Od výstupu na Elbrus prešli už tri dlhé roky a okrem jedného ferratového relaxu v Alpách sme nepodnikli nič, čo by stálo za reč… Presne to sa odohrávalo v mysliach viacerých z nás a tak padlo rozhodnutie. Ide sa do Álp! Dom s nadmorskou výškou 4545 m považujú Švajčiari za svoj najvyšší, kedže leží celý vo vnútrozemí. Dávno som ho nosil v hlave a aj ostatní súhlasili.

Piatkový odchod z Bratislavy sa poriadne natiahol. Po nevyhnutnom dokúpení chýbajúceho materiálu u Cengáča obiehame všetky banky, ale švajčiarske franky sú dnes naozaj bez nahlásenia problém. Cestou diskutujeme, čo by sme podnikli v rámci aklimatizácie, aké bude počasie a že si musíme precvičiť aj „záchranku“.

Po príjemnom nocľahu s pivom a raňajkami kdesi za Mníchovom a nekonečných prejazdoch cez Furkapass a Oberalppass popoludní parkujeme v Rande v kantóne Wallis. Po rokoch obzeráme biele velikány navôkol a klasicky na parkovisku balíme, prezliekame sa a s obavami myslíme na najbližších skoro 1600 výškových metrov.

Pekný, ale veľmi strmý chodník prechádza do ľahkej ferratky, na ktorej nás sprevádzajú málo plaché kozorožce a krásne výhľady na okolité štvortisícovky. Nakoniec to ani tak nebolelo a po tri a pol hodinách sa fotíme pred Domhütte v nadmorskej výške 2940 metrov.

Po slabej večeri zo sáčkovej polievky, pive a debatách s ostatným osadenstvom chaty sme rozhodli, že ráno vyrazíme aklimatizovať sa priamo na výstupovej ceste. Iné možnosti boli oveľa náročnejšie. Raňajky o 03:30 moc bohaté nie sú, ale nevadí – aspoň nám nebude ťažko. Z chaty vyrážame poslední, lebo programom dňa je aklimatizácia.

Klasická šotolinová tortúra s čelovkami a svižný postup už v lanovom družstve cez ľadovec Festigletscher nas na svitaní privádzajú pod najťažšie miesto výstupovej trasy – sedlo Festijoch (3769 m). Je to kamenná bariéra medzi ľadovcami, ktorú po krátkom občerstvení a bezpečnom prekročení okrajovej trhliny prekonávame bez väčších problémov.

Tri dĺžky obtiažnosti III lezieme s postupovým istením v lanovom družstve, ale s výdatnou pomocou domácej horalky, ktorá pozná rýchlu a peknú líniu. Nie všetci mali to šťastie a tak sme ako poslední odchádzajúci z chaty v sedle medzi prvými. Pri pomyslení, že pri návrate nás po zlanení zo sedla už bude čakať len pohodový zostup na chatu, nikto netušil, koľko času tu popoludní strávime.

Príjemné počasie, dobré podmienky bez čerstvého snehu a krátky rozhovor Laca a Miňa:

Laco: Počkajte, to ideme dnes na vrchol?

Miňo, pri pohľade na dlhý ľadovec a stienku pod nami: Laco, ja toto zajtra ešte raz nejdem…

…urobili z aklimatizačky vydarený vrcholový útok.

Pri pohľade na krásnu hrebeňovú líniu Festigratu, dobrom medzičase a fyzickej pohode každého z nás nikoho neprekvapuje (skoro) jednohlasné rozhodnutie zanechať „normálku“ len na bezproblémový zostup.

Festigrat nám ponúka ľahké, ale vzdušné mixové lezenie, snehový hrebeň a strmé zľadovatelé výšvihy, kde sa k slovu dostali aj cepíny. Ideálne podmienky nechali ľadovcové šróby a ďalší istiaci materiál hompáľať sa na sedákoch. Postupne začíname cítiť aj výšku, desiatujeme, spovedáme rusko-rumunské ženské duo, domácu súrodeneckú dvojicu a taktiež trojzáprah slovákov, ktorý sa ale cestou hore nepochopiteľne rozdelil.

Keď je jasné, že z vrcholového plató vedie cesta späť už len cez vrchol, tak sa prichytím pri častom pohľade na neďaleký Matterhorn, kde máme s Pedrom už 13 rokov „zavesený batoh“. Miňo s Ľubkou ho doliezli v septembri 2006.

