Najzápadnejšia skupina Dolomitov je od ostatných taká vzdialená, že ju často ani nepovažujú za člena tejto horskej rodiny. Hoci geologicky do nej jasne patrí. Štíty skupiny Brenta stoja až za riekou Adiža a jablkovým údolím, ktoré klesá od Brennerského priesmyku dolu k Verone. Človek si musí nájsť pádny dôvod, aby sa tam vybral a cestou odolal bližším dolomitským lákadlám.

My sme si za dôvod zvolili kultovú ferratu Via delle Bocchette. Dúfajúc, že po štyroch dňoch lezenia  v okolí Cortiny d’Ampezzo s vlastným lanom nám jedna dlhá a veľmi fotogenická ferrata dobre padne. Niečo ako rest day. Jeho záver nakoniec pripomínal tichú domácnosť v inak družnom kolektíve, ale o tom neskôr.

Do horského mestečka Madonna di Campiglio prichádzame za tmy. Počas presunu sme stihli poliezť skalky na Passo Valparola, okúpať sa v Lago di Caldaro (Kalterer See, vôbec nebolo také studené ako naznačuje názov), nakúpiť zeleninu, jablká a víno v stánku lokálnych farmárov.

Aplikácia na vyhľadávanie nocľažísk pre karavanistov odporúča parkovisko pri lanovke Grostè. Perfektné, práve túto lanovku chceme zajtra použiť na urýchlenie prístupu k ferrate. Asfaltová plocha, zo dvadsať campervanov a jeden český autobus. Oproti budove lanovky nonstop otvorené toalety. Romantika nula bodov, ale za 20 € na auto a deň v takomto vychytenom horskom rezorte nemôžeš mať veľké oči.

Via delle Bocchette je taká ferratová klasika, že väčšia už ani byť nemôže. Prvé zaistené úseky tu rakúsky alpský spolok vybudoval v roku 1880! Google síce „bocchette“ prekladá ako „vetracie otvory“, no bližšie k skutočnosti asi má preklad „zárezy“. Ide o sústavu viacerých zaistených chodníkov zarezaných vysoko v stenách štítov. Lezieš hore, potom vodorovne po galérii, vzápätí klesáš dole a znova sa štveráš nahor. Stále v nadmorskej výške 2500 až 3000 m.

Cez vrcholy Via delle Bocchette vôbec nevedie. Vzhľadom na rozmery a tvar štítov by to pri zachovaní rozumnej obťažnosti ani nebolo možné. Podstatné je, že si naplno užiješ pocit stratenia sa v obludných dolomitových stenách.

Jednotlivé úseky Bocchette sa dajú poprepájať do veľkolepého prechodu celým masívom Brenty. Treba si naň podľa zvoleného variantu vyhradiť dva až päť dní s prespaniami na početných chatách, tvrdí literatúra. My máme len jeden deň, preto z trojice klasických častí Via delle Bocchette vynechávame prvú, podľa knižného sprievodcu najľahšiu – Sentiero Alfredo Benini (3 – 4 h). Nastúpime až do strednej, údajne najnáročnejšej a najdlhšej Via delle Bocchette Alte (5 h). Po nej si ešte dáme Via delle Bocchette Centrali (3 h), vraj najkrajšiu časť.

V prechode Brenty by sa ešte dalo pokračovať ferratami Brentari a Castiglioni, prípadne sa vrátiť zaistenou cestou SOSAT. My si nerobíme ilúzie a predpokladáme, že vzhľadom na neskorý štart (lanovku púšťajú až 8:30) budeme mať čo robiť, aby sme po prelezení Alte a Centrali za svetla došli aspoň na parkovisko Vallesinella v podhorí. Tam hádam zoženieme nejaký odvoz naspäť do Madonny.

Naša trasa: Dĺžka 25 km, nastúpaných 1853 výškových m, celkový čas 12:17 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Prístup k ferratam

Ráno začína byť okolo lanovky rušno už pred ôsmou. Pochopíme, keď vidíme prvých ľudí nasadať asi 20 minút pred oficiálnym začiatkom prevádzky. Urýchľujeme prípravy a utekáme na lanovku aj my. Jednosmerné lístky po 14 € som vopred kúpil v automate, cestou na rannú toaletu.

