Začiatkom júna sme si s Jarkou povedali, že po zahraničných cyklovýletoch je čas skúsiť niečo na domácej pôde. Z Vážskej cyklomagistrály som v rámci inoveckého MTB okruhu pred tromi rokmi už prešiel úsek z Piešťan do Trenčína, ale odvtedy sa dosť dobudovalo a úseky nad Trenčínom ešte nik z nás nevidel.

Mal to byť pohodový rodinný výlet, no čistá rovina nám cyklisticky príliš nevonia. Preto som pri plánovaní trasy krútenie pedálmi popri Váhu minimalizoval a pridal odbočku do Vlárskeho priesmyku v Bielych Karpatoch. Logisticky sa výlet do okolia Trenčína dal dobre spojiť s víkendovou rodinnou návštevou, takže cieľ bol schválený.

Auto nechávame na trávnatom parkovisku priamo pod starobylým kláštorom Veľká Skalka. Ak by sme nemali pomerne ambiciózny cyklistický plán, asi by sme nevynechali jeho návštevu a pokúsili sa nájsť v jaskyni odtlačok ruky sv. Beňadika. Takto len zdiaľky vnímame silnú atmosféru miesta. Pri neďalekom pútnickom kostole na Malej Skalke sme sa zastavili autom ešte pred vyložením bicyklov – dúfajúc vo výhľad na Trenčín z vyvýšeného miesta. Žiaľ, zastavanosť vŕška spolu s vegetáciou výhľady znemožňujú.

Trasa: Dĺžka 64 km, nastúpaných 430 m, celkový čas vrátane dlhého obeda v reštaurácii 5:30 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Nastupujeme na luxusnú vyasfaltovanú cyklotrasu. Ide o časť 249 kilometrov dlhej Vážskej cyklomagistrály, ktorá vedie v tesnej blízkosti parkoviska. Šliapeme po nej proti prúdu Váhu smerom na sever a už po necelých dvoch kilometroch prichádza pokušenie v podobe sympatického cyklobufetu. Je otvorený a my máme celkom veľkú chuť na kávu, ktorú sme po raňajkách nestihli. Osvedčená zásada, že sa nestojí skôr ako po prejdení desiatich kilometrov, nedovolí podľahnúť.

V Nemšovej nám do desiatky stále kúsok chýba. Aj tak nestretávame žiadny otvorený a zároveň lákavý podnik. Možno v Hornom Srní? V súlade s očakávaním v cementárskej dedine kaviarenská promenáda nehrozí. Nechávame si zájsť chuť.

Cyklotrasa popri riečke Vlára a železnici je príjemná. Rovnomerné mierne stúpanie, lúky aj tienisté lesíky, pohoda. Jeden úsek síce vedie po miestnej komunikácii, no motorová premávka je na nej minimálna. Na zvyšných troch štvrtinách trasy je cesta vyhradená pre cyklistov a chodcov. Očividne je to populárna trasa pre moravských cykloturistov, v protismere ich stretávame v hojnom počte.

Ani nevieme ako a sme vo Vlárskom priesmyku (278 m). Odjakživa tadiaľto viedla dôležitá komunikačná tepna cez Biele Karpaty a koncom 19. storočia, ešte za cisára pána, tu postavili železnicu z Uherského Brodu do Trenčianskej Teplej. Išlo o prvé železničné spojenie medzi Slovenskom a Moravou. Dnes už neelektrifikovaná jednokoľajka veľký význam nemá.

Na moravskej strane je v bývalej administratívnej budove (kedysi asi colnica) celkom sympatická hospoda s vonkajším sedením. Dá sa platiť aj eurami, za ktoré dostáveme vytúženú kávu. Počas pauzy navrhujem pridať si ešte odbočku po hrebeni smer Sidonie. Podľa mapy sa tým smerom dá urobiť celkom pekný, zhruba 12-kilometrový okruh po cyklo-friendly cestách.

