Talianske Dolomity sú rajom pre všetky druhy športov v každom ročnom období. O fotogenickosti tohto regiónu ani nemusím hovoriť. Posledné leto sme si s Janom a Jarom chceli zhmotniť sen o vylezení na ikonické Tre Cime. Hoci to z vyššej moci dopadlo inak, smutní sme boli iba chvíľu. V tejto lokalite sa stačí pozrieť kúsok vedľa a nájdeš parádnu náhradu.
Dolomity je názov pre alpský masív, ktorý z väčšej časti leží v talianskej provincii Belluno. Zvyšok územia zasahuje do provincie Bolzano a Trento. Zo západu pohorie s istými výnimkami ohraničuje rieka Adige a na východe údolie rieky Piava (tiež len približne). Sever a juh ohraničuje dolina Pustertal (Val Pusteria) a Sugana (Val Sugana). Pohorie je pomenované podľa francúzskeho geológa D.G. de Dolomieu. Od augusta 2009 je zapísané na zozname Svetového dedičstva UNESCO.
V auguste sme brázdili Dolomity karavanom hore dole, zastavovali sme sa podľa chuti a hlavne počasia. Topkou mali byť kultová ferrata Via delle Bocchette v Dolomiti di Brenta a lezenie na vychytené Tre Cime. O tom, čo na nich budeme liezť, sa diskutovalo celé hodiny. Konsenzom z toho vyšla Cima Grande (2999 m) cez komín Dülfer (5+ UIAA), čo sa zdal byť dobrý tip na lezecké zoznámenie sa s troma kráskami.
Spíme v kempe Alla Baita v Misurine, rovno pri prístupovej ceste na parkovisko pri chate Auronzo. O ôsmej ráno, trochu neskôr ako by bolo treba, sa staviame s karavanom do rady pred mýtnicou. Prekvapivo je tu slušná zápcha už teraz. Po pol hodine prichádzame pred rampu, kde nám zriadenec ukazuje, že parkovisko pre karavany je už full.
S týmto sme rozhodne nepočítali. Neskôr nám miestňák vysvetľuje, že v Taliansku mali sviatok, tak sú všetci pri mori alebo na horách. No to sa nám začína parádny deň. Tre Cime musia počkať. Operatívne vyberáme náhradný cieľ v najbližšom okolí.
Voľba padá na cestu Comici/Northwest corner. Vedie na vrchol veže Punta Col de Varda (2504 m), ktorá sa vypína priamo nad Lago di Misurina. Presun na vhodné parkovisko je záležitosťou piatich minút, čo sa nám hodí, pretože sme už stratili veľa času.
Pomerne malé parkovisko priamo pod lanovkou vedúcou ku Rifugio Col de Varda však nachádzame už plné. A tak parkujeme vedľa cesty smerom preč z Misuriny, tak ako plno iných, po zážitku dychtiacich návštevníkov. S karavanom nebolo úplne najľahšie nájsť miesto, no nakoniec stojíme decentne za čiarou ohraničujúcou cestu.
O desať minút sme na lanovke. Kupujeme obojsmerné lístky po 12 €. Sme optimisti a dúfame, že stíhame lanovku aj smerom dole. Bez lanovky, po turistickej značke je to na Rifugio asi 1,5 hodiny a tri kilometre, viac-menej po zjazdovke.
Od chaty pri hornej stanici lanovky je veža ľahko rozpoznateľná. Nástup trvá asi 40 minút. Z toho desať minút po turistickom chodníku, zvyšok cestičkou v suťovisku až pod stenu. Nástup do kopčeka, na úpätie vežičky, zahreje aj v rannom chlade.
Príprava
Západne orientovaná cesta Comici/Northwest corner má podľa sprievodcu atraktívnosť 3 hviezdy z troch možných. Musím len súhlasiť. Nápad a informácie sme čerpali z tlačeného sprievodcu The Dolomites: Rock Climbs and Via Ferrata. Neúplné informácie v angličtine sa dajú nájsť aj na stránke Ukclimbing.
Príjazd
Z Bratislavy je to do Misuriny 550 km a skoro 7 hodín jazdy autom. Sem určite nepôjdeš na víkend, ale keď sem raz prídeš, prídeš aj nabudúce.
Lezenie
Máme šťastie (alebo smolu?), pred nami je v ceste čerstvo nalezená trojka. Ukazujú nám začiatok. Neskôr sa ukazuje, že nás pomerne dosť brzdia, ale nič iné sa už nedalo vymyslieť. Štandardná verzia cesty má sedem dĺžok, my volíme záver variantom Original Finish, ktorý má 8 dĺžok a 310 lezeckých metrov. Prvých päť dĺžok je spoločných so štandardným variantom.
Cesta je označená ako „cesta po vlastnom istení“. Ide predsa o líniu z roku 1934. Až do rozdelenia variantov dosahuje maximálna obtiažnosť 4 UIAA. Klasa sedela, takže sa nie je čoho báť. Občas sa vyskytne postupové istenie v podobe skoby. Štandy sú dôveryhodné, vždy minimálne na dvoch previazaných skobách alebo zacementovaných kruhoch, a na dobrých miestach. Až na jeden štand, ide o pekný zárez v skale.
Vychutnávame si meter za metrom. Krásne lezenie, neskutočné výhľady a pomerne svieži letný deň. Lezieme v trojke a aj tak nás naši spolulezci brzdia. Na jednom štande prehodím kus reči s talianskymi kamarátmi a dozvedám sa, že jeden z partie má dnes krst vo viacdĺžkovom lezení s vlastným istením. Náladu nám to vôbec nekazí, počasie je dobré, niet sa kam ponáhľať.
Cesta má logickú a pomerne kolmú líniu. Vedie v prevažnej miere v komíne, veľkom záreze v stene. Raz lezieš priamo v komíne, niekedy sa mu skôr vyhýbaš, lebo popri komíne je to ľahšie. Je jasné, že prvovýstupcovia hľadali čo najľahší priestup stenou. Je super, že aj po 90 rokoch vie cesta zabaviť.
Kvalita skaly je dobrá, až na pár miest a celú poslednú dĺžku, to už bol miestami boj o holý život. Heslo poslednej dĺžky je: chytaj sa len toho, čo ti nezostane v rukách. Ale možno som netrafil dobrú líniu. Troška som sa v posledných dĺžkach stratil, buď tam nie je žiadne postupové istenie, alebo som liezol úplne mimo cestu.
Na doistenie odporúčam sadu friendov, sadu vklínencov a slučiek toľko, koľko sa len dá zobrať. Do steny nastupujeme asi o pol desiatej. Náš celkový čas lezenia bol 5 hodín, zostup 1 hodina.
Zostup
Na vrchole si gratulujeme s talianskymi kamarátmi a zo slušnosti ich nechávame ísť na zostup prvých. Priamo na veži sú zlaňáky, ale keď vidíme Talianov v kľude zostupovať bez lana, neváhame ani my.
Ak by sme išli sami, určite by sme použili zlaňák. Je to naozaj exponované zliezanie po rímsach označených mužíkmi. Následne suťoviskom, ktoré nie je nikdy príjemné, klesáme na turistický chodník. Odkiaľ je to asi päť minút ku chate. Zisťujeme, že ešte máme chvíľu čas. Tak si dávame zaslúžené pivko, pripíjame s Talianmi na krásny deň a pár minút pred záverečnou lanovky nasadáme. Krásny náhradný cieľ, Tre Cime počkajú.