Z kabínky sa otvárajú prvé výhľady na neskutočné dolomitské štíty. Táto scenéria ma nikdy neomrzí. Hory sú čiastočne zahalené do hmly, ktorá sa vraj v Brente pravidelne dvíha okolo jedenástej. Dúfame, že budeme mať šťastie.

Lanovka nás vypľúva vo výške 2446 m. Hneď štartujeme na pochod smer chata Tuckett. Značenie na kamenných pláňach je trochu lajdácke a mužíci viac pletú ako správne navigujú. Napriek tomu za hodinku dosahujeme rifúdžo s veselými chatárkami. Pri káve a speve talianskych slečien sušíme na slnku prepotené tričká.

Via delle Bocchette Alte

Trasa od chaty do sedla Bocca del Tuckett (2648 m) väčšinou traverzuje v skalách ponad dlhé snehové pole. Občas je aj zaistená ferratovým lanom a niekedy klesne až na dno doliny. Vtedy nastáva menší problém, keďže snehu je tento rok očividne nad normu. Chodník je ukrytý pod dvojmetrovou vrstvou firnu. Na chôdzu po snehovom poli by to chcelo mačky. Takže najjednoduchšie je vrátiť sa a hľadať schodnú cestu v rozbitom skalnom teréne na úpätí hory. V sedle evidujem priebežný čas 2:30 h od vystúpenia z lanovky. Zatiaľ fajn.

Nastrojení do sedákov, ferratových setov a prilieb začíname liezť po Via delle Bocchette Alte. Istenie je veľmi kvalitné, čerstvo vynovené. Kotviace body lana sú tak nahusto, že po pol hodine nás neustále precvakávanie prestáva baviť. Najskôr začíname v horizontálnych úsekoch lajdácky cvakať iba jednu karabínu a napokon sa už neistíme takmer vôbec.

Technická obťažnosť je väčšinou B a iba výnimočne sa blíži k C. Vertikálne pasáže vedú po rebríkoch. K občasnému priisťovaniu sa nás núti iba expozícia. Tá je fakt veľká. A to si ju kvôli nesúvislej  hmle uvedomujeme iba spolovice.

Z ferraty sa dá krátkou nezaistenou odbočkou vystúpať na vrchol Cima Brenta (3151 m). Je vyznačená len mužíkmi a my sme ju žiaľ prehliadli. Naopak dobre vyznačené sú dve odbočky v druhej polovici, ktorými sa dá predčasne zostúpiť ku chatám Alimonta a Brentei.

Skratkami sa nedávame vyrušiť a pekne poporiadku klesáme do sedla Bocca degli Armi (2749 m), v ktorom sa začína ďalšia etapa Bocchette. Cestou k sedlu musíme prekonať krátky úsek po ľadovci. Síce pokrytom suťou, no keď sa tenká vrstva kamenia zosunie, pod podrážkou je zrazu čistý vodný ľad. A to sa nemusí skončiť dobre, takže opatrne.

Via delle Bocchette Centrali

V sedle máme priebežný čas 6:30 h – sme o hodinu rýchlejší ako píše knižný sprievodca. No zároveň sa začína prejavovať únava. Jano hlási akútny problém s otlačenými chodidlami a vidno na ňom, že ide cez bolesť. Mňa okrem súcitu s parťákom nahlodáva zhoršujúce sa počasie a pochybnosti dávam najavo. Robo zle znáša prejavy porazeneckej nálady mančaftu. Nastáva krátka výmena názorov.

Môj vnútorný boj nakoniec vyhráva túžba pokračovať v naplánovanej túre a trpiaci Jano sa prispôsobuje. Mierne vytočený Robo vyráža dopredu a udržiava si bezpečný náskok, aby nedošlo k ďalšej výmene názorov. Po pol hodine emócie vychladnú a partia si znovu spoločne užíva veľkolepú kulisu stien Torre di Brenta (3014 m) či Campanille Alto (2937 m).

Vítané rozptýlenie prináša pozorovanie maníka, ktorý v snahe získať super instagramovú fotku vyliezol na asi 15-metrovú vežičku a zrejme nerátal s tým, že zísť dole môže byť problém. Nakoniec to dáva. Scenéria sa každú chvíľu dramaticky mení. Kým z východnej strany masívu svieti slnko, na západnú doľahla hustá hmla a prechody z jednej strany na druhú sú ako medzi nebom a peklom.