Asfaltová cesta do Sidonie vedie takmer presne po štátnej hranici. Celkom výdatným stúpaním nás privádza do pamiatkovo chránenej sklárskej – dnes už chalupárskej – osady. So záujmom si prezeráme radové domčeky, v ktorých žili rodiny sklárskych robotníkov. Podľa infotabulí tvorili uzavretú komunitu so špecifickými zvykmi a spôsobom života v rytme výrobného cyklu sklární. Medzi obydliami mali komunitné chlebové pece, niekoľko z nich ešte stojí a vraj sa aj používajú.

Stúpanie pokračuje po udržiavaných lesných cestách ešte niekoľko kilometrov za Sidoniu. Najvyšší bod  túry dosahujeme v blízkosti kóty Zbojnička (544 m). Z priesmyku sme nastúpali takmer 270 výškových metrov. Pätkilometrový zjazd po zvážnici na slovenskej strane je strmší ako bolo stúpanie cez Sidoniu a ku koncu náš už z neho bolia zápästia aj iné časti tela, hoci cesta má slušný povrch.

Vo Vlárskom priesmyku sa vraciame na rovnakú cyklotrasu, ktorou sme stúpali hore. V Nemšovej druhý raz prechádzame okolo miestneho kúpaliska. Ešte ho neotvorili, inak by sme v tento horúci deň asi neodolali. Pri sútoku Vláry s Váhom odbáčame doľava a po neďalekom starom železničnom moste prechádzame na druhú stranu Váhu.

Most má k železničnej časti prilepenú provizórnu lávku so šírkou zo dva metre a mne sa z pamäti vynára spomienka na detstvo – veď tadiaľto sme kedysi dávno jazdili k babičke na Moravu! V Hornom Srní som pravidelne dostával kinetickú chorobu a tak sa mi zdá, že na tomto moste raz otec oškrel auto. Dnešné autá by to prešli iba ak so sklopenými zrkadlami, esúvečka bez šance.

Popri Kočkovskom kanáli pokračujeme do Trenčína. Tam si plánujeme dať obed, ktorý si už bruchá dôrazne pýtajú. Dosť dlhú chvíľu sa motáme centrom mesta v snahe nájsť podnik zodpovedajúci našim dietetickým aj iným očakávaniam. Neboli sme veľmi úspešní, ale energiu sme nakoniec nejako doplnili a oddýchnutí vyrazili dokončiť túru.

V Trenčíne to v lete pri Váhu celkom žije a cyklotrasa z mesta smerom na Zamarovce a Skalku je naozaj pekná. Prechádzame aj okolo ikonickej lezeckej oblasti Skalka. Osamelý vápencový balvan akoby padol z neba na lúku pár metrov od cyklomagistrály. Pod skalou sa dá pekne piknikovať alebo len tak v tieni čilovať, z mesta je to blízko, takže sa priprav na poriadne vyšmýkané cesty. Vraj najvymastenejšie na Slovensku.

Viac ako za lezením nám v tento horúci deň srdcia pištia za vodou. Takže okolo skaly len prefrčíme. Na parkovisku pod kláštorom (ráno sme na ňom boli sami, teraz je totálne zaplnené) nakladáme bicykle a sadáme do rozpáleného auta. Po krátkej diaľničnej jazde deň úspešne uzatvárame na Zelenej Vode.

Túto nenáročnú cyklotúru odporúčam aj na rodinný výlet s deťmi. Horská časť nad Vlárskym priesmykom sa dá úplne vynechať, prípadne absolvovať len miernejšiu časť stúpania po Sidoniu, pozrieť si sklársku kolóniu a vrátiť sa rovnakou cestou nazad. Taký variant sa dá absolvovať aj na cestnom bicykli, keďže terénne vložky sa nachádzajú až nad Sidoniou. Krosový bicykel bude postačujúci v každom prípade.

Fotogaléria