Taliansky obed v lesoparku, potom kúpanie v tyrkysovom jazere a na záver káva v historickom mestečku. Skôr než začneš závidieť, dodávam, že obed bol na plastovom tanieri z food trucku, voda v jazere bola napriek horúčave neznesiteľne ľadová a na kávu sme čakali skoro pol hodiny, keďže obsluha nemala svoj deň. Ale aj tak to bol deň s veľkým D.
V kraji medzi Julskými a Karnskými Alpami, dolinách Val Canale a Canal del Ferro, som v posledných rokoch častým hosťom. Pre obyvateľa západného Slovenska je dosiahnuteľný takmer za rovnaký čas ako Vysoké Tatry a je tu čo robiť v každom ročnom období. Tento článok bude o pohodovej cyklotúre v oblasti situovanej o trochu južnejšie – pri sútoku riek Fella a Tagliamento a meste Gemona del Friuli.
Štartujeme v jedno slnečné letné ráno z mestečka Trasaghis. Podobne ako neďaleká Gemona bolo v roku 1976 postihnuté veľkým zemetrasením. Terremoto del Friuli si vyžiadalo takmer tisíc obetí a o domov prišlo 157 000 ľudí. Počas desaťročia nasledujúceho po zemetrasení celý región za výdatnej pomoci vládnych fondov postavili prakticky nanovo. Ak nejaká staršia budova prežila, na jej fasáde vidno dodatočne prirobenú betónovú klietku.
Trasa: Dĺžka 43 km, kumulatívne stúpanie 420 m, celkový čas 5:20 h vrátane zastávok na obed, kúpanie a kávu. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Aj náš prenajatý radový domček z 80. rokov nesie typické znaky rýchlej prefabrikovanej výstavby. Steny hygienického jadra sú z niečoho, čo pripomína socialistický umakart. Vnútorné oceľové schodisko by nesplnilo žiadnu aktuálnu normu a čokoľvek väčšie ako nočný stolík museli do izieb na poschodí dostať oknami. Tie majú hliníkové rámy podobnej kvality, aká sa u nás používa na zimné záhrady. Súdiac podľa palmy v predzáhradke, hádam by to malo stačiť.
Cyklotúru som naplánoval ako logický okruh trasovaný väčšinou popri nejakej vode. Prvou zastávkou je Lago di Cavazzo nazývané aj Lago dei Tre Comuni, keďže leží na rozhraní troch rôznych chotárov. Z Trasaghisu vedei k jazeru značená cyklotrasa. Mierne stúpame po štrkových cestách, ktoré si vyslovene pýtajú horský bicykel (zvyšok túry už bude prakticky čistý asfalt).
Ideme popri sústave prírodných aj umelých vodných tokov. Všetky sa vyznačujú jednotnou tyrkysovou farbou. Atmosféru občas naruší výhľad na estakádu diaľnice E55. V mestečku Alesso netriafame odbočku na cyklotrasu obchádzajúcu centrum a k lágu sa musíme dostať po hradskej. Premávka je tu minimálna, takže žiadny problém.
Jazero je, ako inak, tyrkysové. Napája ho podzemná voda prameniaca z kráterov na jeho dne ako aj umelo vybudované povrchové prítoky. Na jednom brehu je malý hotel, reštaurácia, kemp a pár domov. Na druhej strane veľký verejný park, ktorý miestni radi využívajú ako piknikový areál. Medzi nimi, na plytkom konci jazera, sa nachádza malá prírodná rezervácia s náučným chodníkom. Oplatí sa tu chvíľu zdržať – vidieť korytnačky vo voľnej prírode nie je úplne všedná vec.
V pojazdnom bufete, ktorý ryžuje z víkendového návalu, si dávame nie práve exkluzívny obed. Brehy vhodné na kúpanie sú tu príliš preľudnené. Sadáme na bicykle a vezieme sa druhý koniec jazera. Do miest, kde nad ním visí kus diaľnice. Chodník popri brehu nie je určený na jazdenie a cez dva úseky musíme prenášať. V krásnom prírodnom prostredí to vôbec neprekáža.
Miesto na vytúžený kúpeľ nachádzame priamo pod diaľničným viaduktom. Celkom pekná štrková plážička s pohodlným vstupom do vody. Nechápeme, že tu nik nie je. Záhada sa čoskoro vysvetlí. Náš pokus o kúpanie trvá len pár sekúnd, dlhšie sa v tej kryokomore nedá vydržať. Možno práve tu vyviera niektorý z tých podzemných prameňov. Alebo je to rovnaké v celom jazere. Dodatočne si uvedomujeme, že ani pri obchádzaní jazera sme nevideli vo vode nikoho viac ako po kolená. Je stred leta a teplota vzduchu atakuje tridsiatku… Lago do Cavazzo je krásne, ale na kúpanie si vyber inú lokalitu.
Čaká nás stúpanie po hradskej do osady Somplago a následne do horského priesmyku, za ktorým leží údolie rieky Tagliamento. V popoludňajšom úpeku a motorizovanej premávke nič príjemné. Našťastie sú to len dva kilometre. Kompenzáciou je fajnšmekerská cyklocesta, na ktorú sa napájame hneď za priesmykom. Vedie asi súbežne s riekou po násype zrušenej železničky, takže má veľmi príjemný profil. Navyše je celá v tieni stromov. Výhľad na široké štrkové koryto Tagliamenta sa otvorí len výnimočne.
V miernom klesaní po kvalitnom asfalte frčíme asi desať kilometrov do ospalej dedinky Pioverno. Odtiaľto by sme mohli po málo frekventovanej miestnej komunikácii pokračovať až „domov“ do Trasaghisu. Lenže je tu most a priamo za mostom romantické mestečko Venzone. Zastavili sme sa v ňom pred dvomi rokmi pri gurmánskej jazde k Jadranu. Prechádzka medzi starobylými hradbami Venzone nám stojí za opakovanú návštevu. Stredoveké uličky vyzerajú, akoby ich zemetrasenie úplne obišlo. V skutočnosti sa väčšina domov zrútila a boli nanovo poskladané z pôvodných kameňov.
Je čas na občerstvenie, takže hľadáme kaviareň s vonkajším sedením v tieni. Píše sa rok 2021, Taliani berú covidové opatrenia vážne a veľa podnikov je zatvorených. Takže ponuka sa dosť zúžila. Unavení nachádzame posledný voľný stolík v podniku na okraji historického centra. Dnes nemáme šťastie na pohostinské služby. Po nekonečnom čakaní sa už dvíhame na odchod, keď sa konečne objavuje nezvestná čašníčka.
Z Venzone pokračujeme po jednom z úsekov Ciclovia Alpe Adria Radweg do Gemony. Mestskými uličkami sa preštrikujeme ku rieke a nachádzame most. Za ním sme už len kilometer od sprchy a chladničky naplnej nápojmi rôznej chuti a grádov.