Ku koncu musíme prežiť nezaistený úsek v rozbitom žľabe, ktorý dosť pripomína zostup z Gerlachu Batizovskou próbou. Našťastie je oveľa kratší. Úplne na záver ferrata traverzuje cez previsnutú stenu, kde to dosť ťahá za ruky a pri precvakávaní sa treba pridržiavať ohybom lakťa. Je to technicky asi najťažší úsek celého prechodu.

V sedle Bocca di Brenta (2552 m) máme priebežný čas 8:30 h, čiže Centrali sme prešli za dve hodiny. Počasie sa nezlepšilo, no aspoň sa stabilizovalo. O pokračovaní vôbec neuvažujeme. Z Jana sa stal mlčiaci martýr a aj ostatní už máme dosť. Spektakulárne okolie kvôli únave skoro nevnímame.

Zostup

V sedle sa nezdržiavame, oddychovú pauzu odkladáme na chatu Brentei. Tešíme sa, že o hodinku si tam dáme niečo dobré pod zub spolu s tekutým zlepšovačom nálady. Chata Pedrotti je síce bližšie, no opačným smerom ako potrebujeme.

Zostupový chodník vedie širokou dolinou, nad ktorou v hmle tušíme najvyšší vrchol Brenty – Cima Tosa (3159 m). Zaujímavý alpinisticko-lezecký cieľ, ktorý si odkladám na budúcu návštevu lokality a odporúčam každému, kto ferraty veľmi nemusí.

V diaľke sa približujú obrysy kostolíka nad chatou Brentei, nohy ledva prepletajú, očakávania rastú. Konečne vidíme chatu a nad ňou zlé znamenie – stavebný žeriav. Do poslednej chvíle odmietame veriť, že je zatvorené.

Nepomohlo. Sklamaní sedíme pred chatou a dotujeme vyprázdnené energetické zásobníky z vlastných zásob. Ochutnanie cucina Trentina sa odkladá o ďalšiu poldruha hodinu na Rifugio Casinei. Chodník medzi chatami je pekný, no pre nás v danom stave príliš dlhý. Stretávame na ňom skupinu uniformovaných strážcov prírody. Ďalekohľadmi na statívoch niečo pozorujú. Robo sa cez optiku aj pozrie, ale zviera je veľmi ďaleko a nedokáže ho identifikovať. Dedukujeme, že to bol medveď – veď tunajší národný park ho má v znaku.

Príjemná chata Casinei nás pred ôsmou večer zachraňuje pivom a výbornými cestovinami na miestny spôsob. Následne už potme schádzame na parkovisko Vallesinella, kam cez deň premáva autobus a večer sa dá privolať taxík. Robo situáciu rieši tak, že sa rezolútne stavia do dráhy prvému pohybujúcemu sa autu.

Šofér maličkej pandy s ruskou (!) značkou je pohoďák. Nestresuje sa epidemiologickými odporúčaniami ani nutnosťou preorganizovať vlastné veci tak, aby sa mu do auta napratali ďalší traja pasažieri s báglami. Rus z Petrohradu študujúci politické vedy vo Florencii má podobné voľnočasové záujmy ako my. Cez víkendy načierno bivakuje v talianskych horách a občas aj trochu lezie. Po krátkom blúdení ulicami prekvapujúco veľkého  mesta sa s ním na parkovisku lúčime dvomi fľašami vína „na cestu“. Brenta nám dala zabrať, ale všetko sa napokon dobre skončilo.

Praktické tipy

• Ferraty na Via delle Bocchette sú obojsmerné. Veľká skupina protiidúcich ťa môže celkom výrazne zdržať. Skupinka dievčat v exponovanom úseku, kde sa treba komplikovane telo-na-telo precvakávať, je naopak vítaným spestrením túry.
• Oplatí sa informovať sa priamo na mieste o aktuálnych podmienkach. My sme pod vplyvom všeobecných informácií z knižného sprievodcu aj koncom augusta vláčili mačky, cepíny a pre istotu aj krátke lano. Zbytočne, nakoniec by sme prešli aj v nízkych topánkach. No týždeň skôr bola situácia úplne iná.
• Prejsť všetky tri časti Bocchette za jeden deň je teoreticky možné – ak skoro začneš a patríš medzi tých, ktorí si bežne nakladajú 50 km za deň. Obyčajný smrteľník musí rátať aspoň s jedným nocľahom na chate. Silno odporúčam tento variant – my sme si Brentu na jednodennej túre neužili tak, ako by si zaslúžila.

Fotogaléria