prisahám, že takú čistú podlahu doma nemáme.
Tipujem, že ide o starú vojenskú cestu. V lese si všímam viacero zvláštnych opustených stavieb (ako som dodatočne zistil, ide o stovky rokov staré železné huty). Neskôr míňam betónový muničný sklad a zvyšky kasární. Vzťahy medzi tromi susediacimi štátmi neboli vždy také idylické ako sú teraz.
Na rázcestí tesne pod vrcholom nazerám do Bivaccco Senza Confini (Útulňa bez hraníc). Plne vybavená chatka vyzerá, akoby ju pred piatimi minútami vyupratovala mladomanželka očakávajúca návštevu prísnej svokry. Prisahám, že takú čistú podlahu doma nemáme. Pred vchodom terasa, pred terasou lúka, a na nej kvetinový záhon. Bál by som sa tu prespať, keďže dať obydlie do pôvodného stavu by bolo bez šance.
Za bivakom prichádzajú úseky, kde je cesta pre bicykel príliš strmá a rozbitá. Často musím zosadnúť a tlačiť. Práve, keď toho už začínam mať plné zuby, sa na dohľad objavuje vrchol. Dosahujem ho na najľahšom prevode. Keď si utriem oči zaliate stekajúcim potom, môžem sa začať kochať výhľadmi. Na jednej strane údolie Gail s neprehliadnuteľným skalným masívom Dobratsch, na druhej širokouhlé plátno Julských Álp od Mangartu po Triglav.
Z rakúskej strany na Dreiländereck aj v lete premáva lanovka a pri jej vrcholovej stanici je otvorená chata. S menším premáhaním sa rozhodujem odložiť tekutú odmenu do doliny. Od zjazdu som čakal viac. Nie sú tu žiadne zaujímavejšie úseky a výhľadov je poskromne. Celý čas sa ide po kvalitnej makadamovej ceste, chúťky pustiť to naplno limitujú občasní peší turisti či protiidúce auto.
V dedinke Rateče parkujem v gostilne Šurc, objednávam si pivo a posielam správu Jarke s presnými súradnicami. Chutná polievka a podpriemerné lignji (zase sme raz zabudli, že morské potvory sa ďalej ako 50 km od pobrežia neobjednávajú) nám vracajú chuť posadiť sa znovu do sediel. Po piatich kilometroch, počas ktorých máme hlavy neustále vykrútené smerom k Julským Alpám, nasávame atmosféru vychyteného horského rezortu Kranjska Gora.
Cyklotrasa kopírujúca rieku Sava Dolinka síce pokračuje ďalej na východ, no my sa vzhľadom na pokročilý čas otáčame naspäť. Pred sebou ešte máme slabú hodinku šliapania k autu v a následne asi hodinovú jazdu na našu južnejšie položenú základňu.
Okolie Tarvisia nás ako cykloturistická a horská lokalita zaujalo pred dvomi rokmi, keď sme odtiaľto štartovali na gurmánsku jazdu od Álp k Jadranu. Druhá návšteva dojem vôbec nepokazila. Naopak, zistili sme, že tu ešte je čo objavovať, a že sa tu dajú perfektne kombinovať relaxačné aktivity so športovými. Takže zrejme bude pokračovanie. V prípade bezproblémovej premávky sú to do Tarvisia štyri hodiny jazdy z Bratislavy. Pre nás silná konkurencia Liptovu a Tatrám.