Na alpskej katedrále Dom, ako je mnohými táto hora označovaná, stojíme v zostave Miňo, Pedro, Laco a Ľubo krátko predpoludním 27. augusta 2017

Prechod zo snehového preveja ku krížu na kamennom vrchole, ktorý vedie cez veľmi úzky hrebienok, sprevádzajú slzy z pod okuliarov pri spomienke na môjho otca. Opustil nás minulý rok a veľmi rád by si pozrel fotky a vypočul moje rozprávanie… Po rýchlom fotení a obligátnom „summit“ pive uvoľňujeme miesto na úzkom a strmom vrchole ostatným.

Zostupovka s mäkkým lepivým snehom ľadovca Hobärggletscher na mačkách nám dáva za pravdu, že sme sa ráno rozhodli vystupovať hodnotnejšou trasou. Postupne ma prechádza aj krátke hlavybolenie, ktoré sa bez aklimatizácie dalo očakávať, a intenzívne vnímam obiehajúce švajčiarske ženské duo utvrdzujúce nás v tom, že starneme.

O 14:30 opäť stojíme nad stienkou v sedle Festijoch, kde pripravujeme dva zlaňáky. Keďže väčšina zostupujúcich disponuje len krátkymi lanami, poskytujeme spolu s našimi krajanmi naše 50-ky.

Zhora pozorujeme šialencov, ktorí prebiehaju okrajovú trhlinu cez úzky snehový mostík neistení, inštruujeme ďalších, čo sa robí so zlaňovacou osmou a dlho obzeráme ich namáhavé prvozlaňáky, teda skôr schoďáky. Ešteže počasie tejto neuveriteľnej prehliadke prípravy na takýto kopec praje.

Mysliac si, že sme poslední, zlaňujeme a ľadovcový prílepok na skale nad „okrajovkou“ zliezame na hrotoch pomocou provizórneho fixu zo šlingy, expresky a rep šnúry, ktorý vyrobil Miňo. Postupne ho ponúkame aj ďalším, ktorí ešte použili naše laná. Ako poslední zlaňujú dvaja horolezci, ktorí, ako sa neskôr dozvedáme, prešli v ten deň náročný traverz Täschhorn – Dom.

Stiahli naše zaseknuté lano, kufrujú svoje, ponúkame im provizórny fix. Prvý z nich ho použil, druhý sa asi rozhodol zliezť ľadovo-kamenný prílepok inak… Po výkriku nasleduje pád do okrajovej trhliny.

Z hrany diery nadväzujem verbálny kontakt. Je to Nemec, nie je ho vidieť, komunikuje, ale nie je OK. Pedro zhotovuje štand z celý deň nepoužitých šróbov, ja preberám zo šoku jeho spolulezca, ktorý sa pochopiteľne podujíma na zlanenie k parťákovi. Pripravujeme záchranku a z trhliny prichádza pozitívna informácia, že nie je v ohrození života a je možné ho vytiahnuť.

Miesto je skoro bez signálu a nasleduje dlhý náročný boj s mobilnou sieťou a s rôznymi linkami zachrany. Po vytiahnutí oboch lezcov z trhliny (cca 15 m) poskytujeme vodu, oblečenie a termofólie zranenému. Posádka vrtuľníka Air Zermatt, ktorú vidíš pri výstupoch lietať celé dni, pristáva po hodine a štvrť!

To množstvo otázok, volaní naspäť, potvrdzovaní SMS-kami a žiadanie GPS koordinátov aj pri presnom uvedení lokality a dobrom počasí sa mi zdalo neuveriteľné. Asi svoje zohrala aj slovenská predvoľba našich mobilov.

Po zmobilizovaní sa, pozbierani vecí, ktoré nám vrtuľník „rozhádzal“ po okolí a opätovnom naviazaní sa, zamyslení zostupujeme na chatu, kde o našom „hrdinstve“ už všetci vedia. Dostávame večeru naviac, nejaké pivá od tých, čo použili naše laná a nadväzujeme nové priateľstvá. Veríme, že zranený je v poriadku, a odnášame si ďalšie veľké ponaučenie z krásnych, ale niekedy trochu zradných hôr.

Fotogaléria